𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×50×

,,Dobré ránko Šípková Ruženka," s táckou obsahujúcou raňajky pre dvoch a rannú dávku kofeínu som sa presunula na stranu postele, kde spal Caleb.
Rozospato sa pretočil v posteli, oči mal stále privreté a s mračením zamrmlal niečo, čomu som nerozumela.
,,Drahý, bola by som ti vďačná za kúsok artikulácie. Alebo aspoň opätovné dobré ráno," odfukla som.
,,Si šialená! Koľko je hodín? Šesť ráno?"
,,Je pol ôsmej a obyčajní ľudia o takomto čase fungujú na 100 percent," cmukla som a položila pred neho tácku s kávou a raňajkami.
,,Si šialená," zopakoval, ,,no budem ti to tolerovať," dokončil, za čo si vyslúžil slabé plesknutie na stehno.
,,A ešte k tomu agresor," vzdychol. ,,Stále nechápem prečo ma tak moc priťahuješ." 
Srdce mi vynechalo úder a slina mi zastavila v krku v polke cesty.
,,Čože? Ja-ja ťa priťahujem?"
,,Thiana, nehraj sa na blbú," zasmial sa, ,,sama vidíš, čo so mnou robíš. A myslím, že v posteli to aj cítiš." Opäť sa červenám ako pubertiačka. Došľaka!
,,Daj si raňajky," odbočila som od zlého smerovania našej konverzácie a sadla si vedľa neho na posteľ. Pre istotu si ešte raz pretrel oči a prižmúreným, napoly rozospatým pohľadom na mňa pozrel s úsmevom. ,,Ďakujem," hlesol a vtisol mi bozk na plece.
V poslednej dobe som z jeho správania úplne namäkko, ale čo som mnou jediné slovo vyslovené z jeho úst spravilo, som ešte nikdy nepocítila. Hrejivý príjemný pocit na srdci, ktorý zapríčinil sladký úsmev na perách. Moje telo sa oficiálne z neho pomiatlo.
,,Nevadilo by ti, keby sme odleteli dnes poobede späť ku mne?" spýtal sa počas pitia kávy. Vyjavene som na neho bez slova pozerala.
,,Thiana?" ubezpečil sa, či vnímam.
,,Ja žasnem," hlesla som.
,,Nerozumiem," pokrivil obočie.
,,Samotný Caleb sa pýta na môj osobný názor. Mne sa snáď sníva," herecky som prehnane gestikulovala a nakoniec zo mňa vyšiel smiech. Zradca, ktorý pokazil môj dokonalý herecký výstup.
,,Ty si naozaj vtipná," ironicky zatiahol a za sekundu som ležala pod jeho robusným telom bezbranne ako vtáča.
,,Tak, čo? Môže byť? Stihneš si všetko dovtedy zariadiť?" pozeral na mňa jeho neodolateľnými orieškovými očami.
,,Udivuješ ma, že dokážeš byť aj šarmantne normálny a konečne dbať na potreby niekoho iného ako teba." Vďaka mojej poznámke jeho ruka vystrelila priamo k môjmu zadku vo forme štipľavého capnutia.
,,Zavolám na 14:00 lietadlo." podotkol.
,,Hurá, starý Caleb je späť," prekrútila som očami a smutne odula peru.
Ďalšie capnutie.
Som asi chorá, pretože inak si neviem vysvetliť, prečo sa mi to páči?

.........................

,,Dobrý deň Thiana, vitajte opäť doma," privítalo ma Louisove vrelé hrejivé objatie. Doma. Naozaj by mal byť toto môj nový domov? Definitívny odchod z Brooklynu kvôli tomuto miestu? Kvôli nemu?
Potriasla som hlavou, aby sa dostala z tranzu.
,,Už je všetko v poriadku?" bolo dobre vidieť, že sa zaujíma.
S úsmevom som preto prikývla. Už je všetko v poriadku.
,,Zmenilo sa niečo počas mojej neprítomnosti?" moja zvedavosť opäť zvíťazila.
,,Nie, stále rovnaká nezáživná atmosféra ako u každých milionárov." odfukol si, načo som sa zasmiala. Nahol sa ku mne akoby išiel povedať niečo tajné.
,,Pán Muller bol však tie dni naozaj nevrlý a započul som, ako niekomu do telefónu povedal: asi áno, ľúbim..." opäť sliny zaseknutá v hrdle. Mňa to prehĺtanie raz naozaj zabije. 
Thiana Johnsonová Mullerová - mŕtva, dôvod smrti: udusenie slinou. Vtipná predstava na rozptýlenie. No späť k prekvapivej realite, nohami som sa opäť ocitla na zemi. 
Komu mohol vtedy volať? A na koho vôbec svojou poznámkou smeroval? Na mňa? 
Posledné dni sa naozaj správal inak. Nezaujímal sa len o seba, nechal ma rozprávať a skutočne počúval...
No určite táto poznámka bola smerovaná na mňa?
Mne to však nikdy nepovedal. Jediné, načo sa zmohol, bolo ospravedlnenie a prehlásenie, že mu na mne záleží.
Teraz neviem, čoho sa viac obávam... Či fakt, že ma môže ľúbiť alebo možnosť, že ľúbi niekoho iného. Každopádne, pred oboma možnosťami som mala rešpekt a ani jednu som si teraz nechcela pripustiť.
Asi to nechám na neskôr a nebudem sa tým zbytočne teraz zaťažovať....
,,Thiana, ste v poriadku? Stojíte takto nemo už hodnú chvíľku? Ospravedlňujem sa, ak som vám povedal, niečo, čo som nemal..." Louis sa smutne pozeral, no keď som pokrútila hlavou so slovami to nič, len som sa zamyslela, odišiel opäť konať svoju prácu.

,,Thia, tak tu si!" zakričal na mňa až moc povedomý hlas. Otočila som sa.... To tu je aj Yvette?
,,Ahoj, čo ty tu?" nadhodila som slangovo.
,,Caleb mi volal, že dnes prídete, tak som tu. Potrebujem s tebou prebrať veľa vecí..." chytila ma za plecia a vliekla smerom k vchodovým dverám.
,,Kam ideme?" nechápala som.
,,Predsa skúšať šaty!" jej hlas žiaril šťastím. Som zvedavá, či aj ja niekedy budem tak šťastná ako ona...
,,Však ty už máš vybrané určite a ja sa vydávať nejdem." 
,,Thiana, niekedy mám pocit, že ti veci často unikajú a nedopínajú..." pokrútila hlavou počas hrkalkového smiechu.
,,Ideš si skúšať šaty, keďže si družička!"

..........................

,,A čo tieto?" Vyšla som zo skúšacej kabínky hľadiac na seba v zrkadle.
,,Nie sú škaredé, no nemajú ich v modrom odtieni, ktorý potrebujeme... Všetky moje družičky sa ladia do kráľovskej modrej..." zamýšľavo si ma prezerala od hlavy po päty niekoľkokrát za sebou.
,,Čo keby ste si vyskúšali tieto," pani v obchode držala v rukách saténové tmavomodré šaty.
,,Ja neviem..." zatiahla som. Vyzerali dosť vyzývavo a obtiahnuto. Myslím si, že sa v nich nebudem cítiť pohodlne.
,,Dajte ich sem. Hneď ich vyskúšame," Yvette moju predchádzajúcu poznámku úplne odignorovala.
,,Thiana, musíš si ich skúsiť, tá farba je dokonalá." nahodila psie oči. Vyzerala ako malé dieťa, ktoré si pýta lízanku v obchode. Nemohla som jej odolať.
,,Dobre," s povzdychom som ich prijala. Spokojne zatlieskala a sama ma zatiahla závesom.
Pomaly som ich obliekla. Ako moje podvedomie vytušilo, išlo o typ obtiahnutých šiat s rozparkom od začiatku ľavého stehna. Presne typ, ktorý som nemala toľko v láske ako obyčajnú sukňu do strihu A. Boli však dokonalé. Tá farba a látka mi spolu hrali na struny a nechali taktiež vyniknúť moje umelo peroxidové vlasy. Strih pekne obťahoval moje kypré krivky v stehnách a zadku a taktiež vynikol môj úzky pás.
Aj keď to nebol môj priam obľúbený  typ, cítila som sa úžasne. Páčila som sa sama sebe. Až ma to udivovalo.
So spokojnosťou som odkryla záves kabíny a s hrdosťou v očiach sa postavila na pódium, aby si ma Yvette prezrela.
,,O-môj-bože," padla jej sánka. ,,Myslím, že máme víťaza."
,,Ja si to myslím tiež," žmurkla som na ňu a nechala si šaty zabaliť.
,,Vyzeráš ako pravá pani Mullerová. Mám taký pocit, že Calebovi sa to bude páčiť ešte viac ako nám. Neviem sa dočkať na jeho reakciu, keď ťa v sobotu uvidí. Máš sa na čo tešiť, Thia..."
,,A teraz si môžeme ísť zaslúžene čínu!" opäť zvískla od radosti.
,,Aby sme sa aj do soboty tie šaty zapli..." zasmiala som sa.
,,Neboj sa, týmto telám žiadne jedlo neublíži," ukázala na nás v zrkadle a v mobile hľadala najbližšiu čínsku reštauráciu.

______________________________

Na začiatok by som chcela napísať: ,,Prepáčte!"

Neverím, že mi trvalo vyše roka napísať novú časť. Musím priznať, že za ten čas som toho veľa prežila, no konečne som si našla priestor a čas na napísanie novej časti.

Dúfam, že tu stále mám svoje verné čitateľky, že ste mi verili, že ďalšiu kapitolu napíšem a že ste to so mnou nevzdali. Hádam som Vás nesklamala až tak moc a dáte tomuto príbehu ďalšiu šancu.

Neuveríte, ale normálne som si musela prečítať  pár častí dozadu, aby som vedela, kde som prestala (neskutočné)....

Budem Vám vďačná za každý hlas v podobe hviezdičky a taktiež komentár, ktorý mi vždy zahreje srdiečko.

Na zatiaľ to je všetko.

Majte sa slniečka!

Vaša Lula <3