𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×16×

Naozaj sa zmenil.
Doslovne.
Od tej situácie sme sa stretli len zopár krát a to takým spôsobom, že sme sa minuli na schodisku.
No vždy sa na mňa usmial.
A to mi nesedilo.
Áno, nesedí mi, že nič nepovie na moju adresu urážlivé. Musím ale uznať, že som spokojná. Je to dobrý herec.
Snaží sa už skoro týždeň a ide mu to.
Ešte pár mesiacov, s presnosťou päť, a získa nobelovu cenu.
Tiež je tu jedna vec, ktorá ma trápi.
Strašne sa tu nudím.
K tomu mi Denisa nedovolí pozametať ani sprostú izbu, umyť riad alebo utrieť prach.
Žijem si tu ako princezná a už ma to nebaví. Nie, že by ma to vôbec bavilo, ale...
Pomaly som schádzala schodami, keď som počula z pracovne nesúhlasné hádky.
Vážne som mala namierené ísť dole k Denise, ale moja hlúpa zvedavosť ma presvedčila ostať a pritlačil ucho k dokonalému spracované mu drevu.
,,...nemôžeš mi donekonečna rozkazovať, čo mám a nemám robiť!" Počula som útržok z toho, čo Müller kričal. Zaujalo ma to a chcela som sa dozvedieť, s kým sa tak náruživo hádal, preto som ucho ešte viac pritisla k dverám a napäto počúvala každé slovo, ktoré vychádzalo spoza dverí.
,,Lenže ja ti chcem len dobre! Skoro dva týždne sú tvojej nejakej hlúpej aférky, alebo chyby, plné noviny a aj správy..." usúdila som podľa toho slizského hlasu, že patrí jeho otcovi.
Pánovi Müllerovi.
,,To si mi už minule povedal. Nechápem, čo máš za problém?! Je to moje rozhodnutie, nie tvoje. Ja s tým budem žiť celý život a nie ty, tak mi už daj konečne pokoj." Toto sa ma trochu dotklo.
Mala som pocit, ako keby o mne rozprávali ako o veci.
A to rozhodne nemám rada.
Chcela som sa otočiť na päte, ale prekvapili ma nesledujúce slová pána Müllera.
,,Vieš, na svete je oveľa krajších.... no, nemyslel som, že ona je škaredá. Ale existujú aj oveľa lepšie a dôveryhodnejšie dámy pre našu spoločnosť. Tamtá malá bábika nemá ani poňatia, ako naša spoločnosť funguje." Ak sa ma predchádzajúca veta nedotkla, tak táto rozhodne áno.
Nechcela som sa tohto ich hádania zúčastniť.
Ale aspoň viem, že nikdy nebudem pre jeho otca dobrá.
Teda, ten polrok.
Je to len hra.
Sprostá hra!
A ja som sprostá tiež, pretože normálny človek by sa do tohto nenamočil.
,,Čo sa vlastne stalo medzi tebou a Nicol?" po celom tele ma zachvátil divný pocit, akoby žiarlivosť, no týmto dokázaním som si nebola istá.
,,Nicolettu nerieš!" predcedil pomedzi zuby.
Zahrialo ma na malý okamih pri srdiečku.
,,Aj tak sa mi to nepáči..."
,,Otec, tebe sa nepáči nič, čo spravím. Lenže ja už dávno nie som malý. Za svoj život zodpovedám ja, nie ty!" Počula som kroky prichádzajúce smerom k dverám, tak som sa rýchlo stratila na schodoch, odkiaľ som roztrasene bežala až do kuchyne.
,,Prajete si?" Opýtala sa ma usmievajúca Denisa.
Opäť niečo vynikajúce kúzlila v hlinenom kotlíku umiestnenom na sporáku.
Voňalo to naozaj výborne.
,,Môžem poprosiť o pohár vody?" musím uznať, že sa mi ruky klepali a hlava pracovala na silných obrátkach.
Takže som problém.
Problém pre Müllerovcov.
,,Stalo sa niečo?" bola milá, že sa o mňa starala, ale teraz mi to nerobilo najlepšie.
,,Všetko v poriadku," nahodila som umelý úsmev, až mi bolo zo seba zle, a vypila plný pohár vlažnej vody.
Poďakovala som sa a odišla naspäť do izby.
Tam som sa zvalila na posteľ a kričala do vankúša.
Už som to potrebovala.
Kričať.
Nenávidím tento hlúpy svet.
Nenávidím klamstvá, pričom som jedného obrovského súčasťou.
Ako som spomínala, je mi zo seba zle.
Moje depresívne myšlienky vyrušilo chabé zaklopanie na dvere.
,,Ďalej," potichu som hlesla do vankúša.
Dvere sa pomaly otvárali.
Objavil sa v nich Müller v teplákoch a športovom tričku.
Prvýkrát som ho videla takto oblečeného.
Jeho zvykom sú drahé, luxusné obleky šité pre jeho božské telo a nie obyčajné oblečenie.
Ale pasovalo mu to.
Konečne vyzeral ako normálny človek.
K tomu ešte tie blonďavé vlasy...
Vyzeral naozaj úžasne.
Ak budem pokračovať v tomto zmýšľaní, môj rozum bude na zlej ceste.
Na ceste k Müllerovi.
Lenže to sa stať nemôže.
Ničím si ma už nezíska.
Určite nie za to, čo mi vtedy spravil...
,,Vstávaj," povedal tvrdo až sa mi telo zachvelo, ale poslúchla som ho.
Mala som na sebe oblečené čierne šortky a slabo-modrý top.
,,Poď," chytil ma za ruku.
,,Nie," nehýbala som sa.
Otočil sa a pozrel mi do očí. Šľahali z neho blesky.
Ten rozhovor ho asi dosť rozhodil, ale viac asi nahneval.
,,Čo keď sa o niečo pokúsiš?" nadvihla som obočie.
Nahodil urazený výraz.
,,Bože, Johnson! Ver mi aspoň v túto posranú chvíľu! Fakt nemám na teba náladu!" Toto sa má dotklo. Prečo ma potom volá zo sebou, keď na mňa nemá náladu? Je snáď blázon? Určite áno
,,Prepáč? Ak som ti na príťaž, tak nechápem, prečo sa tvoja drahocenná osobnosť objavila pri mojej špinavej hrdosti!" Ruky som si prekrížili cez prsia ako to býva u mňa zvykom, keď som nahnevaná alebo urazená.
,,Nemyslel som to tak. Len som počul krik do vankúša. Ver mi..." Verila som mu. Ale aspoň jedno malé zázračné slovo by mi stačilo. Ospravedlnenia sa u neho nikdy nedočkám.
Len vtedy, keď budem chcieť odísť a aj to má perfektné naučené.
Už sa opakujem veľakrát, ale je to vynikajúci herec.
Vyšli sme z domu zadnej krásnej záhrady, odkiaľ ma ťahal ku garáži.
Automatickým ovládaním otvoril zasúvacie dvere a mne sa naskytol pohľad na naozaj drahé auto a .... posilňovňu?
Müller vošiel prvý a hodil mi boxerské rukavice.
Pomohol mi ich navliecť na ruky, popritom mi pár ráz naskočila husia koža z jeho dotyku na moju nahú, odhalenú pokožku.
Očami naznačil, aby som podišla k vrecu.
Poslúchla som.
Nasledovali menšie inštrukcie a potom už len jeden úder za druhým.
Namiesto toho veľkého červeného vreca som si predstavovala môj posratý nahovno život, pána Müllera, Fabiána a mnoho iných vecí.
,,Teda Johnson! Ty máš úder." zasmial sa Müller počas dvíhania činky.
Kvapky potu mi stekali po celom tele a jemne ma šteklili voľným pádom dolu rukami a tvárou.
Po dlhšom čase neustáleho búšenia do vreca ma prerušila vyčerpanosť.
Bezvládne som si sadla na stoličku a prerývane dýchala.
Müller využil toho, že som si sadla a podišiel k vrecu.
Nasunul si rukavice a mlátil ako drak do vypchatého koženého vreca jednu ranu za druhou.
Bol sústredený, svaly sa mu pri každom pohybe napli.
Fascinoval ma.
Pristihla som sa, ako jeho napnuté telo hipnotizujem pohľadom a vôbec mi to neprekážalo.
Kazdý jeden pohyb som si ukladala do pamäte a bez dychu pozorovala údery.
,,Ja viem, že som na spapanie." trhlo mnou.
Prestal boxovať a pozrel na mňa.
,,Johnsonová! Keby si sa videla." Zachechtal sa.
Zamračila som sa.
Áno, nemala som ho hltať pohľadom, ale ani on si ma nemusí hneď doberať.
Prekrížila som ruky na prsiach a postavila sa.
,,Müller, neštuchaj do mňa," ohradila som sa, keď neprestával so svojím neprehliadnuteľným smiechom.
,,Myslíš takto?" Vyzliekol si rukavicu, vystrčil ukazovák a pichol mi ho do ramena.
,,Myslela som to obrazne Müller!" Zavrčala som, keď ma znovu štuchol.
,,Toto si koleduje vojnu!" Skôr som to dodala pre seba a dala sa do útoku.
Ruky som striedala a pichala ho všade.
Do ramien, rúk, brucha, chrbta...
A on to isté.
Keď zrazu prestal a pozrel sa na mňa, moje telo zaplavil neznámy príjemný pocit.
Usmial sa a ja som vedela, že je zle.
Ako na zavolanie som sa rozutekala do záhrady a on mi bol v pätách.
Netrvalo dlho, kým ma dobehol.
Pod jeho obrovským tlakom, keď na mňa skočil, sa mi podlomili nohy a v súlade so zákonom gravitácie sme sa ocitli na zemi.
Prekrútil ma tak, aby som ležala na chrbte a začal ma štekliť.
Mučil ma.
Dlho.
Veľmi.
Mučennícky.
Veľmi dobre vedel už zo základnej školy, že nenávidím šteklenie.
Vždy neviem chytiť dych, čo má na svedomí mierne dusenie.
Keď videl, že uz nevládzem, prestal.
V tej chvíli bol zo mňa asi našťastnejší človek na svete.
,,Müller... ja.... ťa.... asi..... zabijem....!" Lapala som po dychu a prepaľovala ho pohľadom.
,,Mam taký pocit, že to som počul už veľakrát," chlapčensky sa usmial.
Bol zlatý.
Ako malé dieťa, ktoré sa tešilo, že porazilo niekoho mocnejšieho a vychutnávalo si výhru.
Naozaj na spapanie.
Hrozné myšlienky, choďte preč a nechajte ma slobodne myslieť!
Bol zlatý, ale zase odtiaľ-potiaľ!
Jeho napriemerné spolunažívanie mi akosi poškodzuje zdravý rozum.

..............

Hi guys!🍀

Som rada, že to ešte stále so mnou zvládate.
Ste veľmi super and I love you!
Budem rada, ak ma podporíte buď hlasom alebo komentom.
Vopred veľká vďaka.
Zatím pá, pá...✌
Retime_Juliq45😘