𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

Epilóg

Zabuchla som za sebou dvere a kľúče od bytu hodila do košíka v predsieni. Vyzliekla si prechodný dlhý kabát a dala ho na zvyčajné miesto.
Ach tá jar...
Všade naokolo blato, mokro a všetci sa ponáhľajú pred dažďom, a tak si ani kávu nestihnú vychutnať.
Roky plynú a mne stále pri nastúpení jarného obdobia prechádza mráz po chrbte. Nenávidím apríl svojou priechodnosťou a náladovosťou počasia. Máte pocit, že ste sa zobudili do jasného zasneženého dňa, na obed si vyzliekate masy oblečenia, hľadáte v kabelke práve tie založené zabudnuté slnečné okuliare z minulého leta, natierate si tvár SPFkom a večer div, že nemusíte ísť po kanáloch, aby vás ten víchor neodvliekol na druhý kraj sveta.
No jediná vec ma s týmto odporným mesiacom spája.
Moje narodeniny...

,,Opäť volali z riaditeľne. Máme tam prísť po Simona..." zakričal Caleb z kychyne. práve som prišla z kaviarne úplne vyčerpaná a jediná vec, ktorú som v danej chvíli potrebovala, bola teplá sprcha. Už týždeň sa snažím vymaľovať kaviareň a trochu zrekonštruovať nábytky. Navyše mi má prísť nový stroj na kávu ktorý je dvakrát väčší, a preto musím niekde preň urobiť miesto.
,,Čo vykonal tentokrát?" Vzdychla som si. Neodpovedal mi hneď, no videla som, ako si to ku mne zamieril. Vtisol mi bozk na čelo a vzdychol si.
,,Šikanuje spolužiačku. Dnes jej nožnicami odstrihol prameň vlasov..." povedal už pri mne a pohľadom ma nespúšťal z očí.

Keď som sa pred ôsmimi rokmi rozhodovala v jednej malej kaviarni v nákupnom centre o svojom budúcom živote, nikdy by som si nepredstavila, že to skončí práve takto.
Caleb bol dosť neodbytný a to ma iritovalo najviac. Čím viac sa ma snažil kontaktovať, tým viac som o ňom už nechcela počuť.
Priama úmera.
Však to poznáte, kráľovná matematika.
No raz prišiel za mnou so slovami: ,,Urobím pre teba čokoľvek, len mi daj poslednú šancu." Vtedy mi to napadlo.
Dala som mu ponuku, že to s ním poslednýkrát skúsim, no pod jedinou podmienkou.
Ostanem doma.
Tu v mojom milovanom Brooklyne.
Tu pri rodine a priateľoch.
To znamená, že sa musel vzdať jeho života v Miami a presťahovať sa do Brooklynu. Jeho odpoveď bola: keď myslíš.... Myslela som si, že si to v danej chvíli rozmyslel a prehodnotil celkovú situáciu, no keď za pár týždňov mi niekto zaklopal na dvere a zistila som cez kukátko, že to je Caleb v teplákoch s úsmevom od ucha k uchu, nechcelo sa mi veriť mojim vlastným očiam.
To ma presvedčilo dať mu poslednú šancu. Poslednú z posledných.
A oplatilo sa.
Videla som na ňom každým dňom viac a viac jeho snahu dať do nášho vzťahu všetko. Zistila som, že stále tvorí súčasť firmy, len svoje kompetencie prenechal sestre, ktorá, povedzme, čakala len na to. Ukázalo sa, že Calebovi závidela a chcela viesť viac než len administratívu.
Caleb mával len online meetingy a hore office a teda aj ďaleko viac času.
Ktorý samozrejme venoval mne.
Prvý mesiac randenia som mu nepovedala o tehotenstve, chcela som ho otestovať, či to myslí so mnou skutočne vážne.
No keď som sa konečne odhodlala, a povedala, že som v treťom mesiaci a že naozaj nepriberám kvôli životospráve, jeho výraz som si chcela zdokumentovať navždy.
Zo začiatku si myslel, ze si vymýšľam, no keď som mu ukázala fotky ultrazvuku, nemo na ne zízal.
Po chvíli pozrel na mňa so smrteľným strachom v očiach a slovami: To naozaj mám byť otcom? Však si nepamätám ani, čo som mal na raňajky...
Nebojte sa, rozdýchal to, ako skoro každý hrdý chlap a chopil sa svojej úlohy.
No a dotiahli sme to až tu.
Sedem rokov vzťahu, štyri roky manželstva a dve zdravé deti - chlapec a dievčatko.
Pravdu povedať, o prvom pohlaví sme sa nechceli dozvedieť popredu, no v podvedomí som cítila, že to bude dievčatko. O to viac ma prekvapilo, keď mi doktor povedal vetu: Gratulujem, je to zdravý chlapec!
Nič mi v tom však nebránilo ho ľúbiť najviac na svete. Môj Simon.
No a za dva roky prišiel na svet ďalší malý človiečik. Mia.

,,Dobrý deň, tak ste tu, nech sa páči," ukázala nám riaditeľka, kam máme ísť. Ako vždy v posledných mesiacoch.
Do riaditeľne.
Keď sme vošli do riaditeľského kabinetu, pohľadom som zastala na malej hnedovlasej hlave trčiacej zo stoličky. Akoby som videla Caleba Můllera v jeho mladšom dvojníkov. Tak moc mu je podobný... či už výzorovo alebo mentálne.
Ach ty moje tvrdohlavé dieťa...
,,Viem, že je táto situácia nepríjemná pre všetkých, no taktiež viem, že Simon nie je zle dieťa. Len akosi na seba moc púta pozornosť a zahráva sa so slabšími. Toto v našej škole netolerujeme a preto vás prosím, aby sa jeho deviantné správanie napravilo k lepšiemu..." riaditeľka nechodila dlho okolo horúcej kase, rovno do nej skočila.
Ešte sme si vymenili pár konzervačných zaužívaných správ a dohodli sa, že na tom popracujeme.
Zobrali sme Caleba a šli do auta. Po celý čas sa na nikoho nepozrel a bol neustále ticho.
Posadila som ho na zadnú sedačku a zapla.
,,Čo to malo znamenať mladý muž?" Začala som tému, keď Caleb vyšiel z areálu školy.
,,Keď ona si začala! A ja som ju varoval, že sa nebojím tie nožničky použiť!" Snažil sa obrániť, no vedel, že týmito argumentami u mňa neprejde.
Už som išla niečo povedať, keď mi Caleb položil ruku na stehno. ,,Nechaj to, prosím, na mňa..."
Zvesila som pleca a súhlasne prikývla. Po ceste sme ešte vyzdvihli Miu zo škôlky a pokračovali na ceste domov. Autom sme o mali chvíľu dorazili na parkovisko a spoločne šli do bytu.
,,Idem sa osprchovať..." vtlačila som mu pusu na líce a utekala do kúpeľne.
Nechala som trochu dlhšie na seba padať horúce kvaple, čo bolo dôsledkom vzniku napodobeniny parovej sauny.
Obliekla som si na seba župan a pootvorila dvere. Začula som dva mužské hlasy. Teda, aby som bola presnejšia, jeden mužský hlas a jeden detský chlapčenský.
,,Ale ona mi robí tiež zle a vždy to je len moja chyba..."
,,Pozri, kamoš, dievčatá sú už raz také. Vyprovokujú ťa a keď už niečo spravíš, práve ty si ten zlý. Ty si na vine, pretože si chlap. No nemusí to tak byť vždy. Poradím ti, predtým, ako by si mal nabudúce Stelle niečo vrátiť ako odplatu, nádychmi sa a napočítaj do troch, rátať ste sa v škole už naučili predsa. V hlave si premysli, či ti to stojí za tie problémy. Možno sa jej len páčiš a preto sa snaží o tvoju pozornosť. Nabudúce, keď bude opäť vyrívať, len sa usmej a radšej jej povedz niečo pekné. Ju to prestane potom baviť a ty budeš rád, že si nikomu nič zlé nespravil. Pretože, my muži, nemôžeme robiť zle dievčatám. To sa nepatrí, pretože su potom smutné. A to my nechceme, vsakze." Simon mu s úsmevom prikyvol na znak porozumenia všetkého, čo mu Caleb povedať a objal ho.
,,Ďakujem ocko!"
Ani som nestihla zareagovať kedy mi začali tiecť slzy. Neboli to hocakému slzy, pretože to boli práve slzy šťastia.
Caleb sa zmenil.
Možno sa nezmenil, možno bol stále rovnaký, len som si to nechcela cez svoju panovačnosť pripustiť.
No som rada, že som sa prefackala a otvorila oči.
Pretože, ak by som o neho prišla, neviem, či by som takého dobrého muža ešte niekde na svete našla.
Ďakujem ti Caleb za všetko!
Milujem ťa....

_____________

Taaaaaak a je tu spomínaný epilóg.

Keď som začala tento príbeh písať, vôbec som nemala predstavu, ako sa vyvinie a či ho vôbec budem schopná dokončiť.
No ta chvíľa naozaj prišla.
Ďakujem vám všetkým, čo ste tu pri mne stáli aj tými mojimi nekonečnými prestávkami a podporovali ma až do konca.
NAOZAJ, VEĽKÉ ĎAKUJEM PATRÍ HLAVNE VÁM! 🩷
Za vďaku som vám ho sem pridala už dnes...
Užila som si to s vami a rada sa s vami stretnem aj pri ďalšej tvorbe.

Vaša Julka 🩷

PS: plánujem niečo nové a tak vám tu dám aspoň malý nástrel deja. (Možno sa čoskoro vidíme)