𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×7×

,,Och, pani Müllerová, tu ste..." oslovilo ma to mladé dievča. Strhla som sa, keďže som bola zahľadená do knihy. Lenže pri tom oslovení mi prišlo zle.
,,Prosím, volaj ma Thiana," milo som sa usmiala.
,,Tak Thiana, raňajky sú na stole. Prosím príďte, kým je jedlo teplé." Usmiala sa, jemne uklonila a bola na ceste odísť. Prišlo mi to komické.
,,Ďakujem, prosím ťa, ako sa voláš?" spýtala som sa slušne.
,,Denisa, madam." Znova sa uklonila.
,,Prosím ťa, neklaňaj sa mi. Som obyčajný človek, ako každý iný," podišla som ku nej. ,,Začnime od znova... Ahoj, ja som Thiana." Usmiala som sa a predložila ruku predo mňa.
Denisa najskôr váhala, no nakoniec ruku prijala. ,,Denisa, teší ma."
,,Aj mňa. Takže, čo je na raňajky?" Úplne som odbočila z témy.
,,Čo len budet....budeš chcieť. " nad jej jemným zakoktaním som sa len usmiala.
,,Tak teda ideme jesť," zvískla som a rozbehla sa do kuchyne. V bruchu mi už od rána škvŕkalo, tak raňajky dobre padnú. No nemusela som bežať. V diaľke som počula Denisin príjemný smiech.
Vtrelila som do kuchyne, resp. jedálne a sadla si na stoličku.
,,Ty teda vyzeráš!" Nádherne ma privítal Müller.
,,Ďakujem," falošne som sa usmiala a zobrala som si na tanier jogurt. Milujem jogurty, už od malička som sa ich nevedela dojesť. A pravdu-povediac, pritom strese, čo som občas prežívala v obchode, úplne som na ne zabudla.
Hneď ako som ho otvorila, som sa doňho pustila. Čokoládový, môj obľúbený.
Nad každou lyžičkou som sa roztápala, užívala si tú jemnú mliečnu chuť.
,,Páni, ty si ten jogurt užívaš viac ako sex." Zasmial sa Müller.
Automaticky mi zabehlo. Natiahla som sa po pohár čaju a rýchlo sa napila.
No to nebol najlepší nápad. Vriaca voda mi rozpálila jazyk a ja som zasyčala.
Nenávistne som sa pozrela na Müllera, ktorý sa medzitým smial ako psychopat.
Ukľudnila som sa a pokojne povedala: ,,Čo už, hlad je hlad."
Opäť som sa začala venovať jedeniu jogurtu. Teraz som ho ale jedla úplne normálne, akosi ma prešla naň chuť, čo sa nestáva tak často.
Pritom som uvažovala, čo by som mu za to moje bolestivé utrpenie vyviedla.
Celý čas jedenia som ad iným nerozmýšľala.
Keď som dojedla a dopila, zasunula som stoličku a išla von. Rozhodla som sa nájsť si svoju izbu. Vyšla som hore schodmy na poschodie, kde je tá úžasná knižnica a pootvárala ostatné dvere. Trafila som sa hneď na druhý pokus.
Asi by som ani nevedela, ktorá to je, ale našla som tam môj kufor.
Sadla som si na pohodlnú, mäkkú posteľ a zapla notebook. Zobrala som si ho pre istotu zo sebou, a teraz som si za to stokrát ďakovala.
Hneď ako sa zapol, vyhľadala som Skype a pozrela si svoje správy.
Ako som si myslela, asi dvadsať ich bolo len od Vicky. Uvidela som, že je aktívna, tak som sa pokúsila zavolať jej.
Zsvihla mi to asi po troch sekundách.
Na displey notebooku nevyzerala moc najlepšie.
,,Kde si? Čo je s tebou? Prečo si v každých novinách, správach, na inetrnete...? Prečo si odišla? Vieš ako si ma vystrašila? Už som si myslela, že ťa niekto uniesol..." začala som nachystaný monológ.
Pousmiala som sa. Niekedy sa Vicky starala o mňa, ako o malú sestričku. Samozrejme, že jej nezazlievam, že si o mňa robí starosti, ale mohla by sa aspoň menej strachovať. Pritom som jej poslala výstižnú sms-ku.
,,Aj ja ťa rada vidím Vic," zasmiala som sa.
,,Haló, vnímaš ma?!" Videla som na nej, že je nervózna.
,,Daj si pozor Vic, lebo čo chvíľu budeš mať vrásky," zatiahla som.
,,Keby si bola na môj dosah, asi by som ťa zaškrtila. Vieš koľko nervov som kvôli tebe vytrpela?!"
,,Prepáč," posmutnela som, ,,nastali menšie komplikácie..." začala som.
,,Aké?" Nadvihla obočie. Čakala vysvetlenie.
,,No...vtedy v noci som sa ožrala na mol a zobrala si chlapa. Pamätáš si na toho debila zo základky, Caleba Müklera? Tak práve neho. Verila by si tomu? A teraz musím trpieť v jeho nekonečnom dome, ktoré je ako bludisko. Ale je tu jedno plus: on má jednu miestnosť ako knižnicu, ktorá je pomaly taká veľká, ako naša v Brooklyne..." trošku som odbočila od témy, ale moc mi to neprekážalo.
Mala som pocit, že Vic tam za chvíľu skolabuje. Aspoň tak vypadala.
,,Si v poriadku?" spýtala som sa, keď som začala mať o ňu obavy.
,,Si robíš srandu? Že či ja som v poriadku?! Teraz musím spracovať to, čo si mi povedala. Je to ale nespracovateľné. Zbláznila si sa?! Ako si mohla také niečo dopustiť?" spýtala sa šokovane.
,,To ten alkohol. Ja som v tom nevinne. No je tu jeden háčik. V tú noc sme boli spolu v kasíne a vyhrali sme tam miliardu dolárov, ktorá sa teraz nachádza na spoločnom účte, čo je samozrejme jeho. No a ako jeho manželka mám nárok na polovicu. Tak sa teraz musím hrať na jeho manželku, pokiaľ sa to nejako nevyrieši." Až teraz som si plnopodstatne uvedomila, do čoho som sa to namočila. Slza mi stiekla po líci. Nie, nebudem plakať! Som silná ženská, musím to zvládnuť!
S Vicky sme ešte asi hodinku volali, pokiaľ ma nevyrušilo klopanie na dvere. Musela som ukončiť videohovor. Nezabudla som jej však povedať, že si to má nechať pre seba. Že sa to nemôže nikto dozvedieť, lebo by bol prúser...
Odprisahala mi to, tak som bola kľudnejšia.
Rozlúčili sme sa a ja som vypla notebook. ,,Ďalej!" Zakričala som, keď som si ho pokládala na stolík.
Dnu vstúpila nesmelá Denisa.
,,Môžem?" Poslušne opýtala.
,,Jasné. Deje sa niečo?" Opýtala som sa jej naspäť.
,,No.... nesiem odkaz od pána Müllera, aby si sa prichystala..." povedala nesmelo a ja som na ňu divne pozrela.
,,Kde?"
,,Však dnes idete spolu s pánom Müllerom na charitatívny večierok. Nepamätáš si?" Jemne nadvihla obočie.
,,Och, ja hlava deravá. Prepáč, ja som zabudla. Pri toľkom frmole mi to úplne vyfučalo z hlavy!" Zahrala som svoju rolu a ťukla som sa po čele. Pravdepodobne to zabralo, lebo po Denisinom podozrievaní nebolo ani stopy.
,,Verím ti. Aj mne by to vypadlo..." usmiala sa.
,,No je tu jeden veľký problém. Ja si nemám čo obliecť!"
Záhadné je, že ma vôbec netrápilo to, že ma Müller zasväcuje do niečoho, čoho nechcem byť súčasťou. Keď som už mala hrať tú jeho manželku, čo mi vôbev nie je po vôli, potrebovala som poriadne šaty, ktoré nemám.
,,Pán Müller myslel na všetko a posiela ti šaty." Ukázala na veľké čierne vrece. Pravdepodobne v ňom boli šaty.
Podišla som k nej. ,,Prosím, ukáž ich," usmiala som sa. Bola som zvedavá, na aký vkus ma Müller odhaduje.
No bola som zvedavá aj na tie šaty. Určite budú nádherné, ale ja som známa mojou zvedavosťou...
Denisa sa zasmiala nad mojou detskou radosťou a pomaly zatiahla za bočný zips...

....................

Hello hello!❤❤❤

Znova otravujem s novou časťou. Dúfam, že sa aspoň trochu páčila.😜😊
Budem vďačná za každý votík alebo komentík.🌟💭
Ďakujem za prečítanie.📖👀
Zatiaľ sa s vami lúčim.🙋
Bye, bye...✌✌✌

JuliaMmusova😙