𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×17×

Môj krásny sen prerušili jasné slnečné lúče svietiace cez okno rovno do mojej tváre.
Posadila som sa a pozrela sa na seba do zrkadla.
Po včerajšku som si pripadala uvoľnená a plná energie.
Zašla som do šatníka a obliekla si červené šaty nad kolená s bielym límcom a bielym hrubým obyčajným opaskom na páse kvôli zoštíhleniu môjho drieku.
Na nohy som navliekla červené topánky na hrubšiom dvanásť-centimetrovom opätku na zaviazovanie kvôli pohodliu a vlasy som vypla do vysokého uhladeného ponytailu, ktorý som upevnila červenou mašličkou do vlasov.
Malé pomôcky z kozmetickej taštičky som ani nechytala do rúk, pretože ich používam len v krajných prípadoch núdze.
Bolo akurát pol ôsmej, keď som vyšla z izby a hneď mi do nosa udrela nádherná vôňa čerstvej kávy a sladkého pečiva.
Pripomenulo mi to rána v mojej literárnej kaviarni.
Strašne mi chýbala.
Chýbala mi jej charizma.
Jej intuícia.
Jej hodnota.
Jej čaro.
Jej všetko.
Pomaly som zliezla dole schodmi a vošla som do kuchyne.
,,Dobré ráno, Denisa." Pozdravila sa a hneď sa nadýchala nádhernej vône na nedopustenie.
,,Dobré ráno slečna." Odpovedala mi a usmiala sa.
Až keď som si sadla a započula jeho hlas, som zistila, že je v rovnakej miestnosti.
,,Ahoj, zlatko," usmial sa a popritom žmurkol.
Jasné, je to iba hra.
Nepanikár zbytočne!
,, Dobré ráno." Úsmev som mu opätovala.
,,Ako sa cítiš po včerajšku?" Spýtal sa.
,,Uvoľnene, potrebovala som to. Ďakujem." Odpovedala som s úsmevom. Konečne sa spolu normálne rozprávame. Je hádam nemožné sa s Müllerom rozprávať normálne bez akéhokoľvek konfliktu vyvolaného jednou zo strán. Samozrejme len preto, lebo meter od nás je vzdialená Denisa.
Chytila som do rúk kávu a prvý dúšok tmavej tekutiny som si vychutnala.
Bola dokonalá!
Predo mnou boli dve malé dôzy, jedna s bielymi kryštálmi cukru a druhá s práškovou smotanou, no vôbec som po nich nesiaha.
,,Ak nemáš dnes nič na práci, mohli by sme niekam ísť. Konečne som si vzal voľno...." Skoro mi káva zabehla.
Pozrela som sa na usmievajúcu sa Denisu a pomaly prikývla.
,,Fajn nápad...'' dopila som svoju obľúbenú kávu, dojedla som sladké pečivo posypané semienkami a práškovým cukrom a poďakovala sa Denise za výborné raňajky.
,,Ďakujem, pripomenula si mi domov. Hneď mi to pridalo na pozitívnej energii." Usmiala som sa.
,,Mne neďakujte. Zásluha patrí vášmu manželovi, pánovi Müllerovi. To on prišiel s nápadom na spôsob francúzskych raňajok. Ja som to len uskutočnila." Usmiala sa.
Oči mi div nevypadli z jamôk od úžasu.
Odkiaľ vie, že milujem zalievanú kávu so smotanou s dvoma lyžičkami cukru a k tomu maslový croassant plnený čokoládou?!
Bola som prekvapená, no zároveň aj potešená, že istým spôsobom na mňa myslí. Alebo to bola len jedna blbá náhoda a Müller je riadny šťastkár.
,,Ďakujem.'' hlesla som pri jeho izbe.
,,A za čo?" Opýtal sa s úsmevom.
,,Za tie raňajky. Naozaj padli vhod." Ukázala som palec hore.
,,Idem vyriešiť ešte pár záležitosti, choď sa pripraviť. Niekam ťa zoberiem." mihla som okom a už ho nebolo.
Rozmýšľala som, čo by bolo vhodné zobrať so sebou, keďže neviem, kam nás vietor zaveje.
Vlastne teraz pochybujem, že som vhodné oblečená, no som natoľko ten lenivý typ ženy, že mám odpor k znovu obliekaniu sa a vyberaniu nového outfitu.
A presne v tomto sa s Victoriou líšime. Zatiaľ čo ja zoberiem hneď prvé, vhodné pre vonkajšie podmienky, ju zaujíma veľmi detailizmus. Rada kombinuje, nebojí sa vziať si aj štyri farby naraz, doplnky má vždy doladené k ostatnému oblečeniu, a vždy vyzerá dokonalo okúzľujúco. A to je ďalšia jej perfektná vlastnosť, nikdy sa nebojí byť stredobodom pozornosti a vždy vie, čo má v danú chvíľu povedať.
,,Johnsonová," vošiel po krátkom zaklopaní.
Myklo mi jemne chrbtom, a následne som sa celá otočila na neho.
Tvár mu zdobil úsmev, za čo na mojej prevládal výrazný rumenec.
Presne, ako vždy, načasovaný v správnu chvíľu.
,,Áno?'' spýtala som sa.
,,Nechceš sa prezliecť?" Nadvihol pravé obočie do krivky.
,,Nie," jednoducho a vyrovnane odpovedalo moje ego.
No nakoniec ma to trochu vykoľajilo, preto som zmenila obuv z vysokej na pohodlnú, teniskovú.
Snažila som sa kráčať za jeho rýchlym tieňom, no skôr to vyzeralo ako pobehovanie, čo ho opäť rozosmialo.
,,Hľaď si do svojho!" naschvál som spomalila a natruc naťahovala minúty.
,,Johnsonová, nemám na teba celý deň!" neobsedne prestupoval z jednej nohy na druhú.
Viete si predstaviť, keď niečo robíte tomu druhému naproti, a on sa na to hnevá? Viete si predstaviť ten pocit, čo mi po celom tele plával?
Kútiky pier sa prudko zdvihli a moju tvár zdobil víťazoslávny úsmev.
Nečakal na mňa, nastúpil do auta, tak som radšej podbehla.
Ešte by ma tu nechal a ja by som sa opäť nudila.
,,Kam ideme?" Mám taký pocit, že túto otázku mi asi nikdy nezodpovie.
Ticho.
Nemá zmysel síliť to. Musím počkať, čo bude pre mňa zožierajúci pocit, pretože som toho názoru, že treba byť vždy informovaný, takže žiadne prekvapenia neprichádzajú do úvahy.
Z okna auta sa mi pred očami mihali zoskupenia stromov, takže som odhadovala, že mierime niekde do prírody. Nevedela som, čo mám od toho somára sediaceho vedľa mňa čakať.
Ešte ma zavedie niekde do hlbokého lesa a zabije...
V aute viedla tichá a zároveň veľmi nepríjemná atmosféra celú cestu k cieľu.
Rozmýšľala som, čo mu tak asi prechádza myšlienkami.
Volant uvoľnene držal jednou rukou a tu druhú mal položenú na preraďovaní.
Kvôli ostrému slnku mal oči zakryté slnečnými okuliarmi drahšími, asi ako celý môj dnešný outfit.
Po dlhej dobe konečne zastavil. Výhľad sa mi naskytol na les.
Les ktorý stále šiel do kopca.
Pozrela som sa na vínovo šaty a hneď nadávala na všetkých bohov, ktorí existujú, ale aj na tích, ktorí sú len predstavou v našich mysliach.
,,Kam ideme?" Opýtala som sa opäť.
Ticho.
Dobre, musím inak sformulovať otázku.
,,Akým smerom ideme?"
Neodpovedal, len prstom ukázal do lesa.
Typické.
Úbohé.
Detinské.
Müllerovské.
Zo zadnej sedačky zobral nejakú tašku a dal si ju na plece.
Bez slova prešiel okolo mňa, potajme som privoňala k jeho krásnej drahej kolínskej, a šiel rovno do lesa.
Pozvdychla som si a nahnevaná na svoje nevhodné oblečenie som ho nasledovala.
Cesta, ktorou sme sa brodili, bola stále prudko do kopca.
Cez husté a vysoké porasty presvitali jemné lúče slnka.
Pod nohami nám pukali suché odpadnuté konáre zo stromov.
Síce to tu nebolo ako z rozprávky, no cítila som sa dobre.
Konečne v dotyku prírody.
Pamätám si, ako sme s bratom ako deti chodievali každú nedeľu podvečer do malého lesíka, kde sme počúvali ako dýcha príroda. Niekedy to padlo vhod, predsa, keď máte ťažký týždeň, taká hodinová tichá prechádzka padne na úžitok. Najmä počas študovania na základnej, kde som sa chcela ukryť pred urážkami a slovnými zábavkami na moju adresu.
Zhlboka som sa nadýchla a nasávala čistý dokonalý vzduch, ktorý už v tomto svete ťažko nájsť.
Míňali sme posledné stromy a mne sa naskytol pohľad na priestrannú lúku dýchajúcou zeleňou s domčekom na strome uprostred.
Tráva nám siahala do polky lýtok a kde tu z nej vykúkala usmievajúca sa margarétka alebo semdokráska.
Smerovali sme presne k stromu s domčekom.
,,Takže romantické miesto na zabitie? Zahynula, keď záhadne sama spadla z domčeka... To sa mi páči." povedala som to síce vážne, ale myslela som to s istou dávkou vtipu.
,,Johnsonová!" Zamračil sa a vytiahol z tašky veľkú deku.
Takže piknik.
Jedným okom som sledovala Müllera, ako chystá na deku mnoho sladkých a slaných pokrmov, no viac ma zaujala drevená hojdačka na špagáte prehodená cez dlhý konár veľkého stromu.
Krok po kroku som k nej pristupovala a s ľahkosťou si na ňu sadla.
Ako za starých čias, keď som sa hrávala na záhrade u starkej.
Starký má hojdal a ja sa stále kričala: Vyššie starký, chcem sa dotknúť neba!
Akoby to bolo včera.
Z pomalého knísania som sa dostala do obľúbeného kolísania, kedy sa človeku zdá, že sa nohami dotýka oblakov.
,,Až z nej nespadneš! Nieže zlomíš nohu..." Ozval sa chrapľavý hlas Müllera a ja som pozrela jeho smerom.
,,Aký si starostlivý... Zlaté," našpúlila som pery.
,,Keď zlomíš nohu, ja ťa neponesiem... Pôjdeš po vlastných, vlastne len po vlastnej..." Tak o to mu išlo. Nie, že by sa o mňa bál ako pravý gentleman...
On len nechce svoje svaly namáhať... Údatné, gavalierské a priam hrdinské...
Znova som zliezla z hojdačky a vydala sa k nemu.
Ľahla som si na zbytok deky.
,,Čo budeme robiť?" Spýtala som sa a pritom prevrátila tvár k nemu.
Z hora sa na mňa pozeral, čo vyzeralo celkom komicky a preto som sa zasmiala.
,,Prečo sa smeješ?" Neodpovedal mi na otázku.
,,Lebo si smiešny," pokrčila som plecami.
,,A ty si prepnutá," ohradil sa.
,,A je to tu. Znova mi kazíš pekný deň tvojím slovníkom a urážkami. Ak som tu išla s tebou len preto, aby som ťa počúvala, tak to žiadna výhra..." Prepaľovali sme sa pohľadom.
,,Niečo ti ukážem," opäť žiadne prepáč. No za ten čas strávený s ním som si už na to mohla zvyknúť.
Postavil sa a postupne liezol hore stromom do domčeku.
V tichosti som ho nasledovala.
Bolo to veľmi náročné, k tomu som k lezeniu neprejavovala žiadne sympatie a nikdy mi lezenie nešlo.
Sranda nastala vtedy, keď som sa už vyššie neposúvala a zasekla sa presne v strede stromu.
Z domčeka vykukla Müllerova hlava. ,,Trochu života do toho lezenia! Aby si tu dnes aj prišla."
,,Ja neviem liezť, ty blázon!" Zavrčala som a stále sa držala na mieste.
Moja pomerne nízka dĺžka zabránila, aby som pravú nohu natiahla na ďalší konár a tak som tam bola uväznená.
O chvíľu som uvidela, ako Müller vyšiel z domčeku a dostal sa ku mne, kde mojím smerom natiahol ruku.
,,Chyť sa." Nakázal a ja som poslúchla.
Jednou rukou ma vytiahol o dvadsať centimetrov a ja som konečne dosiahla na ten hlúpy konár.
,,Vďaka," hlesla som a ďalej už pokračovala sama.
Samozrejme žiadny obraz ani zvuk.
Vošla som cez malé detské vrátka do vnútra skromného príbytku.
Bola tu malá postieľka, malé okienko, polička vyrobená z kúsku dosky a pár ružových dekorácií.
Priestor bol pomerne nízky, preto sme sa museli prikrčiť.
,,Toto mi so sestrou kedysi dávno postavil dedko, ešte keď bol schopný ručne pracovať. Bol to kutil od ruky a ako malí sme ho veľmi otravovali. Stále sme od neho niečo chceli. Prehovorili sme ho na všetko. Mal pre nás slabosť, keďže sme boli jeho jediní vnuci. Posledné, čo stihol pre nás urobiť než ochrnul, bol tento domček. Bol stavbár a mal ťažkú robotu. Jedného dňa babke volali, že počas jeho služby došlo k nehode. Uvoľnilo sa lešenie a kúsok železnej konštrukcie spadlo na neho. Bol to šok. Keď som ho konečne uvidel, už to nebol pohodový Albert na dvoch nohách tancujúci s vŕtačkou v ruke. Už to bol len náš vždy unavený dedko na vozíku bez optimizmu. So sestrou sme tu chodievali do dvanásteho roku a pozerali sa na západ slnka a následne na druhý deň jeho východ. Pretože s každým novým dňom prišla nová šanca, že sa dedkovi polepší a že bude zase s nami stvárať kanadské žarty na babke. No tá šanca neprišla. Akurát len vyhorela jeho sviečka a už tu nebol. Jediné, čo po ňom ostalo, je tento domček plný optimizmu..." Dopovedal a ja som len s ústami dokorán civela na ňom s pohľadom blázna.
Nechcem byť zlá, ale na čo mi toto všetko hovorí? Nevidim v tom žiadnu súvislosť.
,,To mi je ľúto..." Nevedela som, čo iné mu na to odpovedať.
,,Vieš, Johnsonová, dal som si predsavzatie. Keď som videl, ako sa správajú k tebe moji rodičia, povedal som si, že to nie je správne. A zaumienil som si predstaviť ťa jedinému normálnemu členovi našej nie normálnej rodiny. Toto je Albert," podal mi do ruky drevený rámik z poličky, v ktorom sa lemovala stará fotka.
Boli na nej dve malé vyškerené deti - tmavovlasý chlapec s nebeskými očami a vypadnutými prednými zubami a menšie dievčatko s fontánkou vyrobenou z hnedých vlasov - ktoré sedeli na nohách mužovi podobou Müllerovcom. Mal oblečenú károvanú košeľu a hnedé nohavice na traky, na hlave sa mu vynímala hnedá šiltovka a tvár mu zdobil spolu s vráskami staroby pekný rovný úsmev.
Albert.
,,Teší ma Albert - jediný normálny člen rodiny Müllerovcov," prehovorila som vážne, čím som si zaslúžila jemné podstrčenie od Müllera.
,,Hej! Nie je jediný normálny!"
,,Pred piatimi sekundami si mi to sám povedal!" Obránila som sa s úsmevom.
,,A ja som čo?"
,,Všetko len nie normálny," pozrela som sa von oknom, keď som zahliadlia nad kúskom skla nápis. Podišla som bližšie, aby som si to mohla prečítať.

Je lepšie, ak budeš sám sebou a budú ťa za to nenávidieť, ako byť tým, akým ťa chcú mať a budeš za to nenávidieť seba.

,,Také jeho motto," hlesol do ticha, pokým ja som prechádzala prstom po vyrytej vete.
,,Bol to naozaj múdry a správny človek... Česť jeho pamiatke." pozriem sa na neho.
,,Albert by bol rád. Určite nechce, aby sa na neho zabudlo... Niekedy bol naozaj číslo." Vzdychol si a už viac nikto nič nepovedal.
On tam len tak sedel na tej malej postieľke a ja som hipnotizovala blížiaci sa západ slnka.
,,Budem hádať, tieto doplnky tu dávala tvoja mladšia sestra. Alebo sa mýlim?" Zasmiala som sa, čím som chcela nadľahčiť situáciu.
Müller sa toho chytil.
,,Nemýliš sa. Práveže si trafila klinec po hlavičke. Všetci poznáme, aké sú malé šesťročné dievčatá pripútané k ružovej farbe." Zasmial sa.
,,No tak ale vy ste boli závislí na lokomotíve Tomášovi a iným detským výmyslom." Obránila som česť malých dievčat.
,,Tak je to vyrovnané..." Žmurkol a pozrel sa na slnko miznúce za horami plnými ihličnatých stromov.
,,Mali by sme ísť, aby sme trafili k autu ešte kým je vidno." Prehlásil a ja som súhlasne prikývla.
Nejakým zázrakom sa mi podarilo zliezť a potom som mu pomohla zbaliť deku aj s nezjedenými potravinami.
Prešli sme naspäť k autu, kde Müller nakopol motor, otočil sa a vracal sa cestou naspäť domov.
Za približne pätnásť minút má zmoril náročný deň a v mäkkom pohodlnom sedadle som sa opretá o okienko oddala spánku.

.....

Ahojte!♥️
Veselé Vianoce holky!❄️🔥
Taký neskorší darček k vianociam odo mňa. Dúfam, že sa páčilo.
Budem vďačná za vote alebo komentar.
Ďakujem!

Retime_Juliq45🌹