𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

x48x

,,To ideš takto?" nadvihol obočie nie moc presvedčivo.
,,Čo sa ti nepáči na mojich nohaviciach a košeli?" pokrčila som nedôverčivo nosom.
Namiesto odpovede rukami ukázal na svoj outfit, samozrejme nič iné ako oblek to byť nemohlo. Znepokojivo som prekrútila očami.
,,Ty v tých oblekoch aj spíš, preboha?"
,,Si zlatá, keď sa snažíš byť vtipná," zasmial sa, ,,no musím prezentovať svoje postavenie. A neprekrúcaj stále tými očami..." naschvál som nimi poslednýkrát prekrútila.
To bol pravdepodobne spúšťač nasledujúcich jeho krokov. Za dva jeho dlhé kroky sa objavil tesne pri mne, chytil mi bradu do dlane a pozeral mi do očí. 
,,Ako som si mohol všimnúť, v poslednej dobe nie si taká jemná a nepôsobíš ustráchane. Práve naopak, nečakal som, že ma budeš tak často provokovať," zašepkal, pričom sa mi stále vpíjal do očí.
,,Je veľa vecí, čo o mne ešte nevieš, drahý," usmiala som sa, ,,a nie, neprezlečiem sa. A teraz ma ospravedlň, idem si obliecť rifľovú bundu."
,,Ty to robíš naschvál?" spýtal sa.
,,Keď si za mnou tak rýchlo letel, mal si si obliecť niečo vhodné, niečo pohodlnejšie a obyčajnejšie, ako tie tvoje luxusné obleky určite šité na mieru od slávnych návrhárov." cmukla som, zapla som ľadvinku a vyšla z bytu.
,,Skutočne ideme týmto?" 
,,Čo sa ti zase nepozdáva?" otočila som sa na neho. To naozaj musí byť večne nespokojný tento chlap?!
,,Mám pocit, že sa správaš ako otravná ženská. Buď sklapneš alebo pôjdeš po vlastných..."
,,Dávaj pozor na ten svoj hravý jazyk, moja milá, pretože keď sa začnem hrať s tým mojím ja, nebudeš taká odolná," počas toho, ako som manuálne odomykala fiat, sa ku mne priblížil zozadu. Moje telo naň automaticky reagovalo zimomriavkami a srdce rýchlejším búšením, že mi skoro prerazilo hrudný kôš. Do tváre sa mi nahrnula červeň a vtedy som bola vďačná za to, že ma videl len zozadu a nie z profilu.
,,Čo si stuhla, slniečko," jeho zarastená brada sa obtrela o môj odhalený krk.
,,Nasadni si do auta," s priškrteným hlasom som povedala cez zaťaté zuby.
Pravdu povediac, že za ten čas, čo spolu musíme fungovať ako fiktívny pár, sa mi dostal pod kožu a nielen tam, takže mám problém mu len tak odolať a neprezradiť sa, že moje telo po ňom túži neustále a automaticky, čím je bližšie, tým viac tú žiadostivosť cítim.
Aj keď som sa na neho nepozerala, cítila som, ako víťazoslávne zdvihol kútiky pier a prešiel na miesto spolujazdca.
,,Dúfam, že túto cestu obaja spolu s autom prežijeme." podotkol.
,,Som veľmi potešená, že nie som jediná, ktorá sa snaží byť vtipná..." odfrkla som si, naštartovala a vyrazila na cestu.

Počas cesty si ma stále doberal. Ešteže rodičia bývajú naozaj neďaleko.
Pred domom som zaparkovala na rovnaké miesto, ako aj ráno a vystúpila. Caleb ma nasledoval až priamo pred vchod.
Posledný raz som vydýchla a zaklopala. Otvoril mi príslušník rodiny, no nebola to ani mama, ani otec.
,,Čo tu robíš John?!" 
,,Mama mi pred hodinou volala, až prídem. A ty tu čo robíš?" tiež sa tváril rovnako prekvapene ako ja.
,,Ja som pred približne dvoma hodinami volala mame, že prídeme na večeru..." obaja sme nemo stáli pred sebou pravdepodobne plní v prekvapení a vzájomného údivu.
,,Ahoj John, dlho sme sa nevideli..." prerušil môj chvíľkový kolaps Caleb, vďaka čomu som mohla uvažovať s rozumom a hneď napochodovať do obývačky, kde sedel zvyšok rodiny.
,,Čo sa to tu deje mami?" akosi som v tej chvíli nemyslela na pozdrav a ani ma to netrápilo.
,,Keď si volala, že prídeš spolu s Calebom, rozhodla som sa usporiadať také menšie rodinné stretnutie." usmievala sa, pravdepodobne veľmi šťastná svojím úchvatným nápadom.
,,Nabudúce by si ma mohla na to aj pripraviť. Ďakujem," je pravda, že som jej to vyčítala, pretože opäť konala za mojím chrbtom a bez môjho súhlasu.
Chcela som tu prísť len na hodinku, až potom môžem povodiť Caleba po meste, ale teraz sa mi to pravdepodobne nepodarí.
,,No tak Thiana. Hádam len nie si nahnevaná, že nás vidíš," spýtala sa rečníckou otázkou s úsmevom Hannah.
,,Teta Thia!" rozbehlo sa ku mne dievčatko s rozžiarenými očami.
,,Tak tu je moja malá princezná." zasmiala som sa a moja negatívna nálada zmizla ako mávnutím čarovného prútika.
,,Ahoj manžel tety Thii," zaškerila sa na neho medzerou na mieste predných zubov.
,,Ahoj, krpec." úsmev jej opätoval.
,,Keď už sme sa tu všetci stretli a sme kompletní, čo keby si mi Thiana pomohla s prestretím stola?" spýtala sa ma mama s úsmevom, pričom odpoveď bola správna len jedna. Súhlas.
Prešli sme do kuchyne, kde mi dala do ruky taniere s príbormi. Ona zobrala polievku v nádobe a prešli sme do jedálne.
,,Tak," načala tému, ktorá sa mi pravdepodobne nebude páčiť, ,,čím vďačím za tvoj príchod po boku Caleba tak skoro?"
,,Ráno som ti dala jasne svoje slovo, že keď budeme spolu s Calebom v Brooklyne, prídeme na návštevu. Ešte pred pár hodinami som nevedela rovnako ako ty, že sa to uskutoční práve teraz." mykla som plecami počas toho, ako som ukladala príbor k tanierom.
,,Nespomínala si mi náhodou, že má Caleb veľa práce a je zaneprázdnený?" 
,,Mami, prečo to robíš?!" buchla som príborom o stôl silnejšie, ako som plánovala.
,,Len chcem naozaj vedieť, že je všetko v poriadku. Cítim, že mi niečo tajíš..." O môj bože, prosím, pomôž mi! Ak ma začína mama podozrievať, nedopadne to dobre... Musím rýchlo prísť na nejakú cestu von z tejto jej paste, no problém je v tom, že moje nápady sú v slepej uličke.
,,Thiana vám nič netají, pani Johnsonová. Naozaj som bol zaneprázdnený posledné dni prácou, čo mi bolo a stále je skutočne ľúto a preto som sa ju rozhodol milo prekvapiť nečakanou svojou návštevou." Nikdy v živote som nebola vďačnejšia za jeho prítomnosť, ako teraz. Vtisol mi bozk na líce a začal mi pomáhať.
,,Dobre deti," prehovorila mama s úsmevom, ,,idem po ostatných, vy si už môžete v pokoji sadnúť." keď som sa uistila, že nie je v miestnosti, otočila som sa na Caleba.
,,Ďakujem."
,,Ďakovať mi budeš potom v posteli," žmurkol, začo som sa začervenala.
,,Ale, ale... Kde zmizla tá tvrdá žena?" zasmial sa a ja som prekrútila očami. ,,A je späť," podotkol s úškrnom a ukázal na môj očný pohyb. 
,,Čuš a radšej si sadni," posadila som sa na miesto, kde som vždy sedávala ako dieťa. On si sadol hneď vedľa mňa.
Za pár sekúnd sme všetci sedeli za stolom a všade vôkol prebiehala uvoľnená atmosféra sprevádzaná smiechom a radosťou.
,,Tak deti, máte nejaké novinky, ktorými by ste nás chceli potešiť?" spýtala sa s radosťou mama.
,,Je tu niečo, čo by sme vám chceli oznámiť..."  John s Hannah sa zatvárili až podozrievavo divne a malá Gigi vyskočila zo stoličky.
,,Môžem to povedať ja?" Prekvapene sme všetci na ňu žmurkali a John s Hannou na ňu s úsmevom prikývli.
,,Budem mať bračeka alebo sestričku!" Dobre, čakala som hocičo, ale toto... S úžasom mi padla sánka. ,,Páni, ja... gratulujem vám!" usmiala som sa.
,,Ďakujeme," romanticky sa chytili za ruku a vymenili si zamilované pohľady. Tak veľmi som im to priala. John s Hannou budú úžasní dvojnásobní rodičia.
,,Aké to je potešenie vidieť, ako sa naša malá rodina pomaly rozrastá!" zatlieskala mama a vyzerala nadmieru spokojne. Potom zrak presunula na nás a stále s úsmevom pokračovala. ,,A čo vy?" spýtala sa.
,,Čo my?" nechápavo som na ňu pozerala.
,,Žiadne dieťatko v tvojom brušku?" zasnene hľadela. Takmer som sa rozkašľala od prekvapenia. Namiesto údivu som sa rozosmiala.
,,Čo? My... a dieťa? To je vylúčené," hodila som hravo rukou. Všetci na mňa nechápavo pozerali cez skrivené obočie. Až potom som si uvedomila, čo som teraz vypustila z úst.
,,No..." zatiahla som a snažila sa situáciu, ktorú som pokazila, napraviť, ,,s Calebom si myslíme, že je na dieťa ešte skoro, však drahý." pozrela som na neho a on bez emócií nemo prikývol. Prečo mám pocit, že trochu pobledol?
,,Ale drahá," slova sa ujala mama, ,,však ste manželia. Chápem, že ste vo zväzku ešte krátko a že si chcete užiť, no na bábätku nie je nič zlé..."
,,V koľkatom si  mesiaci Hannah?" nepozastavovala som sa nad maminými poznámkami, aby som zbytočne nekazila večeru a radšej sa zamerala na inú tému. Nechcela som byť stredobodom pozornosti a úprimné, hádať sa s mamou pred Calebom...
,,Teraz sme v druhom, skôr sme vám to nepovedali, pretože sme si neboli istí," povedala s úsmevom.
,,Thiana, nezahováraj tému, ktorú sme začali," podotkla mama. Výborne, nezabralo to.
,,Mami, to nie je zahováranie, len ti na to nemám čo povedať a nehodlám si s tebou vymieňať názory počas večere s rodinou." sarkasticky som dodala.
Mama už otvárala ústa, že mi niečo na moje nevhodné správanie povie, keď sa do našej konverzácie priplietol aj Caleb.
,,Vlastne máme novinku..." nechápavo som sa na neho otočila, začo sa len usmial. ,,Síce to nie je také úžasné ako tehotenstvo Hannah, ale túto sobotu ideme s Thianou na svadbu mojej sesternice." 
,,Naozaj?" tvár sa im opäť rozžiarila.
,,Naozaj?" zopakovala som otázku. Teraz neviem, či si robí srandu alebo to myslí vážne. Tým pádom by dávalo zmysel, že sa zjavil v Brooklyne tak nečakane. Nechce sa mi však veriť, žeby využil situáciu tak podlo a tak ma dostal do postele.
,,Áno."
,,A to kedy si mi chcel oznámiť túto informáciu? Veď je štvrtok!" je pravda, že som sa mohla trochu držať na uzde a krotiť svoje emócie, no tento fakt ma celkom zasiahol.
,,Preto som tu," usmieval sa akoby neurobil nič zlé.
Musela som zhlboka dýchať, aby ma toto celé hneď nepoložilo a aby som sa na mieste nezrútila.
,,Ospravedlňte ma, prosím," musela som odísť. Postavila som sa zo stoličky a odchádzala z miestnosti, počas čoho som si všimla znepokojivé pohľady.
Vyšla som hore schodmi a smerovala do izby, ktorá je mi najviac známa. Chytila som sa kľučky hneď druhých dverí sprava a vošla dnu.
Nič sa tu nezmenilo. V pravom rohu miestnosti sídlila väčšia biela posteľ romantického štýlu. Spod postele sa vynáral sivý huňatý koberec siahajúci až do stredu izby. Oproti postele, pod oknom, sa nachádzal biely písací stôl. Pri stene, v ktorej boli vstavané dvere sa vynímala biela skriňa s obrovským zrkadlom. 
Moja izba.
Sadla som si na posteľ a zhlboka dýchala. Len sa prosím ťa, Thiana, nerozplač.
,,Tak tu si," ozval sa hlas vo dverách.
,,Teraz na teba nemám náladu. Odíď, prosím ťa," neurobil tak. Práve naopak. A mal tú drzosť sadnúť si vedľa mňa na posteľ.
,,Čo sa deje?" Tento chlap ma tak neskutočné dlhé vedenie, že ma z toho za chvíľu porazí.
,,Prišiel si tu kvôli tomu, aby si mi oznámil, že tvoja sesternica sa vydáva a my ideme na svadbu."
,,Áno," prikývol.
,,Ako môžeš pôsobiť tak kľudne, dočerta? Opäť si ma oklamal a využil príležitosť!"
,,O čom to hovoríš?" vyzeral skutočne zmätene a nechápavo. Stále je výborný herec.
,,Klamal si mi, aby si si mohol znova zasunúť a ja som ti naletela!" naozaj to vo mne vrelo.
,,Počkaj počkaj," jeho nechápavý pohľad nahradil znechutený. ,,To si o mne myslíš?"
,,Pred piatimi minútami dole si to priznal. A aj teraz pred pár sekundami." 
,,Thiana," vzdychol, ,,neklamal som ti. Ako by som mohol predsa klamať osobe, na ktorej mi záleží? Je síce pravda, že sa v sobotu Yvette vydáva, no ak by som bol bezcharakterná bytosť bez chrbtovej kosti, oznámil by som ti to v sobotu ráno textovou správou cez mobil a neprišiel by som sa ti k tomu ospravedlniť cez pol sveta." to dávalo zmysel. Ale je to možné? Môžem mu veriť?
,,Pozri," chytil mi ruky do svojich a pozeral mi do očí, ,,viem, že je ťažké veriť mi po tom všetkom, čo som ti urobil... No môžem ti zaručiť, že som sa zmenil. Áno, uznávam, na začiatku som sa správal ako úplný kokot, no to nebolo v pláne. Niečo ma k tebe neustále priťahovalo, neviem popísať presne čo, dokonca aj v tú noc v Las Vegas a tým, ako som sa choval, som sa snažil držať si ťa od tela. No postupom času som zistil, že je to zbytočné, pretože si bližšie ako akákoľvek osoba doteraz bola, teda, okrem rodičov," usmial sa a zotrel mi slzu z líca. Preboha, už zase pred ním plačem. Z jeho uhla pohľadu musím vyzerať ako malé dieťa.
Síce som nahnevaná za to všetko, čo si robil, no chcieť - nechcieť, dočerta, cítim to rovnako. 
,,Znieš presvedčivo, tak ti skúsim aspoň trochu dôverovať," usmiala som sa.
Objal ma a do vlasov mi zašepkal chabé: ,,Ďakujem."

______________________________

Ahojte holky! <3

Je tu začiatok víkendu a s ním aj nová kapitolka. Mohla by som dokonca tvrdiť, že do oficiálneho ukončenia príbehu nám zostáva už len pár častí, možno 5, možno 10, ešte uvidím, kedy budem cítiť ten "definitívny koniec".
Každopádne ďakujem, že ste dali tomuto príbehu šancu, len vďaka vám som sa dostala do rebríčka kategórie romance na prvé miesto, z čoho som neskutočne vďačná.
Ešte raz vám veľmi ďakujem a budem rada, ak ma podporíte hlasom alebo komentárom.

(Ak by niekto mal záujem, môžete má podporiť aj na mojom instagramovom profile)

Vidíme sa pri ďalšej časti.

Zatiaľ paa...

S pozdravom

               Júlia Mrmusová