𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×12×

,,Dobré ráno Thiana," oslovil ma známy príjemný hlas.
,,Dobré aj tebe Denisa," vyčarila som široký úsmev, ktorý hneď zanikol, akonáhle odostrela žalúzie a mne sa naskytol výhľad na nepríjemne ostré slnečné lúče.
,,Ako ste sa včera mali na večierku s pánom Müllerom?" Nahodila tému, kým mi položila raňajky s táckou na posteľ. Tiež mi zarezonovalo vykanie z jej strany, čo mi prišlo divné, keďže mne včera sme si začali tikať. Vlastne včera sme sa prvýkrát v živote stretli.
,,Vravela som ti Denisa, že mi máš tikať. A nie ďakujem, pôjdem do jedálne," bála som sa totiž, že by som pri svojej šikovnosti zamazala čisté biele obliečky a pritom spravila Denise oveľa viac roboty.
Vstala som a začala hľadať mobil.
,,Bude lepšie, keď si k vám budem naďalej budovať rešpekt. Predsa som len vaša služba."
,,Toto prosím nerozprávaj. Vôbec ťa nechcem vydierať svojimi prosbami, ale keď nedáš, nechám to teda po tvojom. Inak Denisa, nevieš, kde som si dala telefón?" Začínala som panikáriť, keďže som ho nemohla nájsť ani v taške, ani na stole, vlastne nikde.
,,Nepoložili ste si ho do nočného stolíka?"
Zastavila som sa. To dievča sa mi páči, hotový poklad! Otočila som sa na päte a namierila si to k nočnému stolíku.
Otvorila som spodný šuplík a našla svoj prístroj, ktorý ma kontaktuje so svetom.
,,Keby ste niečo potrebovali, dajte mi vedieť," žmurkla na mňa a nechala ma samú v izbe.
Sadla som si na okraj postele a naťukala Vickino číslo. Po druhom pípnutí zvihla.
,,Žiješ vlastne?!" Osopila na mňa na miesto pozdravu.
,,Aj ja ťa rada počujem, Victoria." Usmiala som sa do telefónu.
,,Kedy sa vrátiš?" Jej hlas bol zlomený. Aj mňa to mrzelo. Musela za mňa ťahať fušky v podniku a ešte aj dorábať školu.
Mala som sto chutí natiahnuť ruky cez telefón a objať ju.
,,Mám zlé správy. Minimalne pol roka." Ticho... Na druhej strane nebolo počuť ani muchu preletieť. ,,Haló, Vicky si tam?" Začínala som mať obavy.
,,Dobre som počula? Pol roka?! Ty si sa načisto zbláznila!" Aj cez ten telefón som cítila, ako kýve nesúhlasne tvárou.
,,Vieš čo to je za peniaze?! Pól miliardy?! To by som mohla obchodík celý zrekonštruovať, ba dokonca aj vylepšiť...." nadšene som namietla.
,,Thiana, nie je všetko len o peniazoch. Dobre si to pamätaj. Za peniaze si šťastie nekúpiš," tie slová mali niečo do seba. Spražili ma a usmernili na správnu cestu.
Uvedomila som si, čo som to za sviňa. Kývnuť na takúto somarinu len kvôli peniazom.
,,Máš pravdu. Zaslepilo ma to. Mám odísť?" Zmenila som názor behom sekundy.
,,Len to nie, preboha! Máš takú predĺženú dovolenku, hmmm.... Kde to vlastne si?" Zasmiala sa. Prvý raz po večnosti.
,,V Miami, v obrovskej plážovej vile. Ale v meste som ešte nebola..." vzdychla som si.
,,No vidíš. Si na dovolenke, vyhoď paru, oddychuj a o pol roka, znova frčíš ako digitálne hodinky." Aj cez tú vzdialenosť som cítila, ako si sama pre seba žmurkla.
Pousmiala som sa, no hneď sa mi pery vystreli do rovnej línie. ,,Ale čo s Müllerom?"
Na druhej strane ostalo ticho. Mala som obavy, že odišla a nechala ma samú na linke, no mýlila som sa.
,,Ukáž mu, že s tebou sa len tak niekto nezahráva." Kútiky sa mi zdvihli do šibalského úškrnu. Spokojne som prikývla.
,,Neprídeš ma pozrieť?" Navrhla som.
,,Teraz toho mám viac, ale pre teba sa nájde čas." srdiečko mi podskočilo.
Bolo by fajn ju opäť vidieť v plnej paráde.
,,Inak, si v každom bulvári." Zasmiala sa a ja som vypúlila oči.
,,Čože?"
,,Dnes som išla okolo novinového stánku a koho že tam nevidím. Tie šaty sú nádherné, tie mi budeš musieť niekedy požičiať." zabávala sa na mojej nevedomosti.
,,Len si ich pokojne nechaj. Ja do nich už nevleziem!" Obraňovala som sa.
,,Dobre. Thianka, rada by som s tebou ešte pokecala, ale niektorí ľudia musia aj makať," vzdychla si.
,,Nebuď hnusná Victoria!" Zamračila som sa.
,,Však ja sa len smejem." Rozlúčila sa so mnou a vypla desaťminútový hovor.
Mobil som položila naspäť na nočný stolík a hodila sa na posteľ.
Snažila som sa o pretriedenie včerajších spomienok, no nebolo to možné.
Veľa situácií, maličkostí na moju primitívnu logiku a hlavu.
Vzdychla som si a zjedla raňajky, pričom som sa snažila, aby nekvapla ani kvapka surovín na biele posteľné prádlo.
Úspešne, bez žiadných komplikácií som otvorila kufor a vytiahla staré čierne legíny a predĺžený šedý top.
Vlasy som stiahla do uhladného copa a vyšla som z izby.
V obrovskej vile som si začínala zvykať, čo ma naviedlo zliesť dole schodmi na prízemie.
V celom dome panovalo obrovské ticho.
Mala som pocit, že som tu sama, ale ako Müller hovoril, jeho personál je tu non-stop.
Vošla som do kuchyne a akurát stretla Denisu.
,,Prepáč, len sa chcem spýtať. Kde je Mül... ehm, Caleb?" Jemne som sa opravila, aby si to zakoktanie nevšimla.
,,Pán Müller je vo svojej pracovni, má tam nejaké stretnutie. Zvyčajne býva nerád, keď je popri práci vyrušovaný, ale myslím si, že vy o tom už viete." odpovedala mi takmer hneď až som zažmurkala.
Takže, čo mám v pláne robiť?
,,Denisa, myslíš, že by som mohla ísť na pláž?" Opatrne som sa spýtala a pozorne čakala na odpoveď.
,,Samozrejme, len musíte ísť vnútorným vchodom. Na vonku je veľa novinárov a fotografov." Usmiala sa a odišla von z jedálne.
Vyšla som opät schodmi na poschodie pripravená prísť do mojej izby, ale v strede cesty som svoje kroky zastavila za Müllerovou pracovňou.
Počula som dvoje hlasy: jeden neznámy a jeden neznesiteľný. Boli celkom náruživí do rozprávania. Nechcela som načúvať a vyzvedať, je to pod moju úroveň.
Radšej som čo najrýchlejšie opustila miesto špióna a utekala do svojej izby.
Vytiahla som si z kufra nové bikiny, ktoré som ešte na sebe nemala.
Šetrila som si ich, pretože sa mi strašne páčili.
Boli červenej farby a tú ja zbožňujem. Rovnako ako modrú.
Obliekla som sa a postavila sa pred zrkadla.
Poprezerala som sa z každého možného uhlu celá spokojná s mojou postavou.
Cez zimu som začala chodievať behávať po klzkých chodníkoch, bola som väčšinu času na zadku ako na rovných nohách, ale tak trochu mi to pomohlo.
Nemôžem sa svojou postavou chváliť, nie je ani škaredá, ani nejaká úchvatná.
Obula som si čierne kožené žabky, okolo seba zamotala pareo a vybrala sa k piesočnatej pláži.
Okolie bolo nádherné.
Približne 25 metrov od mora vyrastali zo zeme zmenšené verzie paliem, ktoré vytvárali pozdĺž pláže jemný tieň.
Podišla som k lehádkam a na jedno z nich som si ľahla. Vôkol pofukoval jemný vánok a slnko príjemne hrialo.
Na oči som si položila slnečné okuliare a relaxovala som.
Potrebovala som to.
U mňa doma v Brooklyne som nemávala čas na rekreačné činnosti. Väčšinu času prežívam v mojom obchodíku a sem-tam zvyknem strážiť bratovi deti.
Školu som dokončila a hneď nastúpila do obchodu a začala s podnikaním. Pamätám si na tie ťažké začiatky, ako keby to bolo včera.
Ranné vstávanie, denné papierovanie, prepis podniku na moje meno, podpisovanie zmlúv, objednávanie materiálu na renováciu a mnoho iných vybavovačiek.
Po celý ten čas mi Victoria stála po boku za čo si vyslúžila spolumajiteľstvo. Keby som nemala túto osobu po mojom boku, asi by som nebola tam, kde som teraz...
,,Všade som ťa hľadal." zakričal hlas za mnou. Tak ma vyľakal, až som sa ocitla na zemi. Spadla som z lehádka do piesku. Hlavu som zaborila do sypkej hmoty, aby som na neho nevyletela. Dnes som mala celkom v pohode deň a nechcela som si ho pokaziť jeho osobou.
,,Čo robíš?" cítila som ho vedľa seba. Porazene som zodvihla hlavu od piesku a pozrela sa na neho.
,,Opaľujem sa," nahnevane som skrivila obočie. Akonáhle sa na mňa pozrel, jeho smiech vypĺňal celú pláž.
Som veľmi zvedavá, čo ho na mne tak rozosmialo.
,,Je ti niečo vtipné?" chcela som sa postaviť, no zastavil ma.
,,Počkaj," vytiahol z vrecka na kraťasoch svoj mobil a nastavil ho na mňa. ,,musím si ťa odfotiť. Keby si sa videla."
Jeho smiech vôbec neutíchal zatiaľ, čo spravil asi dvesto fotiek z rôznych záberov.
,,Ja som ti ale nedovolila ma fotiť!" rozzúrená som sa postavila.
Mala som možnosť vidieť poslednú nasnímanú fotku.
Ležala som rozplácnutá na zemi ako žaba a na tvári mám nalepené zrnká piesku.
Jednoducho, vyzerala som strašne a ten debil to zdokumentoval.
Môžem tvrdiť, že ho nenávidím, ale to je veľmi slabé slovo voči tomu, čo cítim.
,,Ihneď to vymaž, inak..." štuchla som do jeho pevnej hrude pravým ukazovákom.
,,Inak," lišiacky nadvihol obočie. Ja ho zabijem!
,,Inak ťa vykastrujem tak, že ho ani tvoja matka nespozná!" nahodila som postoj vraždiaceho psa a čakala, kým mi dá môj mobil.
,,Silné slová na takú malú nevinnú dievčinku..." zasmial sa. Je pravda, že som malá, nemerám ani 165 cm. No a pri ňom vyzerám ako trpaslík.
,,Nebudeš ich mať vo svojom mobile," prišla som k nemu a vytrhla mu ho z ruky tak rýchlo, že to nestihol registrovať a dala sa na útek.
,,Vráť mi môj majetok!" zakričal za mnou.
,,Sorry, ale ak si nepostrehol som tvoja manželka, takže, čo je tvoje je aj moje!" škodoradostne som odkričala a ďalej utekala pred tým dementom.
Už ma dobiehal. Stačilo mu urobiť dva kroky, kým mne asi päť. A ešte k tomu je aj v kondičke.... Zastala som pri mori. ,,Stoj lebo ho tam hodím!" vyhrážala som sa zadýchane. Mala som problém chytiť dych a radšej som sa prehla ku kolenám, aby sa mi lepšie dýchalo.
No Müller nemal v pláne zastaviť.
Približoval sa pomerne rýchlo. Ja som ho varovala...
Pravou rukou som sa zahnala najviac, ako som vládala a z dlane vypustila mobil, ktorý čľupol do vody.
,,Ja som ťa varovala." usmiala som sa. A problém zažehnaný s jednoduchým riešením.
,,Prečo sa smeješ?!" nepochopila som jeho správanie.
,,Ten mobil je vodotesný," obaja sme sa naraz na seba pozreli.
Bola to stotina sekundy, čo sme sa obaja predbiehali v mori. Ja som nemala toľko hrdosti, aby som sa ponorila pod hladinu vody.
Však všetci veľmi dobre poznáme, čo to je mať mokré vlasy a ešte k tomu z morskej vody. Keby sa dotkli čo i len hladiny mora, musela by som si ich opäť umývať.
A tak Müller vyhral.
Porazene som zvesila plecia a Müllerovi v pätách som sa znova ocitla v dome.
,,Inak, pekné plavky," zakričal skôr, ako sa dostal do pracovne.