𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×52×

,,Nech sa páči," Vi mi ľútostivo pod bradu podstrkovala xxl balenie pistáciovej zmrzliny. Na sekundu mi kútikmi myklo do úsmevu. Vždy, keď mi bolo hrozne, som jej zavolala a ona napochodovala ku mne aj s téglikom mojej obľúbenej zmrzliny, ktorú sme jedli počas pozerania mojej obľúbenej rozprávky Coco. No dnes mi, ani pistácia, ani Coco nepomôže.  Skleslo som ju odstrčila rukou. Je mi tak zle, či už zo seba, z Caleba alebo z celého sveta, že nemám chuť ani dýchať.
Myslela som si, že to najhoršie som si v živote pretrpela. Myslela som si, že keď budem robiť, čo ma baví, naplní to môj život a nebude mi smutno.
No myslela som si tiež, že Caleba Müllera nebudem nikdy v živote a v žiadnom inom paralelnom vesmíre milovať. Je to pravda. Konečne som si to priznala a to ma bolí na tom najviac.
Uvedomenie si, že osoba, ktorú milujete, vás podviedla už nejedenkrát v živote, vám srdce rozbije na milión kúskov.
Cítite sa zranení, tak slabí a s nechuťou do života, že neviete, čo so sebou každým novým nadýchnutím.
Poznáte ten pocit, keď nájdete toho, ktorý vám to už dávno rozštiepené srdce zalepí, veríte mu, veríte, že je ten pravý a nakoniec sa z neho vykľuje človek, ktorý vám to zalepené zranené srdce ešte rozmačká v dlaniach?
Tak práve to teraz prežívam...
Opäť zazvonil telefón v kuchyni. Od toho momentu, čo praskla von naša tajná informácia, sa na môj mobil pokúšajú dovolať príbuzní, známi, dokonca aj novinári a snažia sa zistiť, kde je pravda.
,,Budem si musieť zmeniť operátora..." hlesla som bez čakania na rôznu odozvu od Victorie.
,,Možno sa to celé vysvetlí..." snažila sa Vi v podporovacej taktike.
,,To by už stačilo Victoria!" zahriakla som ju. ,,Už nič nebude tak, ako bývalo. Cítim sa ako v začarovanom kruhu. Jeden deň mu odpustím a na druhý deň spraví niečo horšie. Ja už takto nevládzem žiť... Áno, síce ho milujem, no aj ja som človek a každá táto skutočnosť ma zasahuje rovnako ako ostatných. V prírode sa to volá kolobeh, ja to volám peklo! A toto peklo musí skončiť!" ani som si neuvedomila kedy som začala kričať na celý byt.
,,A čo máš teda v pláne, slečna stojím proti múru?" Jej poznámku som sa snažila nebrať moc k srdcu.
,,Jednoducho sa už nezaľúbim. Nikdy. Do nikoho. Budem sama a tak mi bude najlepšie. Budem sa sústrediť na kaviareň, aby prosperovala..."
,,Sama tomu neveríš," odfrkla mi.
,,Tak sa pozeraj," pozrela som jej hlboko do očí, zobrala si zásteru od kaviarne zo sušiaka a vypochodovala z bytu.
V kaviarni moju pozornosť pravdepodobne nikto neočakával, ani samotný Tommy, ktorý na mňa pozeral akoby som bola zo zlata.
,,Si v poriadku, Thia? Nechcela si teraz na čas pauzu?" Z jeho hlasu som cítila obrovskú zmätenosť.
,,Tommy, sľub mi, že nikdy nebudeš taký bezcharakterný hrubý a nečestný ako všetci heterosexuálni muži na svete..." vzdychla som si.
,,Rozkaz, šéfka," pokúsil sa o gesto, ktoré robia vojaci v armáde na znak súhlasu a hlavne, aby ma rozveselil.
Zobrala som tácku s objednávkou a doniesla ju na stôl pri kraji kaviarni. ,,Nech sa páči," hlesla som s nasadeným stopercentne umelým úsmevom, akým som ešte nikdy nikomu nepopriala pekný deň.
,,Ďakujem, od takej peknej čašníčky mi bude chutiť," žmurkol na mňa, samozrejme, ako inak, chlap v stredných rokoch.
,,To ma teší, ako majiteľku podniku." Žmurkla som na neho späť a vnútri v hrudi bojovala s tým, aby som v sekunde na neho nenakričala všetky druhy nadávok, ktoré moje ústa poznajú.
Pokračovala som, plne sústredená len na prácu, no prišla aj sekunda, kedy moje myslenie zablúdili k nemu.
Práve aj v tom momente, keď som zakopla o niečo na zemi.
Spadla som spolu s objednávkou na zem, pričom sa všetko na tácke stihlo pádom znehodnotiť.
Príčina môjho pádu bola živého pôvodu, pribehla ku mne a začala ma oblizovať. Po chvíli tranzu som sa spamätala a vrátila späť do sveta. Zistila som, že to, čo má oblizuje, nie je človek, ale pes. Veľký čierny chlpatý maznáč.
,,Oh, nie! Veľmi sa ospravedlňujeme. Vieme, že psy majú do kaviarne zákaz vstupu, no nechceli sme ho nechávať pred kaviarňou. Všetku škodu vám vynahradíme. Naozaj nás to mrzí," stále bez slova som sedela zadkom na zemi.
Pravdepodobne som vyzerala veľmi zúfalo, pretože pribehla preľakaná Victoria. ,,Thiana, si v poriadku?" Mávala mi rukou pred tvárou.
,,Ja nepotrebujem chlapa!" Všetci na mňa znepokojivo pozerali.
,,Netreba zavolať lekára? Nemá náhodou z toho pádu otras mozgu? Predsa len, bola to riadna šupa..." Pribehol k nám aj vydesený Tommy.
,,Ja potrebujem PSA! Musím si kúpiť psa!" Chytila som Victoriu za plecia a trhala ňou akoby som dostala prelomový nápad.
,,Thiana, tebe z tej samoty preskočilo," dramaticky si chytila tvár do dlane.
,,Ospravedlňujeme sa, dnes nie je jej deň.  Všetko s vami vyrieši Tommy," Vi podchytila situáciu do vlastných rúk. Chytila ma za ruku, z celej sily vytiahla na nohy a odchádzala som mnou do skladu.
,,Thiana, ty nepotrebuješ psa, ale psychiatra. Desíš si vlastných zákazníkov touto svojou neprofesionálnou ľahkovážnosťou. Ver mi, v budúcnosti toho budeš ľutovať, keď budeš triezvo zmýšľajúca...." Zobrala z mraziaku ľad a hodila ho do vrecka zo skladu. ,,Daj si to na čelo a chlaď si to, inak tam budeš mať nepeknú hrču."
,,Nie. Ja to myslím vážne... Vždy som chcela mať psa. Keď budem mať psa, tak sa budem sústrediť na neho a všetku lásku budem venovať jemu," snažila som sa ju zasvätiť do môjho prelomového rozhodnutia.
,,Thia," vzdychla, ,,si ako malá. Prosím, poď so mnou hore do bytu a ľahni si. Dlho si nespala a pravdepodobne to potrebuješ. Potom, keď sa poriadne vyspíš a budeš rozmýšľať ako normálny človek a nie ako psychopat, sa porozprávame..."
,,Možno máš pravdu, je toho na mňa veľa..." nakoniec som prikývla na jej povel. ,,Veľmi veľa," slza mi ztiekla po líci. Ticho a chladne, ako aj moje pocity...

.............

Ahojky všetkým!

Po dlhej dobe tu máme novú kapitolu, jednu z tých posledných.
Ležím odpísaná v posteli kvôli chorobe, tak aspoň tomuto príbehu som na chvíľu dopriala život.
Nemám rada tieto smutné témy zavinené nejakou hlúpou zápletkou v knihe kvôli gradácii, preto som sa rozhodla o torchu humornejšiu formu.
Čo na ňu poviete?
Budem vďačná za každý jeden hlas alebo komentár. ;)

Zatím papa

Vaša Julka