𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×19×

,,Pani Müllerová, vyzeráte úchvatne. Ako vystrihnutá z prednej obálky časopisu." pochválil môj nový look Luis.
,,Ďakujem Luis, ale teraz preháňaš." začervenala som sa.
Je pravda, že som svoj výzor zmenila, trochu okorenila, ale určite nie je teraz zo mňa modelka.
Pred tým, ako som vošla do mesta bola zo mňa nevýrazná všedná blondína.
Ako prvú odrážku môjho plánu som odškrtla návštevu obchodov, kde som si nakúpila nové kúsky do môjho šatníka vrátane šiat, ktoré som zvolila na dnešnú večeru s Yvette.
Už z diaľky sa mi zaľúbil materiál aj vonkajší vzhľad celého toho krásneho diela.
Farbou jemnej lososovej žiarili krehkosťou, ako moja osoba. Sú síce prikrátke a na chrbte bez látky, ale to mi celkom neprekáža, keďže chcem Müllera poslať tam, kde patrí.
Taktiež som si kúpila ďalší kúsok vysokých topánok k daným šatám a množstvo ďalších oblečení.
Ďalším krokom bola návšteva kaderníctva, aby trochu upravili moje ''zošúchané'' končeky.
Milá kaderníčka ma ale presvedčila, že ak chcem zmeniť svoju vonkajšiu krásu, treba začať vlasmi.
Zmenili sme všetko a tým myslím naozaj všetko týkajúce sa strihu, dĺžky, farby.
Z kaderníctva som už nevyšla s neposlušnými jemnými blonďavými kučerami, ale s rovnými vlasmi po lopatky dotieňovanými z hnedej farby do sivej s trochou 'rose' nádychu.
Naozaj to pomohlo k značnej miere v zmenení môjho zovňajšku.
Kaderníčka mi odporúčila návštevu jej kamarátky kozmetičky, tak pribudol v mojom diáriku aj bod číslo 3: make-up.
Kozmetička bola rovnako milá ako kaderníčka a okrem zapustenia mihalníc, vytrhania a zapustenia obočia, úpravy nechtov na francúzku manikúru a výživnej procedúry tváre mi poradila pár vychytávok ohľadom maľovania a starania sa o pokožku.
Posledný bod programu, bod číslo štyri, viedol do tetovacieho štúdia.
Rozhodla som sa pre dve tetovania.
Jedno bolo v znamení šálky kávy na pravom predlaktí, už dávno som ho chcela, pretože mi to pripomínalo, kde patrí moje srdce.
Do mojej kaviarne.
A to druhé šlo na miesto, kde ho len tak niekto neuvidí.

It's better to burn out than to fade away.

Toto znenie známeho výroku už bolo mojou súčasťou na dolnej časti chrbta, na mieste niečo medzi krížami a zadkom.
Bolesť som vytrpila a počítala každú minútu, kedy to skončí.
Po hodine trpenia a trápenia bolo dokončené.
Dovolili mi postaviť sa pred zrkadlo. Bola som svojim novým zjavom ohúrená.
Cítila som sa dobre, na moje prekvapenie som vôbec neľutovala svojho rozhodnutia.
Moje telo to už dávno potrebovalo.
Cítilo, že som už dosť dlhú dobu nudná. A nepáčilo sa mu to tak isto, ako aj mne.
Síce bude dlho trvať si na seba takto zvyknúť, ale asi konečne cítim, že toto som ja.
Tá konečne dospelá Thiana Johnsonová.
Poďakovala som sa za dobré odvedenú prácu, zaplatila za ňu a spokojne odišla.

,,Nech sa páči, limuzína krásnej princeznej k službám," otvoril mi dvere od auta Luis a usmial sa na mňa.
,,Ďakujem vám gentleman," uklonila som sa a nastúpila do auta.
Domov má zaviezol a ani nie o pätnásť minút som bola v izbe a hľadala bordový rúž na pery.
Počas hľadania môj zrak padol na krabicu obviazanú červenou stuhou zaviazanou na mašľu leziacou na mojej posteli.
Neunúvala som sa ani nahliadnuť dnu, kartónový obal aj s kusom látky putoval do koša. Pokračovala som ďalej v hľadaní rúžu.
Našla som ho, no skôr ako som si ho naniesla, obliekla som si dnešný úlovok v podobe šiat a topánok vo forme sandálok na vysokom hrubom opätku a na zaviazovanie.
Vlasy som nechala voľne rozpustené a na pery natrela vínovo červenú farbu mastného rúžu.
Zvolila som jednoduché doplnky v tvare malých diamantikov a s kabelkou v pravej ruke a so sakom v ľavej ruke zišla dole pred schodisko, ako si to Müller žiadal.
Skontrolovala som čas na náramkových hodinkách a na moje prekvapenie bola moja prítomnosť až príliš presná.
Zhora bolo počuť kroky jednej osoby.
Sadla som si zatiaľ na stoličku pod schodmi a počkala, kým príde.
Kroky postupovali dolu schodmi až napokon zastali.
Nevšimol si ma, keďže sa obzrel najskôr dopredu.
Nezáživne presúval zrak ponad svoje plece, no keď ma uvidel, celý sa otočil a priam 'čumil'.
Zasmiala som sa nad jeho vykoľajenosťou, postavila sa z kresla a presunula sa k nemu.
,,Niečo ťažko spracovateľné pre tvoju primitívnu hlavičku?"
,,Johnsonová?" Nasucho prehltol. Aj z tej diaľky, čo som bola od neho, som mohla vidieť, ako sa mu pomaly posúval ohryzok na krku.
Bavilo ma vidieť ho takto.
Neviem, čo sa mu preháňalo v hlave, ale myslím, že nič zdravé.
,,Počúvam," uklonila som sa mu a rukou naznačila, aby niečo povedal.
,,Vyzeráš inak..." Hlas sa mu zastavil.
,,Áno? A ako inak?" Doberala som si ho.
,,Vyzreto, žensky,..." Zastavil sa a pokrútil hlavou. Asi sa trochu spamätal, keď mi ponúkol rameno.
,,Nemáš na sebe šaty, ktoré som ti poslal."
,,Máš taký pocit, že tieto sa im nevyrovnajú?" Pozerala som mu priamo do očí, on tie svoje ale po chvíli zložil.
Slaboch.
,,Môžme ísť?"
,,Pripravená hrať úlohu starostlivej manželky," vykročili sme k autu, nenechala som ho ani otvoriť mi dvere, hneď sa predrala do vnútra.
Určite nie som odkázaná na jeho pomoc a vlastne, o jeho pomoc vôbec nestojím.
Chvíľu sme išli v tichosti v aute, keď neskôr zaparkoval pri nóbl reštaurácií.
Tu, keďže sme stále na očiach, mi otvoril dvere a galantsky ponúkol rameno, čo som musela samozrejme prijať.
Prešli sme popri vonkajšej obsluhe, ktorá nám otvorila dvere a dostali sa na recepciu.
,,Dobrý deň, pán a pani Müllerovci. Vítam vás v našej skromnej päťhviezdičkovej reštaurácii, poprosím vás, poďte za mnou. Ukážem vám váš stôl," Müller nemusel prehovoriť ani jedno slovo. Spoznali jeho tvár a o blaho mal postarané.
Ako vždy. Už je to zvyk.
Nemusí ani prstom pohnúť a všetci mu zobú z ruky.
Pri pulte už nebolo po čašníkovi ani chýru, ani slychu, viedol nás totiž to k stolu pri okne.
Ponúkol nám nejaké predražené víno, ktorého značku som si nezapamätala, a spýtal sa, čo si dáme.
Voľbu Müllera som neregistrovala, môj zrak upútala osoba blížiaca našim smerom.
,,Vám pani Müllerová?" Jeho náhlou otázkou mnou trhlo, jemné myknutie sa mi našťastie podarilo zakryť.
,,Losos so šalátom," nestihla som zrakom prejsť ani menu, radšej som zvolila klasiku, ktorá sa určite podáva aj v tejto reštaurácii.
,,Dobrý večer, prepáčte že meškám, ale tá premávka vonku je strašná," sadla si k nám žena opálenej pleti s havraními čiernymi vlasmi strihu ''boba'', žiarivými zelenými očami, bohato obdarenými ženskými krivkami.
,,Už som si myslel, že neprídeš sesternička," zasmial sa Müller, postavil sa a pobozkal ju formálne na obe líca.
Jej pohľad prešiel na moju osobu.
,,Vy musíte byť Thiana. Yvette Müllerová, o chvíľu Hollandová, veľmi ma teší." Nastavila mi ruku. Chvíľu som len tak hľadela na jej visiacu dlaň vo vzduchu čakajúcu na moje prijatie. Moje reakcie boli natoľko spomalené, že mi chvíľu trvalo prísť na to, že tá nádherná osoba hovorí ku mne.
,,Potešenie je na mojej strane." Rukou sme si zatriasli.
,,Thiana, neviem ako ste dokázali počarovať môjmu bratrančekovi hlavu, ale gratulujem vám. Ešte nikdy nebol taký tajnostkár ohľadom svojho vzťahu.'' musí byť tajnostkár, keďže svoje manželstvo len hrá, ozvalo sa moje svedomie.
,,Ste modelka?" Opýtala sa ma.
,,Ani z ďaleka. Vlastním rodinný podnik, kaviareň v Brooklyne." Usmiala som sa.
,,Thiana nechala kaviareň v sprave svojim príbuzným, pretože chcela byť pri mne bližšie, keďže ma miluje a nedokáže byť už ani chvíľu bezo mňa." Prehovoril Müller a vyškerený zubil svoje dokonalé biele zuby.
,,Och, miláčik. Ak si pamätám, bol si to ty, ktorý má prosil na kolenách, aby som s tebou ostala. A keďže som milujúca manželka, tvoju ponuku som dočasne prijala." vrátila som mu to s veľkou dávkou pravdy, čo mi pomohlo ho skrotiť.
,,Thiana, ste dokonalá. Už viem, prečo si vás vybral. Konečne niekto, kto sa mu nebojí vzdorovať. Ostatné ženy, ktoré mal, boli také tie poslušne vycvičené psy, ktoré skákali na povel. No, bratranček, som na teba hrdá. A vy Thiana, páčite sa mi. Pripíjam na vás, hrdličky!" žiarivo sa usmiala.
Moje obavy z nevydarenej večere sa týmto prehovorom pominuli a vystriedala ich telepatia voči tejto silnej charizmatickej žene.
O chvíľu prišiel čašník, ktorú jej ponúkol lístok a ona si vybrala dnešné obyčajné menu s komentárom: ,,Verná originálom," a popritom na mňa žmurkla.
O pár minút sme mali jedlo na stole aj spolu s ďalšou fľašou drahého vkusného vína.
,,Ako ste sa spoznali moje drahé hrdličky?" Podoprela si bradu o lakte a čakala na odpoveď.
,,Poznáme sa už od prvého ročníka na základnej škole." Ujal sa slová Müller.
,,Vtedy som bola bacuľaté dievča s akné na tvári a s popolníkmi na očiach a Mül... Caleb mal na každý deň pre mňa nachystanú žiarivú uštipačnú poznámku týkajúcu sa môjho vzhľadu," neodpustila som si kúsok pravdy a nahnevane zazrela Müllerovým smerom.
,,Je mi to ľúto aj za Caleba. Ako decko bol strašne povrchný a nevedel, kedy držať jazyk za zubami." táto žena sa mi pozdáva stále viac a viac.
,,Ale už je to v pohode, keďže sme tu teraz spolu," povedal Müller so zastretým ukrivdeným tónom hlasu.
,,Som rada, že si sa spamätal. Keby si neprestal urážať túto nádhernú múdru ženu, prišiel by si oveľa. Budem sa opakovať, ale som na teba hrdá, že si konečne dostal rozum a skončil si to spolu s Nicol..." Povedala, no asi to hneď oľutovala, keď uvidela Müllerov výraz.
,,Ju tu neťahaj!" Podráždene zovrel v ruke pohár a na jeden dúšok vypil zostatok alkoholickej tekutiny.
,,Prepáč," pozrela sa na svoje dlane a vyzerala, že ju mrzí to, čo pred chvíľou vypustila z úst.
Opäť sme večerali v tichosti, keď som zazrela, ako sa Müller sústredí na jeden bod v reštaurácii.
Pozrela som sa tým smerom a uvidela hnedovlasú obdarenú ženu s nejakým chlapom v obleku. Normálny nóbl pár v nóbl reštaurácii.
Yvette zistila, že obaja nevenujeme pozornosť jedlu pred nami, ale nejakej veci v reštaurácii.
Otočila sa rovnakým smerom.
,,To je Nicol? Irónia, my o vlku a vlk za dverami." Snažila sa nadvzniesť nad aktuálnu situáciu pri stole, no nie úspešne.
Osoba, ktorá získala našu plnú pozornosť, zistila, že je niekomu na očiach a otočila sa naším smerom.
Aj z tej diaľky som mohla vidieť ako je zvlnilo kútikmi pier, keď vykročila smerom k nášmu stolu.
,,Pán Caleb Müller aj so svojou oddanou milujúcou manželkou. Aká to česť," túto vetu mi šplechla s istou dávkou sarkazmu priamo do očí.
,,Ty máš o čom hovoriť," obrátila sa na ňu Yvette a ja som prvýkrát v živote mala pocit, že som vďačná Müllerovej krvi.
,,Neviem, o čom hovoríš," nechápavo na ňu pozrela. Mala som chuť jej mojimi novými nechtami vyškriabať oči.
Neviem, kde sa vo mne nabrala toľká dávka hnevu.
To nie je hnev Thiana, to je žiarlivosť, opäť sa ozvalo moje druhé ja.
,,Cicuška, ja viem veľmi dobre o čo ti ide. Si len obyčajná zlatokopka, ktorá chce Caleba vycucať ako taká pijavica." Oborila sa opäť na mňa.
Kľud Thiana, nevyvolávaj zbytočne scény. Je to všetko len hra. A ty teraz hraj pokojnú pani Müllerovú.
Chytila som Müllerovu ruku a pozrela na ňu. Teraz sa v tom naozaj vyžívam.

,,Prepáčte slečna, ale nešpinte moju osobnosť, keď sa nepoznáme. Neviem, kto ste vy, vy neviete, kto som ja, tak sa láskavo nestarajte do mojich rozhodnutí. Myslíte si, že som dáma pod vašu úroveň? Lenže ten, kto sa mýli, ste vy. Pozrite sa na seba do zrkadla, prosím. Napichnuté pery, peroxidom vytiahnuté vlasy, umelé prsia aj zadok, šaty drahšie ako moje auto v Brooklyne... Ešte stále si myslíte, že JA som tá, ktorá sa má nazývať zlatokopkou? Dovoľte sa mi zasmiať. Toľká irónia slečna. A budem rada, ak nás ďalej nebudete vyrušovať počas rodinnej večere. Ďakujem vám za pochopenie," na koniec môjho predslovu som žmurkla a žiarivo sa usmiala.
Tá Nicol, alebo ako sa to vlastne volá, Yvette a samozrejme Müller na mňa civeli ako na debila.
Doslovne.
,,Urobil si chybu, že si ma odkopol..." vyzerala, akoby si nevšimla môj monológ.
,,Urobil konečne rozumné rozhodnutie, že ťa aj tvoje otrasné ego vyhodil z našej rodiny, moja..." Zaplietla sa do konverzácie aj Yvette.
Dotyčná nemala už viac čo povedať, došli jej argumenty pravdepodobne, a tak jej neostávalo nič iné, ako vrátiť sa späť k svojmu úlovku v podobe peniažkov.
,,No Thiana, aktuálne nemám na vás slov. To, čo ste tej osobe pred pár sekundami povedala, s toľkou ladnosťou a pokojnosťou, ste si ma získali úplne. Caleb," otočila sa na Müllera, ,,ak túto pravú slečnu Thianu vyhodíš alebo jej ublížiš, budeš mať čo dočinenia so mnou. Stráž si ju!" jej výhražný pohľad hovoril sám o sebe a naozaj nepotreboval ďalších slov.
V pokoji sme dojedli posledný vchod a mám pocit, že sa mi buď roztrhnú šaty, alebo tu rovno pod stolom porodím malé porcie lososov.
,,Prejdeme od formalít k najdôležitejšiemu bodu dňa." Prehlásila s úsmevom Yvette.
Prekvapene sa na ňu pozriem.
To sme ešte neskončili?
Aktuálne sa mi chce akurát tak ľahnúť do postele a tráviť večeru až do rána. Myslím si, že sa ani nepostavím, a ak aj áno, tak sa budem k autu namiesto kráčania, gúľať ako loptička.
,,Účet," Müller mávol rukou a o pár sekúnd bol pri ňom čašník aj s táckou, na ktorej bol položený účet.
Papiere nosiť na táckach, ktoré slúžia na nosenie nápojov a jedla, koľká irónia.
Zaplatil, pomohol mi vstať, podal mi ako správny gentleman rameno, ktoré som musela prijať, a viedol ma k autu.
,,Formality bokom, konečne sa ideme zabávať ako správni ľudia, vole," veta vyšla z úst tej krásnej dámy a mňa doviedla k záchvatu smiechu.
Tak toto je moje dievča!

Hello!
Čítajte a užívajte. Ďakujem za váš!
Retime_Juliq45