𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×36×

,,Johnsonová, vstávaj!" Dvere sa s rachotom rozleteli, no moje telo ignorovalo tento náhly hluk v mojej izbe. Spokojne sa prevalilo na druhý bok a cez zavreté oči som cítila teplé slnko.
,,Ešte 5 minút, Denisa," mávla som rukou a nepripisovala tomu viac pozornosti. Však ona nakoniec odíde.
,,Johnsonová!" Hlas bol zrazu mužnejší, chrapľavejší a tesne za mojím chrbtom.
Trhlo mnou.
To nie je Denisa!
Rýchlosťou blesku som sa posadila a odkryla si vlasy z tváre preč. Zaklipkala som viečkami a zamierila zrak na osobu stojacu vedľa postele.
Müller!
Čo ten tu robí?! Nikdy v živote má nebol zobudiť, tak prečo to dnes mení?
,,Čo je?" Nespokojne som opäť zaľahla do mäkkých perín.
Milujem spánok a ešte potrebujem 2 hodiny, aby som nebola nervózna, nevrlá a prchká. Musí to pochopiť.
,,Lietadlo už na nás čaká!"  Odkryl zo mňa perinu takou rýchlosťou, ako to robia tí ľudia s červenou plachtou zavretí na javisku s býkom. Vedeli ste, že býk je farboslepé zviera, ale prudko reaguje na rýchle pohyby? Preto sú tieto červené plachty na dve veci a tým pádom to môže byť paradox.
,,Prosím ťa, nerozmýšľaj nás blbosťami! Zober si kufor, obleč sa, odchádzame!" Tiež nemusel byť taký protivný.
,,Povieš aspoň kam?" Opäť som sedela a snažila sa nezaspať počas sedu.
,,Na dovolenku," odpovedal a nechal za sebou len prázdny priestor.
Včera som odmietla, aby ma Denisa zbalila a teraz toho hlboko ľutujem.
Zo spodného regálu v šatníku som vytiahla kufor a nachádzala doň veci, ktoré mi prvé padli pod ruku.
Taktiež som zbalila drogériu a všetko potrebné a nevyhnutné pre život v podobe nabíjačky, mobilu, peňaženky a žuvačiek.
Zbalená som sa presunula pred zrkadlo a rozmýšľala som, čo si obliecť.
Nakoniec som však nechcela vyzerať nejako výnimočné a preto som zvolila obyčajne rifle, tričko s krátkym rukávom a do ruky zo sebou zobrala riflovú bundu.
Na nohy som nazula čierne vansy a vlasy nechala rozpustené.
Spokojná so svojím nie výrazným outfitom som vyšla z izby po schodoch až pred dom, kde už na mňa čakala čierna limuzína.
Šofér Louis mi kufor odložil do úložného priestoru limuzíny a otvoril mi zadné dvere až si môžem nastúpiť.
Poďakovala som mu pohľadom a s úsmevom vošla dnu. Prekvapilo ma, že Müller tam už sedel a pozeral von do mobilu.
Spokojne som sa usadila oproti nemu a snažila sa nepozerať na jeho krásny zovňajšok.
Môjmu pohľadu neušlo, že má oblečený biely rolák a vedľa seba položený čierny kabát. Samozrejme som to nepochopila, keďže v tomto období teplota vzduchu neklesne pod tridsať stupňov, no nezačínala som zbytočné konverzáciu, aby som neupriamila na seba príliš jeho pozornosti.
Louis nás zaviezol až na letisko pred lietadlo, kde nám následne otvoril dvere a posádka čakala v pozore pred lietadlom.
Čakali, kým prví nastúpime, zobrali za nami batožinu a čakali na súhlas na odlet.
O necelých 15 minút sme už neboli na zemskom povrchu, ale priamo v atmosfére.
Stále mi Müller neodpovedal, kam ideme, no snažila som sa tým netrápiť.
Ako ho poznám, možnosť výberu dovolenky prišla do úvahy len podľa luxusu.
Možno letíme na Bahami alebo Maledivy. No už teraz viem, že celý deň predsedom na pláži a budem sa nudiť spolu s jeho maličkosťou.
Po chvíli sa mi podarilo zaspať. a o ďalšiu chvíľu ma Müller budil, že sme na mieste. Podľa môjho pocitu som len žmurkla očami, no v skutočnosti som ževraj nebola medzi prítomnými približne hodinu.
Dezorientovaná som vstala a nasledovala ho von z lietadla. Keby som sa vtedy pozrela z okna, určite by som neskončila s takým prekvapením ako vonku. No samozrejme ma to nenapadlo a potom som musela zniesť následky ako facku.
Cez jeho mohutný chrbát som nevidela takmer nič. Pomaly sme prešli k východu. Müller začal schádzať po schodíkoch smerom dolu. Keďže Müllerovo telo má už nezakrývalo, do tváre a po celom tele som pocítila náhly chlad.
Takmer ihneď mi naskočili zimomriavky a konečne som upriamila pohľad na krajinu, v ktorej pristálo Müllerovo súkromné lietadlo.
V pozadí som zazrela obrovské pohoria zasypané snehom, ktorý bol aj všade okolo mňa.
Stále som bola dezorientovaná a popri pohľade som začala byť aj nervózna a znepokojená, keďže môj kufor obsahoval zväčša plavky, kraťasy, ľahké šaty a tielka.
A samozrejme, nenávidím zimu!
Dúfala som, že sa stále nachádzam v nočnej more v letiacom lietadle a že toto všetko je len vymyslené.
,,Johnsonová!" Ďalšia facka prišla zo strany Müllera. Dal mi najavo, že som stopercentne prebudená a to, čo vidím pred sebou nie je vymyslené, ale skutočné.
Nevedela som, či radšej plakať alebo sa smiať od zúfalstva.
Toto snáď ani nemôže myslieť vážne!
Ihneď som si obliekla riflovú bundu, no absolútne má nezahriala.
Zbehla som preto rýchlo po schodoch a ani nepočula, kým mi obsluha otvorí dvere od auta. Takmer som ich otrhla z pántov, no sedela som v teplom aute.
Rukami som si pretrela tvár a prešla nimi až do vlasov.
Po chvíli nastúpil nechapavý Müller a sadol si vedľa mňa.
,,Ty si sa už načisto zbláznil!" moje začiatky zrútenia som dávala jasne najavo.
,,Čo?" Zmätene nadvihol obočie.
,,Prečo sme tu?!"
,,Pretože som sa rozhodol, že tu strávime týždeň mojej dovolenky." Povedal, akoby nič zle neurobil.
,,Prečo si mi nepovedal, že ideme do hôr?!"
,,Nejdeme do hôr." Klientom tónom odpovedal.
,,A čo je dopekla toto?!" Ukázala som na mohutné skaly pokryté snehom všade okolo nás.
,,Ideme k horám." Jemné nadvihol kútiky. Tak on sa baví?!
,,Kde kurva sme?!" Asi sa za chvíľu zbláznim.
,,V Kanade, presnejšie vo Whistleri. Čo si taká nervózna?"
,,Ja že som nervózna?! Sa pozri čo mám na sebe oblečené! A rovnako letné veci mám aj v kufri, tak mi dočerta povedz, ako môžem byť kľudná a nie nervózna?!"
,,Ja som ti nepovedal kam ideme?" Usmieval sa. Prisahám Bohu, že sa usmievala ako slniečko na hnoji.
,,Užívaš si to?" Slzy som mala na krajičku, ale potlačila som ich. Nebudem plakať kvôli tomu, že on je mentálne zaostalý a hlúpy človek.
,,Čo z toho robíš takú drámu, v meste ti neskôr niečo kúpime."
Pre zmenu som teraz neodpovedala ja. Založila som si zlostne ruky cez prsia a pozerala sa na ten príšerný pohľad na zasnežené hory.
Dúfam, že odo mňa nebude čakať, že si oddýchnem na dovolenke, kde budem musieť lyžovať.
Pretože ešte viac ako zimu nenávidím lyžovanie, pretože som sa to nikdy v živote nevedela naučiť a vždy som si zlomila nejakú časť tela.
Auto pomaly prechádzalo cez hlavnú časť mesta. Pohľad naň vo mne neprebúdzal nenávisť ani odpor, Orave naopak, ten charakter má okúzlil.
Jednoduché domčeky, hotely, obchody, krásne námestie s obrovskou plochou na korčuľovanie.
Keby neviem kde som, myslela by som si, že som sa presunula v čase a práve sa oslavujú Vianoce.
A, Vianoce milujem, milujem tú pohodu, ten oddych, to čaro.
Je to paradox vzhľadom k mojej nenávisti k zime, no celý môj život je paradox.
Nenávidím jediného človeka na svete, a práve s ním žijem pod jednou strechou.
Zdesenie opäť nastalo, keď sme minuli posledné domčeky v meste.
Čakala som, že sa ubytujeme v nejakom tom peknom hoteli v centre mesta, no nebolo tomu tak.
Namiesto toho čierne auto ďalej putovalo po ceste až na začiatok lesa.
Tu, keď som pozornosť upriamila na opačnú stranu cesty, cítila som sa ako v rozprávke.
Na dlhej rozľahlej mierne zasneženej lúke boli postavené malé chutné chatky s verandami.
Auto zabočilo na priľahlú cestu a mne bolo jasné že cieľ našej cesty sa nachádza pred nami.
Naraz mi bolo jedno, že všade navôkol je zima a sneh.
Moju pozornosť ohromil rozprávkový pohľad na jednoduché príbytky a keďže milujem rozprávky, nič viac som v tej chvíli riešiť nechcela.
Auto naraz zastavilo pred domčekom drevenej konštrukcie s priestranou verandou a preklennou stenou. Cez okennú stenu bolo vidieť do obývačky spojenej s kuchyňou a jedálňou.
Vystúpili sme z auta a prešli k tej nádhernej dokonalej jednoduchosti.
Müller šiel prvý, v ruke držal kufor, za ním som nasledovala ja ešte stále učarovaná v tranze.
Kľúčami odomkol vchodové dvere a vošiel dnu.
Keďže mi aj naďalej bola rovnaká zima ako od začiatku, nelenila som a bola mu hneď v pätách.
Vnútri nebolo o nič teplejšie ako vonku, keďže tento príbytok nebol dlho používaný.
Müller si pravdepodobne všimol ako mnou trasie od zimy, elegantné vyzliekol kabát a prehodil mi ho okolo pliec.
Ostala som obarená, keďže toto gesto som od neho ani vo sne nečakala.
Automaticky mi do nosa udrela jeho autentická vôňa a mala som čo robiť aby som sa na mieste neroztopila.
,,To je tvoje?" Hlúpo som sa opýtala. Samozrejme Thiana, ten človek si predsa môže kúpiť celý svet!
,,Kúpil som si to práve pre takéto účely." Porozhliadol sa spokojne.
,,Pre vodenie falošných manželiek, ktoré ho v skutočnosti nenávidia?" Snažila som sa o chabý vtip. Nadvihol kútiky pier a pokrútil hlavou.
,,Na zrelaxovanie, zregenerovanie a oddýchnutie od povinností. Vieš, Johnsonová, žijem vo svete, kde si nemôžeš len tak povedať: dnes do práce nepôjdem, všade musíš byť prítomný, čeliť náporu, byť za všetko zodpovedný. Každoročne potrebujem aspoň na týždeň vypnúť a práve toto miesto je pre moje zresetovanie ako stvorené. A preto som sa rozhodol v tomto našom ťažšom období, v ktorom sme sa ocitli kvôli svojej nezodpovednosti, oddýchnuť si od všetkých tých paparazzi, novinárov, plesov a povinnosti." Ústa som mala dokorán otvorené a nemo som na neho civela.
Nepovedal na môj výjav nič povrchné, nechytil sa príležitosti doberať si ma, len sa usmial, čím vyceril rad dokonalých žiarivých zubov a pokračoval v obhliadke dlho neobývaného domu.
,,Tu je kúpeľňa," ukázal na zavreté dvere, ,,a tu zase spálňa." Bolo mi jasné že v spálni bude spať on, preto som sa hneď otočila a pozrela, ako vyzerá gauč. Pohovka do tvaru "L" na pohľad s hebkou dekou sa mi zdala komfortne.
,,Budeme musieť ísť do mesta nakúpiť suroviny a tebe nejaké oblečenie," moje obdivovanie pohovky sa snažil ignorovať, pričom nespúšťal zo mňa zrak.
,,Choď sa vybaviť do spálne, ja zatiaľ prichystáme krb. Je tu zima." Prehlásil a následne vyšiel von.
Chytila som kľučku od spálňových dverí a otvorila dvere. Naskytol sa mi ešte krajší pohľad ako som čakala.
Ako v celom dome, aj v spálni bolo všetko z dreva, týčila sa tu obrovská manželská posteľ s neprevlečenými perinami schovaný mi pod obrovskou dekou, obrovská skriňa s vyrezávanými motívmi rovnakými ako na posteli, zrkadlom s dreveným orámovaním ladiacim k posteli a skrini, hojdacia sieť upevnená na povale visela v druhej časti miestnosti s výhľadom cez balkónové dvere na krajinu.
S kufrom som sa presunula k mohutnej skrini. Pri otvorení som ostala prekvapená, že v nej sú nejaké veci. No prekvapenie ma o chvíľu opustilo, pretože som si uvedomila, že tu chodí každý rok.
No napriek tomu som natiahla ruku a chytila do rúk jeho obrovskú hrubú čiernu mikinu, pretože mi bola stále veľká zima.
Prevliekla som si ju cez krk a kapucňu nachala na hlave. Mikina mi bola dlhá aj na rukávoch, aj po celej dĺžke tela, no bolo mi už o niečo teplejšie.
Aj vo veciach, ktoré nenosil rok, som bola schopná cítiť jeho vôňu, čo ma presvedčilo o tom, že som sa načisto zbláznila a musím vyhľadať psychológa.
Začala som vybaľovať moje úplne zbytočne zbalené veci do voľných poličiek.
,,Vidím, že si si už stihla spraviť pohodlie," ozval sa jeho chrapľavý hlas za mojím chrbtom. Podskočila som a následne sa otočila.
,,Čo?" Úplne ma svojou prítomnosťou vyviedol z mieri.
,,Toto je moja mikina," dotkol sa látky, ktorá patrila jemu, no oblečenú som ju mala ja.
,,Bo-bola mi zima," v mysli som si zanadávala kvôli zakoktaniu.
Musíš byť viac odolná, Thiana. Nemôžeš sa takto správať!
,,Môžeme ísť do mesta kúpiť potraviny a tebe oblečenie." Otočil sa a opäť odišiel.
Vedela som, že mi bude v tenkej riflovej bude zima, preto som si pre istotu nechala Müllerovu mikinu stále oblečenú.
Vyšla som von, kde ma už čakal vo svojom kabáte, v ktorom vyzerám naozaj božsky, za volantom čierneho Mercedesu Benz CLA.
Nasadla som na miesto spolujazdca a pripútala sa.
Naštartoval, zovrel v ruke volant a pridal plyn. ,,Máš sa na čo tešiť, Johnsonová!"

________________________
Ahojky holky!
Po opäť dlhšej prestávke som sa odhodlala napísať novú časť.
Dúfam, že sa páčila. Budem vďačná za každý prejav dovery v podobe komentára alebo hlasu.
Nateraz sa s vami lúčim, vaša Retime_Juliq45💕