𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×29×

Na lavičke pri jazere sme ešte zostali pár hodín. Až keď sa mi zívlo, som si uvedomila, že môžu byť aj tri hodiny ráno.
V tichosti som sa postavila, čím som upútala na seba Müllerovu pozornosť.
Povedala som mu, že by bol správny čas ísť spať, aby sme neboli ako mŕtvoly. Počúvol má a postavil sa tiež.
Keďže tentoraz netrebalo nikomu nič predstierať, nechytil ma za ruku.
Spočiatku mi to prišlo divné a zároveň trápne, že som tajne dúfala, že má za ňu chytí.
V odstupe od seba približne pol metra sme opäť v tichosti prišli až do chaty.
V nazdaní, že všetci už dávno spia, sme sa potichu a potme snažili nájsť cestu do mojej izby.
Zavrela som dvere a zasvietila svetlo vypínačom. Pri toľkej intenzite svetla som musela prižmúriť oči a Müller vykonal to isté.
,,Ďakujem ti za dnešok. Za všetko. Som rada, že mama je na mňa aspoň raz v živote hrdá," zhodnotila som dnešný deň plný aktivít a nálad.
,,Za málo. Takéto odreagovanie prišlo naozaj vhod," povedal, vyzliekol si všetko okrem teplákov a mal namierené k posteli. Kvôli obzeraniu jeho dokonalého tela som neskoro zaregistrovala, čo má v pláne spraviť.
,,Počkaj, čo to robíš?!" Potichu som zakričala, na čo sa prekvapil.
,,Idem spať, som unavený."
,,Nie, nebudeš spať v mojej posteli," rázne som prehovorila.
,,Johnsonová, mám inú možnosť?" Čakal.
Zrakom som prešla na huňatý koberec a chvíľu na ňom zastala pohľadom.
,,To hádam nemyslíš vážne?! Určite nebudem späť na zemi!" Zamračil sa až mu prvé vrásky naskočili.
,,Iná možnosť nie je..." mykla som plecami.
,,No tomu ver, že je," rozbehol sa k posteli.
,,Müller! Prosím!" Zastavila som ho.
,,Však si už so mnou spala v posteli, ak si dobre pamätám, tak čo máš za problém?"
,,Vtedy si bol bezmocný, nebol si schopný nič povedať, nie to ešte sa o niečo pokúšať." Moje začervenanie bolo určite vidieť aj z Marsu či Mesiaca.
,,Ak ti ide o toto, tak ti môžem zaručiť, že sa ťa nedotknem..."
,,Prosím, ja nechcem, aby si spal v mojej posteli." bola som háklivá na svoju posteľ. Nepustila som do nej ani vlastného brata spať...
,,Vieš, že ty spíš v mojej posteli už mesiac?'' vyzeral celkom mierne podráždený.
,,Toto je iné, prepáč... Navyše sa strašne rozťahujem, takže by som ťa pravdepodobne vykopla počas spánku."
,,Tak keď to váženej slečinke spraví radosť, tak budem teda spať na zemi ako taký kokot," s veľkou dávkou irónie v hlase naduto zobral perinu, deku a vankúš, ktoré nahnevane hodil na zem.
,,Ďakujem," povedala som opäť kľudným šepotom.
Neozval sa. Nečudujem sa.
Aj ja by som bola nahnevaná, kebyže mám spať na zemi.
Privrela som oči a konečne sa oddala tvrdému spánku.

.........

Roztvorila som oči, keď moje uši započuli jemné zaklopanie na dvere.
,,Raňajky do postele pre našich víťazov. Môžeme ísť ďalej?" rozpoznala som hlas mamy a smiech tety Polly.
Behom sekundy som sedela.
,,Müller!" Potichu som zakričala tak, aby to nepočuli.
Lenže osobou vôbec nepohlo.
,,Müller!" Prešla som na kraj postele a trochu silnejšie zopakovala.
,,Hmm?" Síce sa už z neho vydral zvuk, no zďaleka nebol pri zmysloch.
Ležal na chrbte prikrytý perinou aj dekou.
,,Müller!" Tentoraz sa pre zmenu ani neozval.
Nemohla som to nechať tak. Náhodou by mama otvorila dvere bez nášho povolenia a našla by ho spiaceho na zemi. To by asi nebol dvakrát príjemný pohľad a pravdepodobne by to bolo hlavne veľa vysvetľovania.
Prekročila som jednou nohou koniec postele a mala v pláne zopakovať prekročenie aj druhou nohou.
No keďže som od narodenia veľmi šikovná, tak nič také sa nestalo, pretože som nejakým zázrakom koncom nohy zakopla o drevo postele a stratila rovnováhu, čo znamenalo silný pád.
Silný pád, ktorý stlmilo Müllerovo telo.
,,Chceš má zabiť?" Bolestivo sykol.
,,Prepáč," pomrvila som sa na jeho tele a natrafila na hrču v jeho intímnej zóne.
,,Preboha, čo to je?!" Vyvalila som oči.
,,Johnsonová, rozmýšľaj, je ráno, dočerta. Čo by to len mohlo byť?" Priblblo a ironicky sa usmial.
,,Je všetko v poriadku?" Opäť sa ozval hlas spoza dverí. Pravdepodobne počula hlasný rachot.
,,Dajte nám minútku!" Müller sa na mňa spýtavo hľadel, keď som zakričala naspäť na dvere.
Rýchlo som sa postavila. ,,Rýchlo si ľahni do postele."
,,Nemôžem sa ani pohnúť, keďže som celú noc spal na tvrdej zemi a keďže si mi pred chvíľou dopomohla a asi zlomila všetky rebrá." Paprčil sa.
,,Nebuď padavka a vstávaj!" Už som ležala prikrytá v posteli.
Vyzeral naozaj komicky. Ako korytnačka prevratená na pancieri, ktorá sa pokúša prevaliť na nohy.
,,Toto sú odpykáš!" Hrozivo sa pozrel počas veľmi dlhého a asi bolestivého vstávania, súdiac podľa jeho výrazu tváre.
,,To si nechaj na neskôr,'' odfrkol si a ľahol si na druhú stranu postele.
,,Poď bližšie," povedala som, keďže ležal na úplnom konci postele.
,,Zrazu sa chceš túliť, ale cez noc ma necháš spať na zemi."
,,Nerob to ťažším. Objím ma okolo pása," povedala som, keď sa konečne dokotúľal ku mne.
,,Nemám ťa aj vylízať?"
,,Ty prasa!" Buchla som ho po ramene.
,,Au," prešiel si po mieste, kde by ho to malo akože bolieť.
,,Ideme dnu hrdličky," prehovorila mama a už som videla pohybujúcu sa kľučku na dverách.
,,Davaj!" Súrila som ho. Nakoniec počúvol a obmotal si svoje veľké ruky okolo môjho útleho pása. Ja som jednu ruku položila na jeho hruď a druhou som si podoprela hlavu. Obaja sme pravdepodobne boli napätí ako struny.
,,Dobre ránko vy dvaja!" Usmievali sa obe, ako kráčali k posteli.
Položili nám na nočný stolík tácku s obloženými chlebíkmi, ovocným šalátom a dvoma hrnčekmi plných kávy.
,,Mami, prečo si robíš starosti?" Karhavo som na ňu pozrela.
,,Srdiečko, však ste predsa včera vyhrali a ešte k tomu, ako sa zachovala Olívia, tak toto je to najmenej, čo môžem pre teba urobiť..." Tvár jej posmutnela. Videla som na nej, že ju to veľmi hnevalo, ale nemala srdce jej niečo povedať. Mama nebola taký typ, nerada posudzovala druhých, aj keď to bola rodina. Vždy sa radšej vnútorne dusila. Za to ocko pre nás bojoval vždy do konca. Už od mala.
,,Tak teda ďakujem, ale stále si myslím, že máme nohy a mohli sme na tie raňajky prísť dole," vrátila som jej smutný pohľad. Pravdepodobne si ho Müller všimol, pretože ma k sebe bližšie pritiahol a pevnejšie chytil.
Nálada trochu posmutnela, no Polly všetko zachránila.
,,Poď moja, treba nám ísť ešte spraviť raňajky pre ostatných. Vidíme sa zlatíčka na obed. Do obeda si môžete robiť, čo chcete..." Obopla mamu okolo ramien, na nás zvodné žmurkla a obe zmizli za zatvárajúcimi sa dverami.
Hneď, ako kľučka zapadla do svojho miesta som sa pustila Müllera a nahlas odfúkla.
Müller sa tiež pomaly odtiahol, ale trochu opozdene.
Posadil sa do šedú, pričom sa oprel o štíto postele a položil si na nohy tácku s našimi raňajkami.
Zobral do ruky jeden chlebík a spokojne pochrúmaval.
Ponúkol mi tácku, ale ja som nemala chuť.
Zobrala som si akurát kúsok jablka a kávu do ruky.
Nasadila som si okuliare na nos a postavila sa k oknu s výhľadom rovno na jazero.
V hlave sa mi objavili útržky z tanca a rozhovoru, po ktorých mi trochu nadvihlo kútikmi.
,,Pravdepodobne sa nechceš k tomu vraciať, ale strašne ma zaujíma či toho debila poznám..." Prehovoril Müller, pričom som sa strhla, keďže som bola myšlienkami úplne inde. Dobre, až tak ďaleko som nebola, keďže som myslela na neho.
,,Hmm, kto?" Možno som podskočila, no neviem to so stopercentnou pravdepodobnosťou potvrdiť.
,,No ten tvoj bývalý... Poznám ho?" V ruke už nemal krajec chleba, ale hrnček s kávou.
Rozmýšľala som, či mu prezradiť, že ten debil je jeho najlepší kamarát. Možno by som týmto priznaním spravila len všetko horšie. A nechcela som, aby sa kvôli mojej minulosti a sklamaní pohádal s kamarátom, alebo hocičo iné, čo zamýšľal.
,,Prečo?" Snažila som ešte pre svoje rozhodnutie získať čas nepodstatnou otazkou.
,,Lebo by som toho kokota dokopal k smrti." No dobre, tak pravdepodobne mu to nepoviem. Nateraz nie.
,,Pravdepodobne nie," predstierala som nadnesenosť, aj keď pravda bola úplne iná.
,,Býva niekto tu v blízkosti?" Pýtal sa ďalej. Prečo mi to robíš dočerta?
,,Neviem kde býva, pravdepodobne sa presťahoval," z polovice to bola pravda. Naozaj neviem, kde aktualne býva.
,,Tak mi povedz aspoň priezvisko."
,,Nechcem sa o tom rozprávať, prosím," toto bola pravdivá veta. Nechcem si kaziť deň záležitosťou ktorá sa stala už dávno a údajne som mala byť cez ňu už dávno prenesená.
Dopila som kávu, hrnček položila na svoj nočný stolík.
,,Idem na sprchy, za 15 minút som späť. Nevyvádzaj blbosti." Nechcela som byť už ani sekundu v tejto miestnosti, kde sa napätie a moja nervozita mohla krájať.
Rýchlo som vošla do kúpeľne a zamkla sa.
Vyzliekla som zo seba oblečenie, ktoré sa následne ocitlo v koši s ostatným špinavým prádlom, a vošla do sprchového kúta.
Nechala som na seba spustenú veľmi horúcu vodu, pri ktorej sa mi svaly uvoľnili a horúce kvapôčky mi robili dobre na napnutej koži.
V sprche som zotrvala určite dlhšie ako pätnásť minút, no netrápilo ma to, keďže som sa cítila oveľa lepšie. A čo mi padne na úžitok, to nie je mrhanie.
Vyšla som zo sprchového kúta a všade som videla hustú paru.
Stala som v zrkadle, v ktorom som sa vôbec nevidela kvôli zaroseniu.
Rukou som prešla po malej časti skla a uvidela unavenú tvár.
Za posledný mesiac sa toho dosť udialo. Stále som prekvapená, že som na toto divadlo prikývla. Taktiež som čakala, že má to bude viac zožierať zvnútra, ako prvé dva týždne.
No teraz to beriem už s nadhľadom. A to by som nemala, keďže nerobím vôbec správnu vec.
Klamem rodine, blízkym, svetu...
Keďže som do kúpeľne vošla oveľa skôr, ako som si stihla zobrať so sebou nejaké oblečenie, neostalo mi nič iné, ako sa zabaliť do uteráka.
Otvorila som skrinku vedľa umývadlá určenú na uteráky a osušky.
Ostala som vyvalená, pretože moje oči uvideli prázdnoty.
Po uterákoch a osuškách nebolo ani chýru, ani slychu.
,,Nemohli sa predsa vypariť!" Zamrmlala som si sama pre seba, pokým som pootvárala všetky ostatné skrinky a šuplíky.
Nikde nebolo ani jedne osušky, jediného uteráka.
Dopotené veci, ktoré už boli v koši na pranie, som vyťahovať určite nemala v pláne.
Neostalo mi nič iné, ako zo zúfalstva otvoriť dvere od kúpeľne a vystaviť hlavu.
,,Müller?" Uvidela som ho na posteli ako niečo čítal. Keďže môj zrak nie je najlepší, kvôli ktorému nosím samozrejme okuliare a šošovky, nedovidela som, čo za knihu má v rukách.
,,Ha?" Prekvapene na mňa zacivel.
,,Postav sa a pozri sa, či v skrinke vedľa dverí nie sú uteráky alebo osušky." Zahanbene som na neho pozerala.
Bez slova sa postavil stále s tou knihou v ruke a prešiel k danej skrinke. Otvoril od nej dvierka a nahliadol dnu.
,,Nič tu nie je. Je prázdna," povedal nenútene.
,,Kurva," vyšla mi nadávka nechtiac z úst, čo som aj oľutovala, pretože Müller akoby až teraz pochopil, kvôli čomu potrebujem uterák.
,,Ty si nahá?" Spýtal sa otázku, na ktorú už dopredu poznal odpoveď.
,,Zakry si oči. Nepozeraj sa!" Povedala som a zamračila sa.
,,Johnsonová, toto si predsa nenechám ujsť," zasmial sa, pričom som upútala celú jeho pozornosť. Knižku, ktorú držal v ruke položil na stolík, založil ruky vbok a sledoval ma.
Zamerala som sa zrakom na knižku.
Teraz, keď som mohla vidieť celý obal knižky mi došlo, odkiaľ mi bola tak strašne povedomá.
,,Müller ja ťa zabijem!" Povedala som s vražedný pohľadom.
,,Dobre, tak ja sa teda otočím," prekrútili očami.
,,Ty si čítal môj denník! Ty idiot!" Ak by dokázal pohľad zabíjať, uz by bol zabitý deväťkrát.
,,Oooo," zapozeral sa na knižku, ktorú položil pred pár sekundami na stôl. Toto bola moja šanca.
Zakryla som si svoje prednosti rukami a vybehla do šatníka, ktorý je hneď vedľa dverí od kúpeľne.
Zavrela som dvere, obliekla za dve sekundy župan a vybehla zo šatníka za prekvapeným Müllerom.
Ani sa nepohol z miesta. Stále stál s otvorenými ústami a Cigeľ na denník.
,,Naozaj ťa zabijem!" Priblížila som sa k nemu. Stále na mne pretrvával vražedný pohľad.
Pomaly prehltol. Mal niečo nečitateľné v očiach, nevedela som to identifikovať.
,,Prečo si mi čítal denník, ty primitív?!" Chcela som mu streliť facku, no zastavil ruku a objal ma.
Na drzovku má ten hajzel objal.
,,Kurva, zbláznil si sa?! Hrabe ti?!" Snažila som sa vymaniť z jeho zovretia, ale nešlo to, pretože bol na mňa prisilný.
,,Prepáč, ja som nevedel, že sa tak cítiš..."
,,Ty si mentálne narušený? Zavolaj si lekárovi a láskavo ma pustí." V tej chvíli by ste určite zazreli, ako zo mňa šľahajú blesky do všetkých strán.
,,Nie... Myslím to vážne. Prepáč mi, že som sa k tebe správal v škole ako totálny blbec. Prehnal som to. Boli sme deti a ja som si namýšľal..."
Prerušila som ho. ,,To si namýšľaš stále a stále sa správaš ako blbec z pomocnej školy. A ihneď ma pusti."
,,Johnsonová, mňa to naozaj mrzí. Nemal som sa ti hrávať v počítači. Naozaj som to prehnal..." Doriti. Čítal to. Čítal tu dvojstránku... Mala som ju vytrhnúť a spáliť.
,,To je pekné, že ťa to mrzí, som rada že si sa neskutočne premohol po 10 rokoch a konečne si si to uvedomil, ale ja som si dala predsavzatie, že tebe ako najväčšiemu debilovi a šikanátorovi na svete, nikdy neodpustím. Pusti ma, už mám toho naozaj dosť."
,,Prepáč, že som ti ublížil." Stále ma nepúšťal. Nepáčilo sa mi, ako sa správal. To už mám viac znesiem toho vyrovnaného arogantného Müllera a nie túto rozsypanú čínsku hračku.
,,Skončil si?" Spýtala som sa nezaujato.
Nahlas si vzdychol a nechcene ma pustil. A možno to všetko len dobre zahral, nakoľko je výborný herec.
Vošla som do šatníka a obliekla si spodné prádlo, mikinu a tepláky. Vyšla som zo šatníka, dala si nános opäť okuliare a vlasy vypla do strapatého drdola.
Müllera som tu nenašla, ale počula som kvapky vody z malej miestnosti, v ktorej som sa pred pár minútami nachádzala ja.
Taktiež som počula hlasy ozývajúce sa zdola.
Otvorila som dvere a načúvala rozhovor dvoch osôb, aj keď veľmi dobre viem, že je to neslušné a neetické.
Jeden hlas patril Johnovi a druhý osobe, ktorá tu včera nebola.
A ja som tú osobu až pridobre poznala.
Preto som vybehla z izby.
Preto som utekala dole schodmi aj zmyslov zbavená.
Preto, keď som ju zazrela stojacu na chodbe otočenú mne chrbtom, rozbehla som sa za ňou a objala ju zozadu.
Dobre, skoro som ju zvalcovala na zem, ale udržala sa na nohách.
,,No teba som presne chcela vidieť!" Otočila sa a objala ma spredu.
,,Chýbala si mi Victoria!"

............

♡♡ Ahojky, a som tu zas!
Ďakujem, že ste to so mnou ešte nevzdali. Som rada, že tento príbeh má svojich stálych čitateľov a že Vám môže rozdávať radosť. Aj keď malú...
Tak ako vidíte, začína sa nám to tu zamotávať a popravde, ani ja sama neviem, ako sa to všetko rozvinie.
Každopádne sa tešte na nasledujúcu časť, príde veľké priznanie...
Tak ako doteraz, aj dnes budem vďačná, ak má hodnotíte či hviezdičkou alebo komentíkom. Za oboje vám budem veľmi veľmi vďačná.
Zatiaľ sa majte, dočasne sa s vami lúčim a za chvíľu (krátku/dlhú) som späť!♡♡