𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×37×

Zaparkoval pred obyčajným obchodom a vystúpil. Ani sa neunúval otvoriť mi dvere, musela som si postačiť sama. No na to som si mohla už dávno zvyknúť.
Vošiel dnu pričom svoj príchod ohlásil malý zvonček zavesený na okraji dverí ako to býva u väčšiny obchodov a s úsmevom pozdravil ženu za pultom.
,,Ahoj Palmer."
,,Caleb, si to ty?" Žiarivo odvetila žena a prešmykla sa cez pult rovno k nemu, aby ho objala.
Môže mi to niekto vysvetliť?
,,Čo tu robíš?" Spýtala sa, keď sa od neho odtrhla. Nemo som civela na divadielko odohrávajúce sa pár metrov od mňa.
,,Potrebujem nejaké oblečenie pre moju manželku." Povedal a konečne od nej odtrhol zrak. Konečne pravdepodobne zistil, že som v tejto miestnosti prítomná aj ja.
Ten jej sa presunul z neho priamo na mňa.
Mala naozaj nádherné oči. Priam žiarili ako smaragdy. A ten jej úsmev...
Neviem, ako sa taká krásna žena ocitla v tomto meste oddelenom od skutočného sveta.
Vyškerene prešla ku mne s nastavenou rukou. ,,Som rada, že spoznávam dámu, ktorá učarovala Calebovi, som Palmer," jej ruku som nervózne prijala.
,,Thiana." Snažila som sa o úsmev, no vyšla z toho len naivná grimasa.
Toto žieňa má úplne odrovnalo svojou krásou. Žeby som bola žiarivá?
Vylúčené!
,,Veľmi pekné a zaujímavé meno, odkiaľ si?" Mám taký pocit, že táto osoba je zvedavejšia ako ja a to som si myslela že zvedavejší človek odo mňa neexistuje.
,,Pochádzam z Brooklynu," nenechala som ju dlho čakať na odpoveď pre dobro všetkých naokolo aj keď som to robila s nevôľou. Najradšej by som jej povedala, že keď je taká premúdrená, nech si to zistí.
Do čerta ja naozaj asi žiarlim.
,,Aj ty Caleb pochádzaš s Brooklynu. Koľko rokov sa vy dvaja poznáte?" Otočila sa na Müllera a zároveň aj na mňa.
,,Chodili sme spolu na základnú školu," jednoducho vyslovil Müller.
,,Takže láska už od malička..." Na chvíľu sa odmlčala.
,,Môžem vidieť výber oblečenia?" Spýtala som sa, aby som sa vymotala z tejto zle smerujúcej konverzácie.
,,Poď za mnou," povedala a prešla do druhej časti obchodu. V skutočnosti nebol taký malý a jednoduchý, ako som si spočiatku myslela.
Dostali sme sa do bloku dámskeho oblečenia, ktoré pozostávalo z rôznych farebných kúskov.
Keďže sa tu plánujeme zdržať len na pár dní, nechcela som to s výberom preháňať.
Skúsila som si zimnú čiernu, jednoduchú, stredne dlhú bundu na zips so zaväzovaním cez pás, sivý dlhý kabát s gombíkovým zapínaním, pár teplých jednofarebných obrovských šálov, čižmy po kolená aj po členky, čiernu čiapku a zopár svetrov, mikín, vzala som do košíka aj tepláky a samozrejme rifle.
S plným košíkom som sa presunula k pultu, kde začala Palmer blokovať a nahadzovať tržby do systému.
,,Bude to 378,46€," skoro mi pri tej sume zabehlo, no snažila som sa vyzerať nad vecou.
Periférne som zazrela Müllera, ako vyťahuje kreditnú kartu a tak ho rýchlo prerušila.
,,Ja to vezmem, však sú to moje veci."
,,Neblázni," pozrel na mňa a snažil sa dostať k terminálu.
Prekrížila som mu cestu, postavila sa pred neho, chytila okolo pliec a do očí povedala: ,,Ja si to zaplatím sama," pričom som mu nedala na výber, posunula Palmer kreditku, ktorú vložila do terminálu.
Peniažky neochotne prestúpili z môjho účtu do obchodného, pričom moje srdce hlboko zaplakalo.
,,Si hrdá žena, páčiš sa mi. Dnes sa usporadúva veselica u Parkera, dúfam, že vás tam oboch uvidím baviť sa." Žmurkla na Müllera, ten sa na ňu usmial a rozlúčili sa.
Ja som len kývla hlavou a s obrovskou taškou sa vliekla až k autu.
Müller ho odomkol, otvorila som si kufor, kde som hodila tašku plnú oblečenia za nekresťanské peniaze a nastúpila opäť na miesto spolujazdca.
To skúšanie vecí ma tak vyčerpalo, žeby som si najradšej šla ľahnúť do toho pohodlného gauča v krásnom rozprávkovom príbytku.
No Müller zabočil opačným smerom a tak sa môj sen o pohodlnom spánku rozplynul pred očami.
,,Kam ideme?" Začudovane som na neho zazrela.
,,Nakúpiť potraviny, alebo chceš žiť zo vzduchu?" Ani na mňa nepozrel, plne sa sústredil na šoférovanie.
Neodpovedala som, len nemo prikývla, čo nemal šancu zarieť.

Na mieste opäť prvý vystúpil a vošiel do potravín, kde sa na neho usmievala stará pani.
,,Dobrý deň, pán Caleb, opäť sa naše životy stretli." S vlasmi sa jej stihla pohrať staroba, pri očiach a na čele jej sídlili viditeľné vrásky.
,,Dobrý deň, pani Sally, ako vám ide podnikanie?" Müller nadhodil konverzáciu a ja som sa nestačila diviť, kto vymenil človeka stojaceho predo mnou.
Vôbec nevyzeral egoistický, namyslený, arogantný alebo povrchný.
V tej chvíli som sa v ňom stratila, pretože nedokážem nájsť jeho skutočnú tvár a neviem čo v reálnom živote len predstiera.
Každopádne viem a som si vedomá, že človek stojaci predo mnou môže mať mnoho tvárí, ale stále to bude sebecký spolužiak, ktorý mi spravil peklo zo života.
,,Výborne, vďaka vám, pán Caleb." Usmiala sa, čím sa jej oči zúžili a tancovali nadšením.
Müller vošiel ďalej do podniku a preto som sa rozhodla ho nasledovať.
,,Dobrý deň," jemne som zakývala milej panej a vošla za ním.
Úsmev jej zamrzol a nečitateľne na mňa pozrela.
Netuším, čo som spravila zle, no nepáči sa mi, akým pohľadom na mňa zazerá.
,,Dobrý," jednoducho odpovedala a ďalej si ma nevšímala.
Dobehla som Müllera a prekvapivo mi odľahlo, že som opäť pri ňom.
,,Všetci ťa tú milujú."
,,Ja viem," sebecký arogantný maniak je späť.
,,Prečo?"
,,Lebo."
Takže sa mu nechce rozvíjať konverzáciu so mnou ale so šesťdesiatníčkou áno.
Mala by som sa tváriť urazene, no nebudem sa správať ako malé dieťa.
Do košíka postupne prikladal potraviny a ja som ho pri každom kroku pozorovala.
Prešli sme okolo všetkých regálov až sme prišli k mrazničkám.
Vyťahoval odtiaľ dôležité suroviny ako maslo a mlieko, no mňa zaujalo iné poschodie s iným jedlom.
Na samom spodu mrazivého boxu bol výber zmrzlín a nanukov.
A v tej chvíli som vedela, že ju musím mať.
Ruskú zmrzlinu.
Dokonalý lahodný smotanový kváder ohraničený ešte lepšími oblátkami. Zobrala som dve do rúk a hodila ich k ostatným veciam do košíka, pričom na mňa Müller hodil spýtavý pohľad.
Len som nadvihla plecia a postupovala za ním k pokladni.
,,Pánečku, pán Caleb, to tu budete mesiac?" spýtala sa ohromená množstvom produktov v nákupnom košíku.
,,Nie, len tu nie som sám," pozrela na mňa a potom na ňu, ,,manželka zje aj za troch..."
Neveriacky som mala oči vypuknuté ako to len šlo. Čo prosím?
On teoreticky prehlásil, že trpím obžerstvom.
Tak toto si vyprosím!
,,Miláčik, čo je zlé na tom, že mi chutí jesť?" Sladko a falošne zároveň som na neho pozrela spomedzi prižmúrených očí.
,,Na to, že zjete za troch vyzeráte pridobre," tak ona verí tým jeho klamstvám?
,,Prepáčte, ale to, že si dám normálnu porciu neznamená, že sa prežieram. Caleb, ako aj každý jeden muž na svete, len zveličuje," hodila som rukou a tvárila sa, že mi to je ukradnuté.
No v skutočnosti sa ma to dotklo viac ako som čakala.
Pani, ktorá doteraz na mňa pochybovačne zazerala, zjemnila napnutý výraz tváre a nahla sa ku mne. ,,Úplne vás chápem. Môj Frank mi hovorí presne to isté, pritom to je on, čo si o jedenástej večer ide uvariť klobásku. Ach tí chlapi," dôležito pokrútila hlavou a ja som mala čo robiť, aby som sa nerozosmiala. Tá pani sa mi začala páčiť a to nielen kvôli tomu, že si ma zastala pre Müllerom.
,,Čo si to tam šepkáte?" spýtal sa Müller.
,,Typické babské veci, zlato, nemusíš sa báť, že ťa ohováram," cmukla som na neho a začala ukladať nablokované potraviny do tašiek.
,,Som rada, že ste konečne zo sebou zobrali aj drahú polovičku, vyzeráte ako milé dievča." usmiala sa na mňa.
,,Ďakujem," chytila som si miesto, kde sa pravdepodobne nachádza srdce a jemne sa uklonila smerom dopredu. Müller na to nič nepovedal, len sa spýtal, koľko má zaplatiť.
,,Bude to 143,8€."
Müller zaplatil vysoký účet a spolu sme odišli k autu. Nastúpili sme a konečne vyrazili smerom k rozprávkovému domčeku.
,,To všetci sú tu takí priateľskí?" spýtala som sa, keďže ma tá otázka hrýzla hneď od odchodu z obchodu.
,,Toto nie je ako Washington, New York alebo Miami. Tu sú ľudia vďační aj za to málo, čo majú a tešia sa aj z úplných maličkostí. Sú vďační za každú novú návštevu cudzincami a ako môžeš vidieť, priateľstvo a dôveru pokladajú na vysokú úroveň. Sú ochotní spraviť hocičo, aby sa tu človek cítil lepšie." naozaj som nečakala, že svoj monológ rozvije tak rozsiahlo.
,,Aha," nemala som na to čo povedať.
Ďalej už v tichosti, jediným zdrojom zvuku bolo zapnuté rádio, sme prešli až pred dom.
Z kufra som vytiahla obrovskú tašku môjho oblečenia a Müller zobral dve tašky plné nákupu potravín.
Vnútro domu bolo vyhriate krbom a konečne som sa cítila dobre, pretože pocit zimy ma konečne opustil.
,,Idem sa prezliecť," ukázala som na tašku, no bol natoľko odovzdaný práci s vykladaním potravín, že moju poznámku neregistroval.
V tichosti som sa presunula do spálne, veci z tašky upratala k mojim ostatným, pričom som nechala vytiahnutý sivý "oversize" sveter, biely rolák a čierne nohavice, ktoré som si obliekla. Vlasy som si vypla do vysokého strapatého drdolu a spokojná so svojim outfitom, vyšla som von zo spálne.
Takmer ihneď mi do nosa udrela nádherná sladkastá vôňa jemného palacinkového cesta. Slastne som privrela oči, olízala si pery. V bruchu sa mi automaticky ozval zvuk, ktorý mi naznačoval, že dnes som ešte nejedla a preto som sa vybrala priamo smerom k Müllerovi.
,,Nepotrebuješ pomôcť?" nahla som sa mu cez plece a jeho trhlo telom zo šoku, ktorému som ho vystavila. Prekvapená svojou reakciu som ihneď odstúpila o meter ďalej a zopakovala otázku.
,,Už končím, no môžeš uvariť kávu. Tam je káva a tam kávovar," ukázal mi smer s panvicou v ruke. Po tom, čo mi podal inštrukcie, zmĺkol, švihom trhol panvicou a palacinku vo vzduchu obrátil. Hypnotizovala som každý jeho pohyb a zároveň ním bola fascinovaná a ohromená. Obracanie palaciniek vo vzduchu som sa vždy chcela naučiť, no nikto z našej rodiny to nevedel. Všetci sme používali obyčajnú prostú oberačku.
,,Johnsonová," zakýval mi rukou pred tvárou. Vymanila som sa tým z jeho tranzu a pristála opäť v realite.
,,Ha?"
,,Čo sa deje?" spýtal sa.
,,Nič," odvetila som celá červená, radšej sa obrátila ku kávovaru a začala s pripravovaním kávy.
,,Odpovieš mi?" Jeho šepkajúci hlas má pošteklil na pokožke v blízkosti ucha.
Stuhla som.
Posledné, čo mi v aktuálnej situácii chyba je nevyrovnanosť a rozptýlenie.
Zhlboka som dýchala, až sa nervozita zo mňa vyplaví. Nakoniec som pokojnejšie dodala, pričom som sa mu nezabudla pozrieť do tých jeho krásnych očí: ,,Povedala som, že nič sa nedeje."
,,Tak prečo sa červenáš?" Tak on ma nenechá na pokoji!?
,,Ježiš, nenamýšľaj si, pán Dokonalý. Len ma zaujalo to obracanie. Nič viac pod tým nehľadaj," opäť som sa otočila a pokračovala v zalievaní espressa.
,,Tu máš," otočila som sa a udivene sa pozerala na Müllera, ktorý stál predo mnou s nastrčenou panvicou obsahujúcou palacinku.
,,Čo?"
,,Skús to, keď ťa to tak fascinuje."
,,Dorob si to sám."
,,Čo si opäť zbrklá, nech sa páči. Tu máš panvicu. Len chcem, aby si prevrátila palacinku." Usmieval sa. Je viac než jasné, že sa domnieval, že to neviem. A to bola v skutočnosti pravda.
,,Ja to neviem. Chápeš?" Cítila som sa trápne, pretože zase je on ten lepší a zručnejší človek.
,,Tak sa to nauč." Nenechal ma v pokoji dorobiť kávu.
,,Ver mi. Na toto som poleno."
,,Ukáž, nech sa zabavím," zasmial sa a strčil mi panvicu do rúk.
Prešiel okolo mňa, zastal tesne za mnou, svoje ruky položil na moje a snažil sa má navigovať. Lenže samozrejme moje telo pocítilo, že je až moc blízko a povedalo si, že ho chce.
Ruky sa mi preto rozstriasli, dych sa vyhol kontrole a hlava sa zatočila.
,,Zvládnem to sama," nenápadne som ho odstrčila, aby som sa mohla nadýchnuť.
Ruky si preložil cez prsia a s hravým pohľadom čakal, čo vykúzlim. Samozrejme, že sa zabával.
Zabával sa priamo na mne.
Na mojej neistote.
Na mojej prekvapenosti.
Na mojej zbrklosti.
A to sa mi nepáčilo.
Sústredila som sa na panvicu. Mojou úlohou je otočiť cesto tak, aby nespadlo nikam inam, ako do panvice.
Všetky zmysly som koncentrovala na práve túto aktivitu a keď som si pripadala pripravená, prudko som panvicou švihla a snažila sa zachytiť palacinku.
Na moje úprimné šťastie sa palacinka do panvice už nedostala.
Namiesto toho pristála na kuchynskej linke celá dokrútená.
Bolo mi jej ľúto a rovnako ľúto aj mňa samej, pretože Müller vykročil ku mne a opäť prešiel dozadu.
Privrela som oči a snažila sa myslieť na veci, ktoré by ma nedostávali do myšlienok k jeho telu.
,,Do poslednej sekundy som si myslel, že to naozaj otočíš, ale nakoniec si nesklamala," zasmial sa sám pre seba a nalial do panvice zvyšok cesta.
Počkali sme, kým sa z jednej strany urobí a po veľmi dlhej chvíli dýchania na môj krk nastal ten správny moment obratu.
Opäť mi pevne zovrel dlane na rúčke panvici, cítila som na chrbte jeho vypracovanú hruď, na ramenách jeho ruky.
Bol všade.
Rukami švihol a jednoducho, zároveň elegantne zachytil surovú časť palacinky. Keď moje oči zazreli, že nevypadla, ale ležala spokojne vo vnútri panvici, moja nálada sa zmenila o 180°. Položili sme panvicu na sporák.
,,Ja som to dokázala!" Rýchlosťou blesku som sa otočila až som narazila do jeho krku, pričom som mala dokonalý rozhľad na jeho pohybujúci sa ohryzok.
Neviem, či to bolo tým zápalom a nadšením, ale tuším som zahľadla, ako nasucho prehltol.
Opäť ohromená svojím činnom som ukročila o pár krokov dozadu do neutrálnej zóny, pričom som nespustila z neho oči. Chcela som nahliadnuť aspoň kúsok do jeho emócií, no nedal na sebe nič poznať, ako to býva vždy v prípade Caleba Müllera.
,,Najedz sa a potom sa priprav. Za 2 hodiny odchádzame opäť do mesta."

______________________

Zdravím svoje úžasné dievčatá! ♡

Som tu späť v pomerne skorej dobe, nakoľko sa mi naskytlo viac voľného času pre písanie.
Dúfam, že sa vám kapitola páčila a prejavíte svoje pocity v podobe komentára alebo hviezdičky.
Budem veľmi vďačná za oboje formy podpory.
Zatiaľ sa majte a užívajte život v rámci aktuálnych možností. 💗

S pozdravom Retime_Juliq45