𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×25×

,,Teta Thia!" Zakričalo na mňa malé blonďavé dievčatko s dvoma brčkavými copíkmi a s malou medzierkou namiesto predných zúbkov.
Baily Gabriella ,,Gigi" Johnsonová.
Pery a líčka mala po mamine a oči pre zmenu po ocinovi.
Ako mi len chýbali...
,,Tak tu si moja malá princezná! Kde máš tatina a maminu?" Spýtala som sa, keď som ju zdvihla na kolená.
Akurát sme sedeli v obývačke s obrovským krbom a čakali, kým prídu ostatní hostia.
Mama mi priam vydala zákaz vkročenia do kuchyne, nechcela, aby som jej pomáhala. Vraj to chce zvládnuť sama a že ja sa mám venovať manželovi.
Samozrejme, bola veľmi rada, že aj jej druhé dieťa si konečne našlo polovičku a bola toho názoru, že tomu "pravému" sa musí venovať non-stop.
Z môjho uhla pohľadu to je veľmi klišé, ale nechcela som sa hádať s mamou a ešte aj za týchto okolností.
,,Išli pozdraviť babku s dedkom a mám ti odkázať, že príde aj strýko Herold s tetou Polly."
Tak, strýko Herold bol otcovým mladším bratom a už od nepamäti človekom, ktorý veci vždy zariadi svojím spôsobom a väčšinou sa teda jedná o vtipný spôsob. A teta Polly je Heroldova manželka a istým spôsobom je telom i dušou hippisáčka. Nechcem teraz odsudzovať túto skupinu ľudí, práve naopak túto skupinu beriem zo všetkým, nakoľko mám Polly veľmi rada, či už za jej charakter alebo aj názory.
No keď prídu spoločne, Herold určite v pásikavom svetríku, zelenými nohavicami s trakami, čiapkou, ktorá sa nosila počas druhej svetovej vojny a Polly pre zmenu v pletenom ponču, dlhej vzorovanej výrazne farebnej sukni a guľatými okuliarmi na očiach, Müller bude veľmi šokovaný a možno aj svojím spôsobom vyľakaný a bude si myslieť, že moja rodina je stopercentne skupina bláznov po kope.
,,Tak to sa veľmi teším," zasmiala som sa pri predstave Müllerovej prekvapenej tvári.
,,Teta Thia," zašepkala mi to ucha Gigi, tak hlasno, že to určite počula aj osoba sediace tesne vedľa mňa.
,,Áno Gigi?'' opýtala som sa zvedavým tónom malej bábiky.
,,Kto je ten ujo, čo má stále ruku na tvojom ramene?" Síce to hovorila mne, no zvládla sa pritom škaredo pozerať na Müllera.
,,Gigi, to je môj manžel, Caleb Müller," odpovedala som jej vážne, no neubránila som sa trhaniu kútikov pier.
Johnsonovú krv nezaprieme...
,,Prečo si manžel tety Thii?" Pozerala sa na neho svojimi zeleno-modrými očami.
Müller sa na ňu prekvapene pozrel a pohotovo zareagoval. ,,Lebo sme sa vzali."
,,To znamená, že budem mať sesternicu alebo bratranca?" Naklonila hlavu a mne skoro zabehlo. Odkiaľ toto malé 6-rocne dieťa chodí na také reči?!
,,A to si z čoho usúdila?"
,,No tatino hovoril, že dnes sa vydávajú hlavne preto, lebo budú mať dieťa a..." Už mi to je celkom jasné!
,,Baily Gabriella Johnsonová! Koľkokrát som ti hovoril, že..." Ozvalo sa spoza dverí varovné mužské napomenutie.
,,Nemám počúvať, keď sa rozprávate s maminou...." Otrávene dodala Gigi a tým odpovedala na poznámku svojho otca. Pravdepodobne ju počúvala veľmi často.
,,Baily, neotravuj tetu Thianu a choď radšej do kuchyne pomôcť babke a dedkovi," ozval sa z dverí druhý hlas, tentoraz už patril žene.
Malá Gigi smutné opustila moje kolená a utekala okolo svojich rodičov smerom do kuchyne. Vlastne, keď si to tak zoberiem, Gigi ju volám len ja, šialená teta Thiana...
,,Thiana, tak rád ťa vidím!"
,,Aj ja teba John!" Postavila som sa a konečne objala brata.
,,Nezmenila si trochu vzhľad?" Premeriala si ma Hannah, manželka môjho brata.
,,Trochu. Už to chcelo konečne zmenu." Zasmiala som sa. Cítila som sa konečne doma a konečne uvoľnene. Presne tento pocit mi v Miami bol odpriany a popravde, chýbal mi.
,,Videl som, že sa v živote nenudíš. Keby som nezavolal domov našim, neveril by som. " zasmial sa brat. Síce už býval preč od rodičov, no stále má 29 rokov a to znamená, že polovicu svojho dňa trávi na sociálnych sieťach.
,,Presne tak." Dostala som sa konečne z jeho zovretia a rovnako pevne objala aj svoju švagrinú.
Cítila som pohľad na mojom chrbte, čo mi pripomenulo, že tu je stále osoba, ktorá sedela pred 5 minútami presne vedľa mňa.
,,John, Hannah, chcem vám predstaviť svojho muža, Caleba Müllera.
Caleb, toto je môj brat John a jeho manželka Hannah," cítila som dotyk ruky na mojom boku a známu vôňu drahého parfému, z čoho mi behom sekundy naskočili zimomriavky na rukách.
,,Veľmi ma teší," voľnou rukou zatriasol Johnovou rukou pričom sa usmial, ,,John Johnson, zaujímavé menné spojenie." John sa zasmial tiež.
Odľahlo mi. Johnov smiech vždy znamenal, že mu dotyčný padol do oka.
Potom prešiel k Hannah, zdvorilo jej chytil ruku a pobozkal jej dlaň tak, ako to robia vo vyšších vrstvách.
,,Praví gentlemani nevymreli," zasmiala sa Hannah, za čo dostala karhavý pohľad od Johna. ,,Neboj sa zlatko, vždy budeš môj prvý gentleman," nezabudla dodať pre dobro v rodine.
,,Ideme nájsť Baily a pôjdeme k stolu, idete s nami?" Spýtal sa John.
,,Jasné," odpovedala som a vykročila pár krokov za nimi.
,,Nemusíš to až tak preháňať," pošepkala som mu, aby nás nepočuli, pričom som narážala na jeho ruku obviazajú okolo môjho pása.
,,Chcela si, až hrám presvedčivo, tak to nechaj na mňa a nebuď žiarlivá," pozrel mi do očí.
,,Ja nie som žiarlivá!" Odvrátila som od neho zrak. Zovretie okolo pása sa zosilnelo, na čo som sa znova pozrela na neho.
Ten mi už však pohľad neopätoval. Svoj pohľad upieral dopredu. Zatiaľ vyzeral uvoľnene, žiadne hranie ani stres na ňom nebolo vidieť. Narozdiel odo mňa. Musím sa ešte veľa toho od neho učiť.
John s Hannah si sadli z ľavej strany od obrovského stola prestretého pre trinástich.
My sme si sadli oproti. Presne na stoličke oproti mne sedela malá štrbavá Gigi, ktorá sa na mňa usmievala a mračila na Müllera.
Do jedálne prišli už aj rodičia s táckami plnými jedla.
Pomohli sme im jedlo poukladať na stôl.
,,Ahojte podarená rodinka!" Objavili sa v dverách Herold spolu s Polly. A ako som si myslela, oblečení svojich klasických róbach.
,,Herold! Polly!" Zakričala mama a utekala sa s nimi zvítať.
,,Marilyn, mám pocit, že si omladla," podotkla zaujatí Polly.
,,Používam krém proti vráskam, ten, čo si mi odporučila. Je to naozaj kúzlo," žmurkla na ňu.
Otec si podal ruku s bratom a ponúkol ho sadnúť si vedľa nás.
Harold sa na mňa pozrel s úsmevom. ,,Tak tu je moja malá neter!" Objal ma.
,,Čo máte s tými prezývkami dočerta? Nie ste vy náhodou bratia?" Zasmiala som sa v jeho náručí.
,,Môžeš byť celá rada, že nie si stará vráskavá ropucha, ako ich sestra." Pošepkala mi do ucha Polly. Schuti som sa zasmiala a objala pre zmenu osobu všetkých farieb a veľkej energie.
Veľmi dobre vedela, že otcovu sestru nenávidím. Bola typickým príkladom premaznanej ženy, ktorá sa vydala do bohatej rodiny a potom z nej utiekla aj so slušným balíkom na účte.
Otec mi vždy vravieval, že tam nebola šťastná, no mňa to nezaujíma. Ujo Ferdinand ju mal naozaj rád a ona ho ošklbala ako nejakú hus.
Jediný člen rodiny rovnakého názoru, ako bol ten môj, bola teta Polly.
Modlila som sa, aby ťa zmija dnes neprišla.
,,A kto je tento šarmantný neodolateľný mladík sediaci vedľa teba, drahá?" Pozrela sa priamo smerom na Müllera.
,,Polly, Herold, toto je môj manžel, Caleb Müller." Predstavila som osobu, ktorá sa následne zdvihla zo stoličky a podala im ruku.
Konečne si všetci posadali. Už som si myslela, že začneme jesť, aj vidličku s nožíkom som držala v ruke, keď ma prekvapila osoba stojaca vo dverách.
,,Thiana, zlatko! Už zase sa stretávame!"
Ani v najhoršej nočnej more by ma nenapadlo, že stretnem Olíviu práve u nás na chate.
Presne tú Olíviu, ktorú nenávidím.
Upravená ako vždy, držala nejakého chudáka za rameno.
Už teraz mi ho je ľúto...
,,Ahojte všetci, dúfam, že nemeškáme," objavila sa ďalšia osoba, otcova sestra Sandra. Áno, tá jeho sestra, ktorú nenávidím rovnako ako Olíviu.
Obe sú rovnaké. Nahrnuli si peniaze do vreciek cez svoje "polovičky" a teraz sa tvária, akoby toho dosiahli najviac z celej rodiny.
,,Prišli ste práve včas," prehovorila mama a začala nakladať polievku.
Aj keď mala Olívia miesto presne na opačnom konci stola, mala tú drzosť prísť s úsmevom ku mne a objať ma, o čo som ju vôbec nežiadala.
,,Tak ako sa máte vy dvaja?"
,,Nikdy nám nebolo lepšie," bolo to len kvôli nej. Len kvôli nej som sa prisunula so stoličkou natesno k Müllerovi a chytila ho za stehno, pričom som cítila, ako stuhol.
,,Odkiaľ vás poznám? Zdáte sa mi strašne povedomá..." Spýtal sa Müller chrapľavým hlasom.
,,Sme susedia," smutne zavesila plecia, ale stále sa usmievala svojim plastovým úsmevom. Bola som rada, že Müller nepripisuje tejto chodiacej beštii žiadnu pozornosť. Možno si myslíte, že som žiarlivá, ale v skutočnosti to je len Oliviina chyba. To ona ma núti žiarliť.
Kvôli nej budem musieť byť nasledujúce tri dni napätá ako struna, keďže Olívia je známa mojím ponižovaním a šikanovaním. Určite bude do konca stretnutia hľadať nejakú nedokonalosť, aby ma mohla dokonale zosmiešniť.
,,Aha, jasné," nezaujato odvetil. Teda znelo to tak, no keď som sa na neho pozrela, videla som, ako si ju premeriava.
Bola jeho typ, to nemôžem poprieť. Mala rovnaké črty ako jeho bývalá. A dokonca aj to správanie jej bolo podobné.
Akoby vycítil, že mu venujem pohľad, pozrel sa mi priamo do očí, usmial sa a spravil gesto, ktoré ma totálne zaskočilo.
Perami sa jemne dotkol môjho líca a venoval mu letmý bozk.
Aj keď to bola súčasť jeho hry, cítila som sa istejšie a vyrovnanejšie. A čo je asi najhoršie, vôbec mi to neprekážalo.
Olívia so svojím manželom a Sandrou si sadli na prázdne miesta a všetci začali jesť.
Počas jedenia prebiehala živá diskusia, ktorej sme sa spolu s Müllerom nezúčastnili.
,,Tvoja rodina je..." Pozrel sa na mňa, keď prehovoril.
,,Divná?" Nezaujato som odvetila.
,,Výnimočná," zabehol mi kúsok mäsa, ktorý som prežúvala.
Rozkašľala som sa, čím som upútala na seba všetkú pozornosť.
Keď mäso vyšlo z môjho hrdla do vreckovky a kašeľ ustál, nastalo hrobové ticho a všetky pohľady stáli na mne.
,,Prepáčte," začervenaná som pokračovala v jedení.
,,Aké úlohy nás dnes čakajú?" Prehovorila Polly, čím sa rozprúdila opäť diskusná atmosféra.
Ústami som jej naznačila slovo ďakujem, za čo sa doširoka usmiala.
,,Ako si to myslel?" Pokračovala som opäť nasmerovaná k Müllerovi.
,,Čo?" Nadvihol obočie.
,,Ako si myslel to, že moja rodina je výnimočná?"
,,Pretože sú... svojskí a zároveň úplne normálni."
,,Som zvedavá, či ti tento názor vydrží do večera," usmiala som sa, keď som si uvedomila, že obed patrí k jediných formálnym veciam tohto pobytu.
,,Prečo?" Spýtal sa.
,,Uvidíš..."

_____________________

Ahojte!
Prichádzam s ďalšou časťou, celkom nudnejšou, ale aj tie musia byť. ;)
Nebojte sa, za chvíľu sa to rozbehne. Určite. Cítim to v kostiach...
A ako trávite dni doma? Máte nejaké návrhy, ako sa zamestnať?
Budem vďačná za každý nápad, či už v komentári alebo v správe.
Taktiež budem rada, ak stlačíte hviezdičku v ľavom dolnom rohu, alebo prejavíte dôveru v podobe komentáru.
Zatiaľ sa lúčim, no za chvíľu som späť! :)