𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×11×

Moje telo zacítilo nával tepla.
Ruky sa začali nepekne triasť a hlavou mi prechádzali rôzne myšlienky.
Nedokázala som zdvihnúť pohľad a pozrieť sa do jeho svietivých hnedých očí.
Vždy jeho prítomnosť so mnou spravila nečakané obraty.
Pri ňom som sa nemohla formálne sústrediť na to, čo robím.
Ako vždy...

Spamätala som sa, že som mu stále neodpovedala. Odhodlala som sa otočiť a pozrieť ne jeho osobnosť. Vôbec sa nezmenil.
Stále taký krásny, stále taký mužný, ale stále taký odhodlaný a vyrovnaný.
,,Prepáč Fabián, ale nie." Jednoducho, a hlavne bez zakoktania som mu odvetila.
,,Len jeden," navrhol znova.
,,Prepáč, ale ako som povedala, nie. Som tu s manželom." Namietla som znova.
,,Dejej sa niečo láska?" Pocítila som ruku na mojom chrbte.
,,Všetko v úplnom poriadku," snažila som sa o úsmev.
,,Len som ju poprosil o jeden tanec," ozval sa Fabián.
,,Ale ja som odmietla," hrdo som vypľula.
,,Presne tak. Moje charizmatické city boli zranené," dramaticky sa chytil za hruď.
,,Nepreháňaj Fabián. Však, keď chceš, požičiam ti ju na chvíľu." Zasmiala.
Počkať, čo to práve povedal? Že ma požičia?! Tak to v žiadnom prípade!
,,Dovoľ, ale ja nie som ničí majetok!" Zúžila som svoje oči a nasadila pohľad ak nechceš byť do večera mŕtvy, neštvi ma!.
,,Prepáč zlatko. Veď vieš, ako som to myslel," žmurkol a pozrel sa na Fabiána.
Chvíľu vládlo ticho, ktoré ale prerušil jeho mužský zachrípnutý hlas.
,,Však si s ním zatancuj, keď chce. Mne to nebude prekážať..." vtisol mi na líce letmú pusu a odišiel naspäť k hosťom večierku.
,,Tak?" znova sa spýtal.
,,Jeden, jediný. Potom ma už necháš na pokoji," pohrozila som mu a on prikývol.
Postavili sme sa na parket.
Orchester hral nejaký valčík. Zaujali sme tanečný postoj.
Vykročili sme na hlavnú dobu dopredu. Zo začiatku mi to trvalo, kým som si zvykla, ale neskôr som tomu pochopila.
,,Takže pani Müllerová?" Nadvihol obočie.
,,Ideš sa posmievať?" Zamračila som sa.
,,Nie. Ja len, že máš na viac..." prehodnotil a pozrel sa smerom, kde postávala Müller obkľučený ľuďmi.
,,Prečo sa do mňa staráš? Prečo nemôžme normálne fungovať? Musíš to zakaždým pokaziť?" Spýtala som sa so sklamaním v hlase.
,,Prepáč?" Znova nadvihol to obočie.
,,No, ak si pamätám, za krach v našom vzťahu si mohol ty a tvoje neustále vyhováranie. A tá noc bola už len posledná kvapka v preplnenom pohári," musela som si pripísať plus, pretože takúto výhru nad ním som ešte v živote nemala. Vždy som sa bála mu niečo povedať. Bála som sa, že ma vysmeje, alebo že to so mnou skončí.
No potom som pochopila a radšej spravila hrubú čiaru, ako žiť len ako nejaká rozptylka. A tá nevera jasné naznačovala, že on na dlhé vzťahy nie je a nie je ani nič pre mňa. Len obyčajné prasa.
,,Ty ma ideš poúčať, že mám na lepšie?! Prosím ťa, aké sarkastické!" Zasmiala som sa.
,,Tak som to nemyslel..." kýval hlavou do nesúhlasu.
,,Mne je jedno, čo si myslel. Ty si teraz pre mňa nikto. V minulosti si mi nepekne ublížil. Je pravda, že som sa cez to musela preniesť, ale aj jazvy po chrastách stále ostávajú..." zastala som a pozrela sa mu do očí.
,,Prosím. Nechaj ma..." nadýchla som sa a otočila.
Odišla som preč od božského chlapa.
Doteraz ma mal omotanú okolo prsta ako špagát, za torý môže hocikedy potiahnuť.
No jeho mágia už na mňa nefunguje. Vyprchala.
A som na seba hrdá, pretože prvýkrát som mu bola schopná niečo takéto povedať.
Prikmotrila som sa k Müllerovi.
Zozadu som mu chytila ruku.
Zľakol sa, obzrel sa dozadu, no o chvíľu vyčaril naskúšaný úsmev.
,,Už si tu? Moc si sa nezdržala..." pozrel sa smerom na parket.
,,Ani som nechcela." kútiky sa mi nadvihli a pozrela som sa na ľudí, ktorí na nás tupo zízali.
,,Ospravedlňujem sa. Uhm, uhm... Je mi česť predstaviť vám moju milovanú. Thiana, toto sú moji dlhodobí najlepší priatelia: Tom a Lucy. Fabiána si mala tú česť spoznať už doma." Kývol k dvom mladým ľuďom v našom veku a ja som k nim vystrela ruku.
,,Veľmi ma teší," umiala som sa a znova chytila Müllera.
,,Ako ste sa spoznali?" spýtalal sa Lucy s podozrivým úsmevom.
,,No," začali sme obaja a pozreli sa vzájomne na seba. Výrazom som nechala, aby pokračoval radšej on.
,,Poznáme sa už od základnej, ale prednedávnom som ju uvidel v kaviarni sedieť na stoličke. Zapozeral som sa a zakopol o stoličku, čo bola predo mnou. A svoju kávu jej vylial na knihu." On je fakt dobrý!
Opísal jednú z našich nepekných stretnutí, keď som na neho vybehla a celá kaviareň mala oči len na mne.
Musela som sa zasmiať. Nechápavo na mňa pozreli. Dokonca aj Müller.
,,Och, prepáčte. Len som si to spätne prehrala v hlave. Ani by ma vo sne nenapadlo, že to od kávy dotiahneme až tu," dusila som v sebe smiech.
,,Tak zlato, smiem prosiť ešte o jeden tanec?" Spýtal sa ma.
Vystrela som sa. Ešte stále som si nezvykla na tie jeho oslovenia. Príde mi to detinské, ale to je celý Müller. Jedno veľké decko.
,,Samozrejme," nepozrela som sa na neho, ale na dvoch postávajúcich vedľa nás.
,,Ďakujem, že som vás mohla spoznať. Ste vážne milí," nasadila som úsmev a otočila sa k Müllerovi.
Podišiel ku mne, nadvihol mi pravú ruku a zľahka ju pobozkal.
Bože, to je magor! Toto si s ním ešte len vyriadim!
,,Môžme ísť," povedal to skôr rozkázaním ako opýtaním. Jedno som vedela. Nechcem ho dráždiť a radšej ho počúvnem.
Jemne som prikývla, ešte raz sa falošne usmiala na mojich nových známych a odišla s Müllerom smerom k parketu.
,,Nevedel som, že si taká dobrá herečka..." podozrievavo sa na mňa pozrel.
,,Je veľa vecí, ktoré o mne nevieš. A ani nezistíš." Lišiacky som nadvihla kútik a pozrela sa inam.
,,Ale bozkávaš sa vážne otrasne," spravil znechutený výraz.
Zhnusilo sa mi všetko. A hlavne on. Magor!
,,Ďakujem," znova som sa pozrela do zeme. ,,Aj ja ti chcem niečo povedať," nabral som všetkú svoju odvahu a pozrela sa tomu satanovi do očí.
,,Čakám," nadvihol jemne obočie.
,,Nevieš klamať," zasmiala som sa.
,,Pretože neklamem," tváril sa normálne. ,,Ja viem, že som božský. Nemusíš mi to takto oznamovať."
,,Somár," znova som od neho odišla a vrátila sa k stolu.
O chvíľu pribehol k svojej stoličke aj on. ,,Čo to malo znamenať?!" Tváril sa viac než nahnevane.
,,Nič," mykla som plecami, ,,len ma nebavilo počúvať tvoje vysoké ego. To v zmluve nebolo, či áno? Lebo sa na to nepamätám," víťazoslávne som sa usmiala, pretože nemal protiargument.
,,Vieš, čo som si myslela? Že si sa konečne zmenil. A mala som pravdu. Lenže ty si sa zmenil k tomu horšiemu. Oveľa horšiemu..." postavila som sa a odišla zo sály.
Je mi jedno, čo bude hovoriť na to bulvár, už pri ňom nestrávim ani sekundu.
Vykročila som k čiernej limuzíne, ktorá nás doviezla do tohto raja.
,,Louis, prosím vás! Odviezli by ste ma domov? Som strašne unavená..." nahodila som smutný, prosebný výraz.
,,Samozrejme, slečna." Vyčaril úsmev a zapol motor.
,,Ďakujem, Louis!"

.....................

Hello guys!❤

Som rada, že ste prečítali aj dnešnú časť.
Bola by som vám zaviazaná,
keby ste stlačili žltú hviezdičku alebo
napísali stručný komentík.
Ďakujem za prečítanie.
I love you!🌹
Bye, bye...✌

Retime_Juliq45😙