𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×39×

Nemala som na výber. Všetko sa zohralo tak rýchlo a ja som nestíhala namietať.
Dokonca aj argument, že sa neviem korčuľovať ho nezastavila. A pritom to bola lož. Samozrejme, že to ovládam, no myslela som, že ma tým pádom nechá na pokoji. Bola by to jednoduchá cesta vykĺznuť z jeho šarmu a blízkosti.
No ako vidím, v poslednej dobe mi to neumožňuje.
,,Aké máš číslo?" pozeral na mňa tými orieškovými očami a čakal na odpoveď.
,,39," cez rukávy jeho kabátu som prepchala ruky. Bola mi neskutočná zima. Divím sa, že on ešte dokáže s úsmevom komunikovať.
Podal mi pár bielych korčúľ, ktoré som si sama obula. 
Nie, žeby sa neponúkol pomôcť mi, no odmietla som na plnej čiare, keďže by v tom prípade bol neskutočne a nebezpečne blízko.
Prezutá som sa postavila z lavičky a presunula k vchodu do klziska. Müller šokovaný mojím rozhodnutím, totižto stále bol v tom, že na korčuliach stojím prvýkrát, rozbehol sa za mnou s vydeseným pohľadom.
,,Kráčať ešte viem," odvrkla som mu. Bolo ale zlaté pozerať sa na neho, ako sa o mňa bojí. A možno si to celé len bezhlavo nahováram.
Zatiahla som poistku, ktorá istila vstup ku klzisku a vrátka sa otvorili. 
,,Na to, že nevieš korčuľovať si nejaká odvážna," začínali prvé pochybnosti z jeho strany.
Ja som sa len žartovne usmiala a vošla na ľad. Povrch bol naozaj klzký a preto som sa najskôr pridržiavala bočných stien, kým som si naň neprivykla.
,,Poď," objavil sa zrazu vedľa mňa a vystrel ku mne ruku.
Čakal snáď, že ho za ňu chytím?
Odrazila som sa od kraju a odkĺzala opačným smerom od neho. Škoda, že som mu bola otočená  chrbtom, chcela som vidieť jeho šokovaný pohľad.
,,Prečo si mi klamala?" Bože, ten je rýchly. Zrazu sa objavil vedľa mňa a prepaľoval ma nahnevanými tmavými očami.
,,Chcela som sa pobaviť," mykla som plecom s úsmevom, ,,a už som celkom aj unavená."
,,Prečo ma to neprekvapuje?" Tvár mu opäť zjemnela a odtieň očí sa dostal do normálu.
Predbehla som ho a pretočila sa tak, aby som na neho videla, pričom moje telo ako dozadu.
,,A ty si mi pred piatimi minútami povedala, že nevieš korčuľovať." Zakričal a doháňal ma. Spravila som pol-otočku a utekala pred ním.
Darilo sa mi to, pokiaľ som nenatrafila na ryhu, okolo ktorej mi zvrtlo nohou a rovnováha môjho tela náhle zmizla.
Prišla som do kontaktu s ľadom, no neublížil mi, keďže som stihla ruky vystrčiť pred seba.
,,Johnsonová," zakričal Müller a za sekundu bol pri mne. Celú ma začal obzerať so strachom v očiach. ,,Si v poriadku?"
,,Nič mi nie je, len sa mi zvrtla noha." Postavila som sa opäť na nohy a dala sa do pohybu.
Začala hrať hudba v takých tých rozhlasových stĺpov, čo boli nahodené okolo klziska.
Neubránila som sa tónom melódie, začala som tancovať na ľade.
Müller len na mňa tupo zízal, strach mu stále nezliezol z očí.
Spravila som jednoduchú piruetu a pokračovala v korčuľovaní.
Pri tom skoku na mňa vyvalil prekvapene oči.
Ešte som skúsila pár kúskov, ktoré som si pamätala z kurzu a pieseň doznela.
Po nej nasledovala ďalšia, no ja som bola natoľko zadýchaná, že som sa rozhodla ísť si sadnúť.
Müller ma samozrejme nasledoval.
,,Naozaj si dobrá," povedal počas vyzúvania korčúľ.
,,Že to budem počuť práve od teba som nečakala," zasmiala som sa a vrátila pánovi naspäť korčule.
Vyšli sme od klziska opäť k parkovisku.
Naozaj som bola unavená a chcela som si konečne ľahnúť do teplej postele.
,,Idem ti dnu po veci, o chvíľu som späť." Úplne som zabudla, že mám na sebe jeho kabát a on musí byť len vo svetri v tejto zime. Prikývla som a pozerala za jeho miznúcou postavou.
Ako som tak stála, mráz na mňa doľahol ešte viac, preto moje rozhodnutie bolo aspoň sa prechádzať.
Prešla som od parkovisku pár obchodov. Pripomínali malé domčeky s veľkými sklenenými vytrínami z rozprávky. Teraz večer boli plné tajomstiev za svetla jemných pouličných lámp. Dostala som sa až na okraj ulice, odkiaľ sa mi naskytol pohľad na rozžiarený park pod snehovou prikrývkou. Vyzeral ako z rozprávky. Samozrejme, že som sa neubránila a musela sa dostať bližšie.
Prešla som cez tichú a prázdnu cestu až dnu k čiernej kovovej bráne.
Bola to vstupná brána vítajúca nových ľudí svojím kúzlom a čarami.
Ponúkla mi prechádzku v nezabudnuteľnom prostredí. Prijala som ju.
Prešla som pár metrov a našla prázdnu kávičku ručne vyrezávanú z dreva.
Sadla som si na ňu a pozrela smerom k nebu. Neodolateľný pohľad spočinul na nevyčísliteľnom počte hviez.
Nedokázala som z toľkej krásy odtrhnúť zrak, no nakoniec som musela.
V kríkoch pár metrov odo mňa sa niečo pohlo v kríkoch a mňa to popravde moc vydesilo.
Preto som rýchlo vyskočila na rovné nohy a vybrala sa opačným smerom.
Keď som prešla pár metrov, nutkanie sa vo mne prebudilo a musela som sa pozrieť dozadu, či ma tá príšera neprenásleduje.
V momente, keď som sa otočila, som zastala a vyvalene sa pozerala na výjav predo mnou.
Následne som spravila pár krokov smerom späť ku kríku, aby som sa presvedčila, či vidím správne.
Vo vzdialenosti asi 5 metrov od kríku sa moje srdce roztopilo a po strachu nebolo ani stopy.
Predo mnou stálo stredne veľké šteniatko  všakovakých farieb.
,,Stratil si sa maličký?" opatrne som pristúpila k nemu, bála som sa, aby náhodou neutiekol.
Ostala som prekvapená, keď ku mne vykročil. Nečakala som takúto reakciu.
,,Ty si krásny," pomaly som ho vzala do rúk a sadla si s ním na lavičku.
O chvíľu som zistila, že sa jedná o psiu slečnu.
,,Ako sa voláš?" Vedela som, že mi neodpovie, ale chcela som sa s ňou rozprávať. Prečo? Jednoducho na to nepotrebujem dôvod.
Pozerala na mňa malinkými očkami a vrtela chvostíkom.
,,Taká nádherná," pohladila som ju po hlavičke.
,,Môžem ťa volať Aiva?" Vystrčila jazyk a olízla mi ruku.
,,Prepáč, neviem, či sa ti to páči alebo nie," Pozrela na mňa a štekla.
,,Mladá dáma, či sa ti to páči alebo nie, budem ťa volať Aiva..." Prehovorila som doduše a opäť pohladila.
Spokojne sa mi vyvalila do náručia a za chvíľu zadriemala.
,,Čo som ti urobil?!" Ozval sa hlas vedľa a ja som sa strhla, čím som zobudila Aivu.
,,Preboha, zľakla som sa." Vyčítavo som na neho pozrela.
,,Robíš mi to naschvál?"
,,Čo ti robím naschvál, Müller?" Aiva zacítila rozhorčenie v mojom hlase, a preto pomrvila v mojom lone.
,,Chceš sa tu stratiť, keď ťa musím stále hľadať?" Dodal kľudnejším tónom, no cítila som v tom výčitku.
,,Toto je malé mesto. Tu sa nedá stratiť. Kto ti káže má hľadať?" Nechápala som.
,,Máš môj kabát," povedal, čím na nahneval.
,,Dobre, prepáč mi, že si mi ho vôbec dám." Nahnevane som ho vyzliekla a hodila po ňom. Nechápem, o čo mu ide.
Bola mi zima, no nepozrela som na neho. Túlila som sa k Aive a obe sme zo seba navzájom sálali teplo.
Cítila som, ako si prisadol. Počula som ho a zároveň mi do nosa udrela jeho typická vôňa.
,,Prepáč," povedal a podal mi môj kabát so šálom.
Prijala som ho, obliekla som sa a ďalej sa na neho nepozerala.
,,Mám pocit, že sa mi naschvál vyhýbaš..." Povedal. Otočila som sa prekvapene na neho a všimla si, ako sleduje oblohu plnú hviezd. Žeby mu naozaj na mne záležalo?
,,Prečo ťa to zaujíma?" Nechápala som. Môže byť celý spokojný, že mu zbehnem z očí, no mám taký pocit, že mi to práve vyčíta. Vôbec neviem, čo sa to tu deje, ale niečo nie je v poriadku.
,,Si predsa moja manželka, mala by si stáť po mojom boku a nie sa schovávať pri klzisku a v parku." Už mi pomaly dávalo zmysel, na čo narážal.
Presne toto bol typický Caleb Müller. Človek už-už z neho cítil nejakú empatiu, no za pár sekúnd tento naivný mostík zbúral od základov.
Dotklo sa ho, že som odišla, alebo čo?
,,Povedal si, že tu môžeme obaja vypnúť, tak vypínam..." Síce to nepovedal takto, ale podobné áno.
,,To nič nemení na tom, že stále tu existuje tá pretvárka."
Aha, jasné! Pretvárka.
Všetko je vlastne len hra.
,,Ok." Pozrela som opäť na neho. ,,Budem teda aj tu hrať tvoju milujúcu manželku, aby si bol spokojný." Síce som to povedala neutrálne, ale toľko jedu som v sebe ešte nedusila ako teraz.
,,Čo to máš?" Spýtal sa.
,,No dovoľ? To je dáma a volá sa Aiva!" Urazene som odvrkla.
,,Odkiaľ si nabrala psa, Johnonová?" opäť sa v ňom zrodil jeho rozpačitý tón hlasu.
,,Prišla za mnou, je to osud a preto si ju nechám," povedala som hrdo.
,,Johnsonová, nemôžeš si to nechať."
,,Už som ti povedala, že to je slečna a volá sa Aiva, tak ju láskavo neoslovuj pomenovaním "to"!" Bola som rozzúrená. Takéto veci sa má vedeli dotknúť.
,,Určite sa stratila, mali by sme to nahlásiť," povedal.
Zosmutnela som. Teraz, keď som ju našla a vybudovalo sa medzi nami puto, sa jej mám vzdať? No je pravda, ak ju niekto hľadá už týždne, určite sa poteší...
,,Dobre, ale dovtedy môže ostať s nami? Prosím..." Spýtala som sa ako malé dieťa.
Vyzeral, že rozmýšľa. Naozaj to bolo napínavé. Išlo tu predsa o mňa a Aivu.
,,Dobre, súhlasím," od toľkého šťastia som neodolala a hodila sa mu okolo krku, pričom som ho tuho objala. ,,Ďakujem."
Až po chvíli endorfíny vyprchali a ja som si uvedomila, čo práve robím.
Müller mi samozrejme objatie neopätoval, tak som sa zahanbene vrátila na svoje miesto a prútila si Aivu až k tvári.
,,Vyzerá ako steňa austrálskeho ovčiaka," Müller po chvíli prelomil trápne ticho.
,,Odkedy sa rozumieš do kynológie?" Nadvihla som obočie.
,,Prečítal som pár knižiek," mykol plecom a pozeral dopredu.
Aiva sa postavila z mojich nôch a preskočila na Müllerove.
Cítila som sa podrazená vlastnou krvou. Ofučená som sa postavila a prešla po parku.
Müller ma za chvíľu dobehol aj s Aivou v náručí.
,,Opäť utekáš," utrúsil poznámku.
,,Tu nemusím nič hrať. A k tomu má Aiva zradila..." Odula som spodnú peru.
Müller sa zasmial. ,,Si ako malá."
,,No dovoľ?" Zastala som a pozrela na neho. Mala som topánky na podpätkoch, takže som mu siahala do štvrťky tváre.
,,Čo som spravil tentoraz?" Vzdychol si.
Áno Müller, všetko spojené s tebou je unavujúce! Ešte, že si to priznáš...
,,Robíš si zo mňa srandu," prekrížila som si ruky.
,,Tu máš, ber si ju ty sranda," vložil mi do rúk Aivu a vydal sa preč z parku.
,,Kam si myslíš, že ideš?!" Zakričala som za ním.
,,Do auta, a asi by si mala ísť aj ty, ak tu nechceš ostať cez noc." Aj z tej diaľky som mohla vidieť, ako sa zaškeril.
Tak tu si zo mňa nikto dobrý deň robiť nebude!
Však ja mu to vrátim a už čoskoro.
Došuchtala som sa až k jeho autu a nasadla na miesto spolujazdca.
Zapol motor a už sme sa viezli po ceste smerom ku krásnemu domčeku.
Teraz príde moja čoskorá odplata.
Aiva opäť podriemkavala na mojich nohách, takze som mala ruku voľnú.
Pomaly som ňou prešla k jeho sedadlu a položila ju na jeho stehno. Ešteže cesty boli prázdne, lebo naraz strhol volantom a prekvapene na mňa pozrel.
,,Čo to kurva robíš?!''
,,Chcel si, aby som sa stále hrala na tvoju manželku. Tak sa hrám," prešla som trochu vyššie a stlačila mu rozkrok.
Opäť strhol volantom, hánky na rukách mu od pevného zovretia obeleli.
Nahla som sa k jeho krku, pomaly sa presúvala k uchu a dodala: ,,Zapamätaj si, že mne sa nikto vyhrážať nebude," potom som sa rýchlo odtiahla a koncentrovala sa na Aivu.
Popravde, nechcela som vidieť jeho tvár ani jeho pohľad a určite som sa nechcela pozrieť na to medzi jeho nohami.
V pokoji došoféroval až pred svoj dom, kde následne zaparkoval.
Rýchlo som vybehla z auta a čakala na neho pri vstupných dverách.
Prišiel s nečitateľným pohľadom, odomkol a otvoril.
Vošla som dnu a pustila Aivu, nech si spraví pohodlie.
Vyzliekla som si kabát so šálom, vyzula som sa a šla rýchlo na toaletu, pretože za tie hodiny sa vo mne čo to nakopilo.
Premýšľala som, že som to v tom aute trochu prestrelila a žeby som sa mu asi mala ísť ospravedlniť.
Umytá som vyšla z kúpeľne, kde sa mi naskytol pohľad na vyzlečeného Müllera v teplákoch.
Takmer mi padla sánka, keď na mňa pozrel, postavila a z gauča a namieril si to rovno ku mne.
Cítila som seba v slepej uličke a vedela som, že je načisto po mne.
Chytil ma jednou rukou za krk a druhou prechádzal od krku až k môjmu intímnemu miestu.
Aj keď som bola oblečená, musela som si zahryznúť do jazyka, aby som sa neprekecla, že sa mi to páči.
Pritlačil ma k dverám, z ktorých som akurát vyšla, nahol sa k uchu a dodal: ,, Zapamätaj si, že mne nikto nebude hovoriť, čo mám robiť." Oblízol mi lalôčik a následne sa doňho zakusol.
Naraz sa odtiahol, pozrel na mňa ako rozpáleno stojím nalepená na dverách a usmial svojím šibalským úsmevom, ktorý používa vždy, keď je spokojný so svojou prácou.
,,Spím na pravej strane," dodal a už ho nebolo.
Hádam len nečaká, že budem spať v spoločnej miestnosti ako aj on.
Namiesto krokov do spálne som svoje kroky doviedla ku gauču, kde už spokojne spala Aiva, prikryla sa hrubou dekou a snažila sa po nepríjemnej situáciu, ktorá sa odohrala len pred pár sekundami, zaspať.

.....................

Ahojte holky!♡

Dúfam, že sa vám kapitolka páčila a dáte mi vedieť do komentárov.
Ďakujem, že to so mnou stále zvládate.
Zatím pa,pa...
Retime_Juliq45 ♡