𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

x49x

,,Nejaké návrhy, kam by si chcel ísť?" môjho hrdinu som zaparkovala na obvyklom mieste a obrátila sa tvárou priamo k osobe sediacej na mieste spolujazdca.
,,Pravdepodobne to nechám na tebe, aj keď toho budem určite ľutovať," zasmial sa a odkryl pri tom rad žiarivých zubov. Ten chlap určite navštevuje každý týždeň dentálnu hygienu, pretože tak žiarivé a dokonalé zuby len tak niekto nemá. Dokonca aj ja mu ticho závidím...
,,Očakávala som, že bude dnešný večer po mojom. Ty sa len neboj. Nič ľutovať nebudeš." žmurkla som a vyšla z auta, pričom som si všimla ako s úsmevom pokrútil hlavou.
Usmiala som sa. Aj keď som mu sľúbila, že mu ukážem Brooklyn, tak, ako sa patrí, no nejakým spôsobom ma tá večera u rodičov zmohla a nevládzem byť ďalej produktívna ako inokedy. 
Preto zvolím kartu môjho záložného plánu B, ktorá ma vždy poteší a zdvihne náladu, keď mám zlý deň, alebo si pripadám sama. Môj plán pozostáva z troch krokoch, od toho najobľúbenejšieho, po ten najrelaxačnejší.
A preto som opustila auto a zamkla ho. Na zástavku číslo jedna totiž auto nepotrebujeme. Postačia nám vlastné nohy.
Nepozerala som sa na hodiny, tak aktuálne nemám pojem o čase. Viem len, že keď sme odchádzali od rodičov, mohlo byť približne pol ôsmej večer.
,,Povieš mi, kam ideme, až sa na to psychicky pripravím?" spýtal sa ma pokým sme prechádzali zadným vchodom do kaviarne. V tichosti som prešla k predným dverám, odomkla ich a ako správny gentleman som Caleba nechala prejsť. Po ňom som prešla dverami taktiež a následne ich zamkla.
,,Takže sa ideš hrať na tajnostkára?" spýtal sa opäť.
,,Nechaj sa prekvapiť," vyšla som na ulicu a vybrala sa smerom dole k parku.
Kráčali sme v tichosti a pozorovali ulicu krátko pred zapadnutím slnka. Rovnako ako obloha, aj ona žiarila fialovo-červeným nádychom. Ľudia v tomto čase už dávno neboli uponáhľaný, keďže nemali dôvod sa niekam ponáhľať, a rovnako ako aj my, aj oni si užívali atmosféru zapadajúceho Brooklynu.
S Calebom sme neboli zvyknutí viesť spolu voľné a bezstarostné konverzácie, preto teraz medzi nami vládlo ticho, no cítila som, že to ticho vôbec nie je napäté.
Keď som hodila očkom na jeho siluetu, zahliadla som, že si taktiež užíva peknú chvíľku a nepotrebuje sa zhovárať.
Zašli sme za roh a mne sa automaticky rozžiarili oči ako malému dieťaťu.
Ešte kúsok a sme na mieste prvej zastávky.
Pravdepodobne to nebolo v tej chvíli vhodné, ale v závale radosti som si podskočila. Keď som si uvedomila, čo som spravila, hanbou som očervenela a periférne zahliadla, ako Caleb potláča smiech.
Uprostred všetkých obchodov na ulici stál malý stánok so zmrzlinou. Zrýchlila som tempo kroku už len zo zaužívanosti, pričom som tak nešťastne zabudla na osobu za mnou a pozdravila sa pánovi Yorklinsovi.
,,Dobrý večer, slečna Johnsonová, čo to bude pre tentokrát?" zasmial sa spoza obrovských fúzov. Pán Yorklins bol muž v päťdesiatich rokoch s nadobudnutým dojmom Santa Clausa. Už od mala mi vedel vykúzliť na tvári úsmev, a to čo i len jeho jediným pohľadom.
,,Slečna Johnsonová," odfrkol si potichu hlas za mnou a vtedy som si uvedomila, prečo som tu. Caleb. Cítila som sa chvíľu previnilo, že som na neho behom sekundy pri tomto zmrzlinovom stánku zabudla. 
,,Pán Yorklins, mala som ťažký deň, tak viete akú kombináciu potrebujem," pán Yorklins sa zasmial a takmer hneď zobral do ruky ten najväčší kornútok a doslovne nahádzal doň štyri kopčeky a to v poradí ako vždy: pistáciovú, slaný karamel, jahodovú a na samý vrch kokosovú.
,,Nech sa páči slečna Johnsonová," usmiala som sa a s radosťou od neho prijala kornútok.
,,Čo si dáš?" obrátila som sa Caleba, no pohľad, ktorým sa na mňa pozeral, ma úplne odrovnal. Nechápavo a bez jediného gesta tam stál ako múmia v púšti a prekvapene kukal priamo do mojich očí.
,,Halo? Caleb?" zamávala som mu dlaňou pred tvárou. Vtedy sa pravdepodobne prebral z tranzu, pretože sa ma spýtal: ,,Ty toto zvládneš ešte zjesť? Po tej troj-chodovej večeri u tvojich rodičov?" Keby ešte čo i len trochu vypúli oči, jeho buľvy by sa určite vykotúľali preč.
,,No a? Však to je neškodná zmrzlina." mykla som plecom.
,,Tak čo dáme kamošovi, slečna Johnsonová?" zasmial sa zrmzlinár a ja s ním. 
,,Manželovi dáme len jednu malú čokoládovú," nezabudol si utrúsiť uštipačnú poznámku Caleb.
Pán Yorklins na sekundu vyzeral zaskočene, no ten výraz zahodil a opäť sa mu usadil na tvári ten večne spokojný pohľad.
,,Tak to vám gratulujem. Poradím vám, pán Johnson," takmer som sa rozosmiala na celú ulicu. Pohľadom som skúmala napätú sánku Caleba, no na moje prekvapenie, neopravil ho.
,,Nebuďte hlupák, pretože ak prídete o slečnu, teda pani Johnsonovú, stratíte poklad. Ona je veľké zlatíčko." Poznámka pána Yorklinsa ma zahriala pri srdiečku tak, že by som v byte nemusela kúriť aj týždeň, alebo možno aj mesiac.
,,To ani nechcem," povedal a za zmrzlinu si z ruky do ruky vymenil peniaze, ktorými zaplatil aj moju zmrzlinu na ťažký deň.
Rozlúčila som sa s pánom Yorklinsom zakývaním a vďačným úsmevom a vykročila za zástavkou číslo dva. Našťastie tá je od prvej zástavky vzdialená len pár stoviek metrov.


,,Detské ihrisko? Thiana, naozaj vieš, čo robíš?" spýtal sa s pochybovačným tónom v hlase.
,,Samozrejme, že viem." vykročila som smerom k hojdačkám.
,,Nie je to nelegálne?" Zdalo sa mi to, alebo som teraz počula v jeho hlase znepokojenie, alebo dokonca strach?
,,Prečo by malo?" zasmiala som sa, sadla si na hojdačku a pokračovala v lízaní zmrzliny.
,,Detské ihrisko je predsa vylúčene len pre deti."
,,Kto mi zistí, že nie som dieťa? Caleb, prestaň sa vyhovárať a ihneď si sadni na tú hojdačku vedľa mňa!" bez slova poslúchol.
Hodnú chvíľu sme boli v tichosti. Obloha sa už dávno stmavla a všade vôkol bolo šero.
,,Prečo zmrzlina a teraz detské ihrisko?" spýtal sa. Nečakala som jeho otázku a preto som zo zvyku vydala len chabé: ,,Ha?"
,,Prečo si nás zobrala na zmrzlinu a teraz sedíme na hojdačkách pre malé deti?" trochu rozvil a tým objasnil svoju predchádzajúcu otázku.
,,Ja ti ani neviem." mykla som plecom. ,,Vieš, rande typu večera so sviečkami alebo kino s vybratým romantickým filmom mi príde otrepané a trochu klišé. A z vlastných skúseností viem prehlásiť, že to je nuda a nebaví ma to. Napadlo mi, teda, chcela som ťa len zobrať na miesta, kde rada chodím a kde chodím často. A v hĺbke svojej duše som dúfala, že sa ti budú páčiť a tiež si ich obľúbiš. Napríklad, zoberme si pána Yorklinsa a jeho stánok so zmrzlinou. V celom meste je všetko navlas rovnaké, ale pri tomto stánku sa cítiš inak, tak príjemne a dobre. Teraz toto detské ihrisko. Nikto ťa tu nevyrušuje, môžeš premýšľať, prídeš na nové úžasné myšlienky a taktiež je tu príjemná atmosféra, čo je len významne veľké pozitívum. Všade vôkol vidíš vzdialené mesto, akoby nebolo tvojou súčasťou a z druhej strany stromy z blízkeho parku... Na jednej strane mi to príde až moc reálne, no na druhej strane rozmýšľam, že je to ako z iného sveta. Magické..." povedala som trochu viac, ako som chcela, no uvedomila som si to, až keď som skončila.
,,Ďakujem," povedal.
,,Za čo?" 
,,Za to, že si mi dovolila nahliadnuť do tvojho sveta." usmial sa. Aj v tom šere som videla, ako jeho orieškové oči zažiarili.
Dojedla som chrumkavý kornútok a vstala z hojdačky. ,,Pôjdeme?" 
Na súhlas bez slova vstal a nasledoval ma.
Vyšli sme z ihriska a vrátili sa na ulicu smerom späť. Nasleduje posledná zastávka môjho zvyčajného putovania.
Kráčali sme blízko seba až sa nám chrbty rúk obtreli o seba. Akoby mnou prebehlo napätie a preto som ruku stiahla do úzadia.
Na moje milé prekvapenie vyhľadal moje končeky prstov a preplietol si svoju ruku s tou mojou. V mojom vnútri sa niečo pohlo a opäť som cítila ten pocit tepla. Tvár mi však nabrala červeň a preto som bola vďačná pokročilej hodine a tým aj zníženej viditeľnosti navôkol nás.
Spať s ním mi nerobí problém, ale teraz keď ma chytí za ruku sa červenám ako hanblivá stredoškoláčka. Čo sa to dopekla so mnou deje?!
Snažila som sa sama seba pochopiť, ale nejako mi to nešlo už dobrých pár mesiacov.
Cesta späť ubehla naozaj rýchlo.
Naša posledná zástavka sa týčila pred nami.
Rýchlo som odomkla kaviareň a obaja sme vhupli dnu. Nezabudla som naspäť zamknúť, aby nás nikto nerušil a presunula som sa do mojej zašivárne.
,,Kávu alebo čaj?" spýtala som sa.
,,Káva? Však je po deviatej?" začudoval sa.
,,No a? Mňa napríklad káva upokojuje, pôsobí na mňa opačným účinkom." mykla som plecami a spravila si latté.
,,Mne stačí ten čaj..." podotkol.
,,A aký chceš?" 
,,Koľko máš druhov?"
,,Mám tu sypané, pečené, obyčajné so sáčkom, bylinkové, ovocné, zelený, žltý, biely, čierny,..."
,,Nepamätám si, čo si povedala prvé, tak mi vyber ty." zasmiala som sa.
Vybrala som z krabičky čaj a pripravila mu Oolong. S táckou pripraveného čaju a kávy v ruke som sa presunula k miestu, kde si sadol Caleb. Držal v ruke knihu a pozeral do nej. 
Úsmev mi z tváre zmizol, keď som zistila, o akú knihu sa jedná.
Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu. Presne ten kus s mojimi poznámkami.
,,Kde si ju našiel?" spýtala som sa ho. Pohľad odtiahol od stránok knihy a pozrel na mňa. 
,,Bola na samom kraji knižnej steny dole. Akoby sa ju snažil niekto ukryť. Prečo?"
,,Máš pravdu." Začudovane hľadel priamo na mňa. Pochopila som, že nepochopil moje slová.
,,Tá kniha bola na tom mieste, aby si ju všimlo čo najmenej ľudí." 
,,Prečo?"
,,Pretože k nej mám vybudované zvláštne puto." začervenala som sa. Neviem prečo, ale cítila som sa trochu nekomfortne.
,,Oh," asi pochopil, že patrí mne a že tie poznámky sú k nej sú vytvorené mnou. ,,Prepáč, vrátim ju naspäť..."
,,Nie, nemusíš. Teraz, keď si ju našiel a naozaj ťa zaujala..." usmiala som sa. Ani neviem, prečo som to spravila.
,,Tvoja inšpirácia?" spýtal sa, keď som si sadla oproti nemu.
,,Tak nejak." usmiala som sa. ,,Mám ju prečítanú niekoľko desiatok - krát. Zhora - dole, Zdola - hore, spredu - dozadu, zozadu - spredu..." 
Nakoniec sa postavil a vrátil ju späť na miesto, odkiaľ ju zobral.
,,Aj ja mám knihu, ktorú som prečítal desiatky krát a stále ma neomrzela." povedal.
,,Vážne?" 
,,Áno," vyzeral vážne.
,,Ako sa volá?" opäť tá moja prekliata zvedavosť. No teraz som bola v nevýhode, pretože on tú moju držal v ruke, pričom ja som nevedela ani názov.
Neodpovedal.
,,No tak," zatiahla som.
,,No nesmieš sa smiať."
,,Prečo by som sa smiala?" nechápala som.
,,Pretože každý, ktorému som to povedal sa začal smiať."
,,Sľubujem, že sa nebudem smiať."
Opäť bol ticho.
,,No tak?"
,,Dobrodružstvá Sherlocka Holmesa."



.......................................................................................

Ahojte holky! <3

Tak som teda späť. Ospravedlňujem sa, že ste museli tak dlho čakať na novú časť, ale povedať pravdu, pri písaní tejto kapitoly som sa aj spotila.
Poviem Vám, čím ďalej, je to pre mňa ťažšie a ťažšie.

Každopádne dúfam, že sa nová časť páčila a tak ma podporíte hlasom, či komentárom.
Ďakujem veľmi pekne!

Prajem Vám pekný zvyšok nedele...

Nateraz sa s Vami lúčim a budeme sa vidieť pri ďalšej časti.

S pozdravom

          Júlia Mrmusová