𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×32×

--CALEB--

Dnešok je celý na piču.
Od ranného vstávania som podráždený. Na raňajkách som odpovedal najviac päť-slovne a môj úsmev by už väčšiu faloš možno ani neuniesol a pritom je vytrénovaný z rôznych rozhovorov a podujatí.
Nečakal som, že ma jej včerajší výstup a zistenie, že mi absolútne nedôveruje, tak rozhodí a vskutku naštve.
Nechcel som ísť s ňou do tejto kaviarne, no pani Johnsonovej pohľadu nedokážem povedať nie. A samozrejme, začalo by sa podozrievanie, že niečo nie je v poriadku, no a to by som bol naozaj znepokojený.
Nerád si to priznávam, ale jej rodina ma ohúrila svojou originalitou a mám ich reálne aj rád. Nečakal som, že práve ona, vždy negatívne naladená, zamračená a podráždená, môže mať tak prirodzených usmievavých príbuzných.
No späť k tej osobe, ktorá pripomína stelesnené zlo a samotného démona. Mám pocit, že sa mi už od skorého rána vyhýba. Tento pocit som nadobudol, keď už okolo štvrtej ráno čo najtichším krokom opúšťala izbu.
Áno, bol som pri vedomí, pretože ma celú noc mátalo, čo povedala. Jej zachovanie ku mne ma viac zasiahlo, ako som čakal.
No keď vošla do kuchyne a pri pohľade na mňa jej tvár skamenela, v jej očiach som bádal výčitky a nervozitu. Dokonca sa počas hovoru ani raz na mňa nepozrela. Že sa mi vyhýba som si všimol, keď druhýkrát vošla do kuchyne a šla si sadnúť na opačné miesto miestnosti, no a ani po nabádaní ostatných si ku mne nesadla.
Celá cesta do kaviarne prebiehala v tichosti, počas ktorej som stihol nejedenkrát oľutovať, že som šiel s nimi.
No a keby ste videli, ako vystrelila z auta hneď po zaparkovaní. V animovaných rozprávkach by po nej určite ostal len rozvírený prach.
,,Teší sa, dlho tu nebola," Victoria sa snažila zachrániť trápnu situáciu, ktorá nastala.
No obaja sme tušili, kde je pravda zakopaná.
Počkal som, pokiaľ Victoria zamkla svoje auto a v jej tieni vošiel do tej malej budovy. Zvonku vyzerala naozaj staro, čo sa mi z jednej strany páčilo, ale na niektorých miestach chýbala omietka, takže nejedna rekonštrukcia by jej zaručene prospela. Môj vchod oznámil zvuk malého zvončeka pripevneného na okraji dvier. Vo vnútri to mala fakt veľmi šikovne zariadené.
Veľké romantické okná s príjemným výhľadom na starú časť mesta presvetľovali celú veľkú miestnosť, čo ušetrí jej náklady na spotrebu energie.
Na druhej strane, presne v diagonále s dvermi, stál pult so zákuskami. Vedľa tohto pultu sa nachádzal ďalší pult s kávovarmi. V protiľahlej stene bola vybudovaná vstavaná knižnica. Celá miestnosť vyžarovala neidentifikujúcu harmóniu, pri ktorej sa človek cítil fakt dobre. Vôňa koláčov zmiešaná s vôňou čerstvej kvalitnej kávy donútila zákazníka sadnúť si a na chvíľu spomaliť. Už sa jej nečudujem, prečo tu strávila celý svoj život a že sa tu chcela a stále chce vrátiť.
Aby som neupútal väčšinu pozornosti v kaviarni kvôli môjmu nečinnému státiu v strede miestnosti, rozhodol som sa, že si sadnem na kraj ku knižnému kútiku a pritom s výhľadom na mesto.
Z podstavca vedľa knižnej steny som vytiahol dnešné číslo novín a len tak naoko ich pretáčal.
Sem-tam som sa pristihol, ako jedným okom pozorujem jej ladnosť pri roznášaní zákuskov, kávy a rôznych drinkov. Tácku plnú pohárov a tanierov nosila, akoby na nej bolo len jemné páperie.
Pohľadom ku mne ani nezavalila, tvárila sa, ako keby som tam vôbec nebol, čo sa ma z nejakého dôvodu trochu dotklo. Ak chce hrať hru, tak ja sa rád pripojím.
Prešla hodina a ja som mal noviny prečítané aj spredu, aj odzadu. Nevedel som, čo so sebou, preto som dnešné číslo vložil naspäť na miesto, odkiaľ som ho zobral a následne si vzal to včerajšie.
Počas toho ako som prevrácal prvú stranu som periférne zaregistroval osobu, ktorá šla smerom ku mne.
Zo zvedavosti som nadvihol hlavu a zistil, že to je ona.
Nervózne žmolila lem jej zástery a hrýzla si spodnú peru.
Jemne a hlavne pre seba som sa usmial. Môj mozog sa zbláznil, pretože zhodnotil, že tak pôsobí nevinne a zlato.
Opäť som upevnil zrak do novín a tváril sa, že ju vôbec nevidím.
,,Kávu?" Prehovorila zmätene.
,,Huh?" Zdvihol som nezáživne hlavu a odtrhol oči od textu, ktorý som ani nečítal.
,,Či si dáš kávu? Na účet podniku," chcelo sa mi smiať na tom, ako sa tvárila utrápene a nervózne.
,,Dobre." Fakt som nutne potreboval kofeín a ak by aj do piatich minút neprišla, šiel by som si hoc-akú kávu vypýtať osobne k pultu.
Ihneď sa otočila na päte a znova zamierila k pultu.
Teraz som z nej zrak nesputil. Počas chôdze mierne vrtela zadkom, ako to robievala aj počas obdobia školáčky. No na rozdiel spred desiatich rokov, jej terajší zadok pútal minimálne toľko pozornosti ako celá Pamela Anderson v Baywatch-i.  Keď sa vrátila k pultu, jej zamestnanec sa nechápavo na ňu pozeral a rukami naznačoval smerom rovno na mňa.
Niečo mu naznačovala rukami a náruživo gestikulovala, no on ju odstrčil preč od kávovaru a opäť ukázal smerom ku mne.
Johnsonová zvesila plecia akoby prehrala súboj a pomaly kráčala smerom ku mne.
Bez jediného slova odtiahla stoličku, na ktorú si následne sadla.
,,Kde je moja káva?" Spýtal som sa pobavene. No keď zaregistrovala a spracovala, čo som sa jej pýtal, vytvorila neopísateľnú grimasu, po ktorej som sa rozosmial. Pravdepodobne nečakala moju reakciu, pretože ňou mierne trhlo od ľaku.
,,To-Tommy ma ne-nepustil ku kávovaru, prinesie ju on..." Ešte nikdy som ju nepočul koktať. Bolo mi ľúto, že sa tak trápi, no na druhej strane som jej to chcel dať vyžrať. Naozaj to od nej bolo povrchné a vysoko ponižujúce.
Opäť, teraz už bez ďalších komentárov som otvoril dvojstranu novín a len tak pohľadom pozoroval obrázky pri článkoch.
Johnsonová držala v ruke tácku pod tanierik a nervózne sa ním pohrávala.
Asi o päť minút prišiel jej zamestnanec, zdá sa mi, že ho oslovila Tommy, a podal nám s úsmevom kávu. ,,Nech sa páči, espresso pre zaľúbencov," nezabudol podotknúť s úsmevom a žmurknutím na Johnsonovú a hneď odišiel.
Pravdepodobne nám chcel nechať trochu súkromia, aj keď v dnešnej situácii by som bol rád aj jeho spoločnosti.
Chytil som bielu keramiku s tekutinou, ktorá voňala na míle kofeínom a malým dúškom ochutnal. Ostal som mierne zaskočený, aká dobrá tá káva bola.
,,Nie je dobrá?" preľakane vyhŕkla Johnsonová.
,,Nie, nie, nie... Je výborná." Možno moju prekvapenú reakciu zle pochopila, no po mojej odpovedi sa mierne ukľudnila. Bola napnutá ako struna, pri každom zvuku sa trhane za ním otočila a jej výraz pripomínal výraz väzňa v deň popravy.
,,Prosím Jonsonová, ukľudni sa. Máme vyzerať normálne, nie ako histerky."
Opäť sa na mňa pozrela. ,,Prepáč."
Asi na sekundu sa odmlčala.
,,Veľmi ma mrzí, čo som včera povedala, a že som ti neverila. Naozaj prepáč, len ja... Naozaj som nedokázala uveriť tomu, žeby si mohol mať také detstvo. Vždy si vyzeral spokojne, vždy si mal ten úškrn, keď si ma ponížil alebo si mi niečo vyviedol. Pred kamarátmi si vyzeral byť vyrovnaný a bez náznaku emócií. Vôbec som netušila, žeby si sa mohol trápiť alebo že si to mal v živote ťažké. Všetci ti závideli, chceli byť ako ty.... Naozaj prepáč. Prehnala som to, a mala som ti dôverovať viac. Ospravedlňujem sa."
Moja úplne prvá reakcia bez rozmýšľania na tento monológ by bola: Wau! Jonsonová, netráp sa kvôli tomu, všetko ti je v pohode..., no môj mozog to nedokázal posunúť ďalej do úst, a preto som ostal chvíľu ticho.
Nakoniec som sa však rozhodol nechať ju potrápiť a tak moja reakcia vyzerala takto: ,,Johnsonová, nechaj to už tak. Sme dvaja dospelí ľudia, ktorí majú len hrať manželstvo. Emócie hodíme bokom a budeme sa snažiť nepokaziť tie zvyšné necelé 4 mesiace..."

Ahojte moje milé girls!

Po veeeeľmi dlhom tichu = pauze som tu s novou časťou.
Pre tentokrát som sa rozhodla, že by bolo vhodné dodať príbehu pohľad z druhej ruky, tak dúfam, že som to nepokazila a taktiež dúfam, že sa vám aj takéto pohľady páčia.
V komentári by ste mi mohli dať vedieť, či by ste takýchto kapitol brali viac alebo vám táto jedna stačila.
Budem vďačná za spätnú väzbu v podobe povzbudzujúceho komentíku alebo krásnej žltej hviezdičky.
Zatím bye, bye kočky...
Neskôr sa vidíme pri ďalšej časti ♡