𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×1×

Leto.
Aké krásne ročné obdobie. Nemusíš byť naobliekaná, vôbec ti nie je zima, môžeš sa dokonalo opáliť a pritom nerobiť nič, len leňošiť a pozerať sa na pekných chlapov, ktorí sa premávajú okolo bazénov.
Popíjať tequillu alebo mochito s kamarátkami, večer chodiť na párty.
Nosiť nádherné farebné šaty s jasnými farbami a topánky všemožných druhov.
Len tak sa zabávať, nemyslieť na nič zlé a byť spokojný zo svojho života.

Zima.
Vonku mínus desať a ja sa musím prechádzať oblečená v štyroch vrstvách oblečenia.
Všade vôkol je poľadovica a šoféri majú čo robiť, aby ubrzdili svoje vozidlá.
A ja?
Ja sa len tak potĺkam a snažím sa nespadnúť na zem, aby som nebola ostatným na posmech.
Ešteže existuje objav menom kniha. To jediné má vie vždy odviazať od reálneho života a spadnúť do iného sveta, sveta fantázie a možného všetkého.
Vlastne, keď teraz nad tým premýšľam, zima má aj nejaké pozitíva.
Je to nádherné obdobie na premýšľanie. Ale len, keď je mesto pokryté bielou prikrývkou a ja sedím v mojom obchode, popíjam teplú kávu, čítam svoje obľúbené románové knihy a čakám na mojich stálych zákazníkov.

No namiesto toho je jar.
Všade naokolo blato, mokro a všetci sa ponáhľajú pred dažďom, že si ani kávu nestihnú vychutnať. Jediné plus na tomto období sú moje narodeniny, ktoré oslavujem 11. apríla.

Aj napriek počasiu práve prežívam jednu z mojich obľúbených činností, akurát, že za nejakú necelú hodinku zatváram.
Dopijem posledný dúšok kávy a rozhodnem sa, že prehodím ceduľku z Otvorené na Zatvorené.
V poslednej chvíli vošla dnu menšia osoba. Dala dole upršanú kapucňu a usmiala sa na mňa.
,,Thia ahoj, môžem?" Spýtala sa Vicky, moja najlepšia kamarátka.
,,Samozrejme, Vic. Potrebuješ niečo?" Objala som ju a úsmev jej opätovala.
,,Práveže teraz mám pre teba jeden návrh. Alebo skôr darček..." priznala sa mi nakoniec tajne.
,,Veď narodeniny mám až za týždeň, čo je sedem dní..." povedala som.
,,No lenže toto je taký nehmotný darček," tajomne sa usmiala.
,,Vic, načo si robíš starosti. Vieš predsa, že ja nerada oslavujem. Už budem o rok staršia a stále som si nikoho nenašla.... Dvadsaťpäť rokov a nikto sa nenašiel. Veríš tomu?" toto hovorím každý rok od svojich pätnástich. Victoria nado mnou len pokrútila hlavou a strčila predo mňa obálku.
,,Musím ti to teraz dať, lebo inak by to prepadlo..."
Prevrátila som očami, ako to robievam každý rok. Chytila som obálku a pomaly ju otvorila. Vlastne celá táto scéna sa opakuje každý rok.
Je to až smiešne, že sme sa po rokoch stále nezmenili.
Pomaly som odlepila biely trojuholník a nazrela dnu.
Z náhleho šoku som na ňu vyvalila oči.
Bola v nej poukážka all-inclusive v Las Vegas, v meste hriechu.
Nevedela som, čo na to povedať. Prosto povedané, ostala som v nemom úžase, civieť na tú kartičku.
,,Vic, to nemôžem...."
,,Nekecaj mi tu, Thiana. Ja chcem, aby si tam išla." Pohrozila mi a nasadila hrozivý pohľad.
,,Ale to je pre dve osoby," povedala som.
,,No, môžeš si niekoho so sebou zobrať," šibalsky mykala obočím.
Posmutnela som. Budem mať dvadsať, ale ešte som nenašla toho pravého. Bolo ich pár, ale zistila som, že to boli obyčajní zvrhlíci, ktoré chceli len jedno.
Sex.
Presne tak.
A ja nie som tá, ktorá dá každému.
Ja čakám na toho pravého.
Princa na bielom koni.
Nie satana s kondómom na vtákovi....
No mám pocit, že na tých normálnych nemám šťastie.
Všetci ma obchádzajú obkľukou tisíckov kilometrov. Ani len o mňa nezakopnú...
,,Vieš predsa o mojom partnerskom vzťahu," povedala som nakoniec.
,,Nemusí to byť opačné pohlavie," usmiala sa znova.
Smútok nahradila radosť.
,,Však jasné. Pôjdeš tam so mnou." Zvýskla som.
,,Rátala som s tým." Zasmiala sa, čím si odo mňa zaslúžila buchnát po chrbte. ,,Ty koza!"
,,Čo je?!" Robila sa nechápavou.
,,Vieš, že ťa ľúbim!" Zasmiala som ju a objala ju ešte tuhšie.
,,Aj ja teba!"
Možno vyzeráme, že sme úplne decká a že sme trápne, ale to sme celé my. Ľudia sa často pýtajú, či nie sme náhodou na to isté pohlavie.
Vždy na nich nepekne pozrieme a ignorujeme ich.
Niekedy vôbec nechápem, ako je možné, že my dve sme najlepšie kamarátky.
Každá sme úplne z iného sveta, každá s iným názorom, myšlienkami, nápadmi.
Ale nevymenila by som ju za nič na svete.
,,A kedy to letíme?" Spýtala som sa, keď som zatvárala obchod.
Tento obchod som dostala od mojej prababičky. Keď som mala päť rokov, každý deň som sa tu ocitla a niečo si odtiaľto zobrala.
Je to skôr taká kaviareň, cukráreň, kde si môžu ľudia čítať a vychutnávať si oddych.
A najlepšie je, že všetko robíme my, naša rodina, čiže do našich zákazníkov netlačíme nejaké umelé nahradeniny skutočného jedla. Síce je to moja kaviareň, ale bez pomoci najbližších, vrátane Vicky by som to nezvládla. Ja som len sprevádzkovateľ, čiže tá, ktorá má kúpnu zmluvu a ktorá tu všetko komanduje.
A celkovo, táto kaviareň sa predáva z generácie na generáciu.
V našom kľudnom mestečku je postavená už po skončení prvej svetovej vojny.
Od tej doby prešla len dvoma rekonštrukciami. Potrebovala by aktuálnu renováciu, ale nemám na ňu financie.
A preto poslušne šetrím... Deň čo deň ukladám malé úspory do ružového prasiatka...
,,Počúvaš ma?" Spýtala sa ma.
,,Čo? Prepáč, zamyslela som sa..." priznala som sa.
,,To si celá ty. Stále lietaš v oblakoch," zasmiala sa mi.
,,Dobre, kedy to teda odlietame?" Zopakovala som otázku.
Vicky len nado mnou pokrútila hlavou a odpovedala: ,,Zajtra o deviatej ráno."
,,Čože?! Kedy sa mám stihnúť zbaliť? Nájsť záskok v kaviarni?" Moje svedomie premkla panika.
,,Práve preto som tu ja," hrdo sa narovnala. No aj keď sa vystrela, bola stále o pár centimetrov nižšia. ,,Záskok som vybavila, príde tu tvoj brat a tvoje balenie stihneme zhruba za dve hodinky." Hodila rukou.
,,Tak by sme mali začať, nemyslíš?"
,,Dobrý nápad!" Pretočila ceduľku na dverách a podala mi béžový kabát s bordovou baretkou a šálom.

.............................

Bye, bye... <3