Naskytol sa mi pohľad na štyroch ľudí. Dvaja boli v našich vekoch a tí druhí, podľa všetkého súdim, že jeho rodičia.
Podišli sme k stolu a Müller mi galantne odsunul stoličku, aby som sa mohla posadiť.
,,Matka, otec," začal Müller s rozprávaním, ,,toto je Thiana, moja manželka." Zahral natrénovaný umelý úsmev, ktorý mu pravdepodobne zhltli.
,,Thiana, toto sú moji rodičia a sestra so snúbencom." Povedal formálne a už nič nepovedal.
Bola som rada, ale patrilo sa aspoň poďakovať alebo niečo také....
,,Teší ma pán a pani Müllerovci," jemne som uklonila hlavu a čakala, čo mi na to odpovedia.
,,Aj nás," odpovedala rázne pani Müllerova.
Páni, toľko formality!
Normálne som sa tam hanbila. Pripadala som si naraz strašne nevzdelaná a naschopná.
Pán Müller si ma premeriaval studeným pohľadom.
Ruky sa mi začali potiť a svoj pohľad som presunula na prázny vyleštený trblietavý tanier.
Dokonca aj ten je čistejší ako ja!Müller si asi všimol moju nervozitu, tak mi povzbudivo chytil ruku.
,,Neboj sa, na všetko si zvykneš..." povzbudivo dodal.
,,Na toto si už mala zvyknúť dávno," prehovoril jeho otec. Ako som mohla očakávať, hlas mal rovnako chladný ako pohľad.
,,Otec prestaň, toto je po prvýkrát," spražil ho pohľadom Müller.
,,Nechápem, prečo si nám to urobil. Niccoletta ti nebola dosť dobrá?" Spýtal sa ho s hnevom.
Rozprával, ako keby som tam nebola. A to ma naštvalo najviac. No čo som mohla spraviť?!
On je všetko a ja som nič.
Zaujala ma ale táto téma. Aká Niccoletta?! Žeby tá Nicole z novín? Chcela som zistiť viac.
,,Nerozoberaj to tu. Veľmi dobre vieš, prečo..." zaťal päsť.
Pán Müller a chystal niečo namietať, ale pani Müllerová ho chytila za ruku.
,,Drahý, nechaj to tak. Je to za ním a vidíš. Žije ďalej," jej tvár zjemnela a už sa mi nezdala taká desivá.
Teraz mi pripadala ako celkom milá pani.
Má u mňa malé plus.
Ďalej sme boli v tichosti sedeli, až kým nám nepriniesli víno.
Nalievania sa ujal Müller a každému nalial do tretinky kryštálového pohára na stopke.
,,Tak teda na vás deti," ujala sa slova pani Müllerová a zdvihla pohár smerom k nám a k Müllerovej sestre.
Zrazu sa ozvalo bzučanie mikrofónu, následne buchnutie.
,,Raz, dva, raz, dva..." odkašľal si do mikrofónu nejaký pán v stredných rokoch.
,,Dobrý večer, milé dámy a páni. Dnes sme tu na počesť rodiny Müllerovej a ako už všetci viete, pred nedávnom sa stala veľmi významná udalosť.
Náš pán Müller sa rozhodol vstúpiť do manželstva. Za všetkých tu prítomných vám prajem veľa dobrého a teraz poprosím, aby tu na pódium vystúpil sám pán Caleb Müller a prehodil pár slov." Usmial sa a za potlesku ľudí sa Müller postavil zo stoličky a odpochodoval preč od nášho stolu.
Napätá ako strunka som počúvala každé jeho jedno slovo.
Medzi ľudmi mu to ide. Niet divu, keď sa v takejto spoločnosti pohyboval už dlhé, dlhé roky.
Najskôr rozprával o fondoch, ktoré našli pre siroty b miestnom sirotinci, potom rozprával o sponzoroch a na koniec, keď som si myslela, že už skončil, sa na mňa pozrel a usmial sa na dav.
,,Všetkým je určite veľmi známe, v každých novinách sa to písalo, že som sa oženil. A pre tých, ktorí moju manželku ešte nevideli, vám chcem teraz predstaviť Thianu Müllerovú." Povedal a mňa skoro trafil infarkt.
Vôbec som nerátala s tým, že by začal hovoriť o manželstve. Prekvapilo ma to, a koho nie?
,,No poď zlatko ku mne," povzbudil ma a ja som sa pozrela na jeho rodinu. Všetci do jedného sa na mňa pozerali a čakali, kedy vstanem.
Nemohla som im urobiť hanbu, a tak mi neostala iná možnosť, ako sa postaviť a pomalými, ale istými krokmi prísť k Müllerovi.
Priznám sa, v tých päťnásť-centimetrových ihličkách sa nechodí najlepšie.
Bez úrazu som v pokoji podišla k nemu. Pozrel sa na mňa a povedal posledné slová.
,,Tento tanec je venovaný tebe," odložil mikrofón a už nachystaní virtuózi začali hrať na svojich nástrojoch.
V duši som ho preklínala a premýšľala si plán, akým spôsobom ho trepnem lopatou po hlave, ale navonok som sa musela usmievať ako šialená.
Pristúpil ku mne a chytil mi končeky prstov na pravej ruke.
Pomaly so mnou zošiel z pódia na veľký parket.
Prečo tí huslisti musia hrať pomalú zaláskovanú pieseň?!
Jemne som si vzdychla, aby som to nedala poznať ostatným ľuďom a postavila som sa oproti nemu.
Ja ho zabijem!
Veď on sa na tom baví, baví ho, keď sa musím trápiť... Však ja mu to zrátam!
Spravila som krok dopredu, aby som bola k nemu bližšie, on spravil to isté.
Ruky som zdvihla a položila si ich na jeho ramená. On tie svoje dal na moje boky.
,,Vidím, že si už šťastný..." prehodila som nahnevane, keď sme boli už v pohybe.
,,Samozrejme, keby si sa videla..." zasmial sa a ja som ho spalila pohľadom.
,,To nebolo vtipné!" Predcedila som pomedzi zuby.
,,Ja viem, ale dobrý herecký výkon," nadvihol pravý kútik.
,,Keď myslíš..." vzdychla som.
Potom sme už boli ticho. Pozerali sme sa jeden druhému do očí a prestupovali sme z pravej nohy na ľavú a naopak.
Niečo mi tu ale nesedelo.
Do jemnej romantickej sláčikovej tvorby som počula jemný štrngot.
Porozhliadla som sa a zneistela.
,,Müller," začala som, ale nedopovedala.
,,Štrngajú lyžičkami o kryštálové poháre," Bez teba by som to vôbec nevedela, ty pako!
Má on vlastne rozum?!
,,Vieš, čo to znamená," pozrel sa znova na mňa.
,,Bohužiaľ áno. A nespravím to. Toto v dohode nebolo," povedala som na obranu.
,,V dohode bolo, že máš hrať moju manželku. A čo to je za manželku bez bozku?" Nadvihol obočie. ,,Myslíš, že ja sa tomu teším?"
,,Veľmi si ma upokojil..." zatiahla som ironicky.
Štrnganie neprestávalo. Baví ich to?!
Pozrel sa mi do očí. Potreboval súhlas... Musím to spraviť, už sa nedá vycúvať. No budem potrebovať celú tubu pasty.
Privrela som oči, aby som sa nemusela na neho pozerať.
O chvíľu na to som pocítila jemné vlhko na svojich perách.
Jeho pery sa pomaly pohybovali na tých mojich. Trochu som tomu dopomohla a dala sa do pohybu aj ja.
Našli sme súhru a ja som svoje ruky viac pritisla k jeho krku.
V diaľke som započula zborový potlesk. Očervenela som a odrtrhla sa od neho.
Nemohla som sa pozrieť mu do očí. Bolo mi strašne trápne...
Na parket prišli ďalší tanečníci a už sa spokojne unášali rytmom sláčikových nástrojov.
S Müllerom sme odišli z parketu a prešli k nášmu stolu.
Dve stoličky, ktoré patrili Müllerovej sestre a snúbencovi, sakra, ja vlastne ani neviem, ako sa volajú, boli prázdne.
Znova mi odsunul stoličku, aby som si mohla spokojne sadnúť.
Poďakovala som mu slabým kývnutím a sadla si na svoje miesto.
,,Budete tu sedieť?" nadvihol obočie pán Müller.
,,A?" Spýtal sa pre zmenu Müller.
,,S mamou ideme prehodiť pár slov s priateľmi. Zatiaľ sa majte. A nič nepokazte!" Spražil syna pohľadom a už vstával zo svojho miesta a ponúkol rameno pani Müllerovej.
,,Tak, čo chceš robiť?" Spýtal sa ma, keď odišli.
,,Ísť domov." Povedala som smutne a on prevrátil očami. Typický Müller.
,,Musíme tu ostaň aspoň dve hodiny." Povedal normálne a dolial si pohár vínom.
,,Hej brzdi. Hádam nechceš škandál!" Zhrozila som sa, keď som videla, ako to do seba dostal.
,,To by som musel mať aspoň štyri takéto fľaše. Preboha Johnsonová, toto nemá ani 10%," Zasmial sa nad mojím strachovaním.
Už som radšej nič nepovedala.
,,Musím si ísť niečo vybaviť. Hneď som tu," vstal a následne odišiel.
Mykla som plecom a ďalej sedela na svojom mieste. Uvažovala som, že v žiadnom prípade neopustím toto príjemné kresielko.
,,Pani Müllerová, môžem poprosiť o jeden tanec?"......................
My angels!❤
Táto časť patrí medzi tie dlhšie, no moc ta tu toho neudialo. Taká o ničom...
Každý koment alebo vote poteší a vopred ďakujem.
Taktiež ďakujem za prečítanie.
Zatiaľ pa, pá...✌Retime_Juliq45😙
YOU ARE READING
𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓
RomanceThiana a Caleb sú mladí, nezadaní a šťastní ľudia. Jedna vec ich ale spája. Rivalita. Totižto, dlho sa nevideli. Už takmer desať rokov. Boli síce spolužiaci na základnej škole, ale nemali sa vôbec v láske. Nebol deň, čo by nepadla jedna uštipačná...