𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×23×

Hneď pár sekúnd od jeho odchodu som sa rozhodla navštíviť opäť svoju dočasnú izbu, kde ma čakal zvoniaci mobil.
Keď som sa pozrela na displej, svietilo na ňom meno Vicky.
,,Ahoj," pozdravila som sa. ,,Aktuálne som zistila, že si najlepšia herečka a klamárka zároveň. A to myslím na celom svete. A veľmi dobre vyzeráš. To si si urobila sama alebo ťa on donútil k zmene?"
,,Mám to brať ako pochvalu? Lebo ak áno, tak ďakujem. A ak nie, tak sa niekam strč, Victoria. Sama som si povedala, že potrebujem zmenu a celkom sa mi to páči," Zasmiala sa.
Chýbal mi jej nákazlivý smiech. Chcela by som byť pri nej. Lenže táto možnosť neprichádzala do úvahy.
,,Nejako ti sláva stúpla do hlavy, kočka! Trochu stlm to svoje ego, pretože takouto rýchlosťou budeš za chvíľu rovnaká ako on." Zasmiala sa a ja som sa jej ospravedlnila.
,,Máte sa ešte stále chuť pozabíjať?" Pokračovala.
,,Mám taký pocit, že si na neho začínam pomaly zvykať. Asi moje podvedomie konečne zistilo, že si musí navyknuť na jeho otrasnú spoločnosť," zamyslela som sa.
,,Alebo sa ti začína páčiť," nadhodila.
,,Ty mi teda dopraješ," pretočila som očami aj keď som vedela, že to nemohla vidieť.
,,Nepretáčaj tými očami Johnsonová!"
,,Ako si...?"
,,Cítim to, moja," cmukla do mobilu. Pokrútila som nad ňou hlavou.
,,Dobre a teraz dôvod, prečo ti skutočne volám..." jej nálada poklesla, ,,...Dúfam, že si nezabudla na narodeniny tvojho otca. Viem, že ti vôbec nevolajú, ale chápu tvoju situáciu, že si veľmi zaneprázdnená. Len pre informáciu, úplne sú v tom, že to vaše divadlo je skutočné... A preto čakajú, že prídeš aspoň na víkend a samozrejme aj so svojou polovičkou." Vypúlila som oči, div, že mi z jamôk nevypadli.
,,Ako?"
,,Počula si," myslela som si, že sa mi to len sníva, ale po jej poznámke som zistila, že to bola naozaj skutočnosť a nie len sen.
,,Ako mám docieliť, aby prišiel do Brooklynu, keď tu má firmu a prácu?" nechápala som.
,,Niečo si vymysli. V klamstvách máš prax," Prehodila, akoby sa rozprávalo o úplne bežnej veci.
,,Tak toto bolo fakt hnusné." Odula som peru.
,,Prepáč. Prídi už v piatok. Čakáme ťa. Pa!" Zložila.
Moja najlepšia kamarátka ma odpísala a zložila bez môjho pozdravu.
A keďže piatok je už zajtra, neostávalo mi veľa času, preto som sa rozhodla, že musím ihneď zakročiť.
Vyšla som z izby a moje kroky smerovali do Müllerovej izby.
Tri krát som jemne buchla päsťou o kus dreva a bez súhlasu vošla dnu.
,,Do riti, nevieš počkať, kým poviem ďalej?" Spýtal sa Müller opásaný len uterákom okolo bokov.
,,Prepáč, potrebujem od teba jednu prosbu..." jeho postava zmizla za dverami šatníka, kde sa pravdepodobne prezliekal.
,,Počúvam," vyšiel asi za minútu, ktorú som poctivo čakala sediaca na kresle vedľa postele.
,,Musíš ísť so mnou zajtra k našim." Povedala som.
,,Čo?" Konečne mi venoval celú svoju pozornosť.
,,Počul si," použila som slovnú hračku, ktorú mi uštedrila Victoria spred pár minút, ,,otec bude mať narodeniny a tak usporiadali cez víkend oslavu a my sa tam musíme dostať zajtra na obed." Zasvätila som ho do budúcich plánov.
,,Nie."
,,Čo nie?" Neverila som vlastným ušiam.
,,Nepôjdem k tvojim rodičom... Prečo by som aj mal ísť? Mám tu v meste prácu, a ďalšie záležitosti. Nemôžem opustiť Miami kedy sa mi zachce. Ale ty môžeš ísť. Povedz im, že som ochorel alebo že mám veľa práce..." Odpovedal monotónnym hlasom, lenže ja sa len tak nenechám a určite sa nevzdám bez boja.
,,Ak nepôjdeš, končím," prehovorila som pre tentokrát monotónne ja.
,,Čo?!"
,,Počul si," toto slovné spojenie sa mi pozdáva čím ďalej, tým viac. ,,Už takmer mesiac som tu otrokom kvôli tebe. Pomáham ti ako taká krava, chodím s tebou na večierky, na rozhovory, do spoločnosti, hrám tvoju oddanú milujúcu manželku pred tvojou rodinou, kamarátmi... Prečo musíš byť taký chrapúň a myslieť len na seba? Prečo mi aspoň raz nepomôžeš, po tom všetkom, čo som pre teba urobila, a to som vôbec nemusela? Prečo ti tak vadia tri sprosté dni strávené s mojou rodinou?! Si sebec! A ako som už prehlásila, ak so mnou nepôjdeš. Končím a všetko poviem... A je mi jedno, že z toho budem mať hanbu aj ja. Lenže ja sa nebudem tak hanbiť ako ty! A čo je hlavné, ja nemám čo stratiť!" Štuchla som ho do hrude a už bola na odchode.
Zastavila ma jeho ruka.
Zabralo to! Jemné mi zvlnilo kútikmi. Naozaj by som mala začať budovať svoju hereckú kariéru, možno niečo zo mňa v budúcnosti bude.
,,Až na tri dni?" Spýtal sa.
,,No dovoľ, mesiac a pol a tri dni sú sakra veľký rozdiel." Asi sa mi sníva. Nezmení sa, sebec.
,,Dobre." Odpovedal.
,,Ďakujem."
,,Ešte aby si nadávala," jasné, to by nebol opäť on. Akoby len prežil bez uštipačnej poznámky, ,,teraz pôjdeme zaviesť Yvette na letisko, musí odísť kvôli plánovaniu svadby, a potom pôjdeme do mesta kúpiť niečo tvojmu otcovi. Choď sa prezliecť," to vážne? Kto to kedy videl, aby sa človek za deň prezliekal štvrtý raz?
,,Dobre," nič iné mi neostalo odpovedať. Aspoň som nechcela kaziť zatiaľ jeho normálnu náladu.
Nechcelo sa mi minúť posledný kúsok energie na výber outfitu, tak som vybrala obyčajnú žltú jednoduchú ľahkú blúzku a modré džínsy s vysokým pásom. Na nohy som obula biele tenisky od značky Adidas a vyšla na dvor, kde už čakala Yvette a Müller, ktorý vkládal jej kufor s oblečením do kufra auta.
,,Počula som, že odchádzate na víkend do Brooklynu. Dávaj na neho pozor, aby nevyviedol niečo chrapúnske, ako to býva jeho zvykom." V objatí mi prehovorila s úsmevom.
,,A ja som počula, že už čoskoro nebudeš slečna Müllerová." Usmiala som sa.
,,Áno, áno. Volali mi, že majú nejaké komplikácie ohľadom plánovania, tak musím náhle odísť. Ale aj tak by som tu v meste bola sama, keďže odchádzate do Brooklynu." Vyzerá to ako celkom dobre vypočítaný motýlí efekt.