Hlava.
Brucho.
Nohy.
Celé telo.
To všetko ma bolelo, keď som ráno otvorila oči.
Nepamätám si, čo sa včera odohralo, no cítim sa, akoby som cvičila celú noc bez prestávky.
Cítila som nostalgiu voči dňu, keď som objavila obrúčku na mojom prsteníku.
Aj napriek bolesti som nadvihla ruku a pozrela sa smerom dole na ňu.
No nezaujal ma práve spomínaný prsteň, ale časť tela pod mojou rukou.
Bola to druhá ruka, no nepatrila samozrejme mne.
Mužská ruka.
Bola prevesená cez môj bok a spolu s druhou ma držala v objatí.
Dočerta, čo sa to včera stalo. Snažila som sa rozpomenúť, no v mojej hlave to bolo asi ako v rannej hmle.
Znepokojene som sa pomrvila a natrafila na niečo tvrdé za mnou.
Kurva!
Pozrela som sa pod perinou a ako som tajne dúfala, že to nebude pravda, pravda to bola.
Pod perinou som ležala úplne nahá.
Jemne som potočila hlavou, aby som sa potvrdila v obave, kto leží za mnou a má rannú erekciu.
Áno, bol to Müller. A bol nahý tiež!
Kurva, čo sa to včera stalo, dopekla?!
On ma znásilnil?!
Vyskočila som na rovné nohy, v aktuálnej chvíli mi bolo jedno, že ho tým činom prebudím, no to nebol najlepší nápad.
Takmer ihneď sa dostala do mojej hlavy tupá bolesť, zatočil sa mi svet, zahmlelo pred očami a nevedela som, či potrebujem zvracať alebo odpadnúť.
Prvá možnosť bola silnejšia a preto som sa rozbehla do kúpeľne.
No to tiež nebol dobrý nápad. Dopekla, čo sa to so mnou deje?!
Pri prvom kroku bolesť prešla medzi moje nohy a mala som čo robiť, aby sa mi nepodlomili a ja sa tak neocitla na rovnej zemi.
Dotackala som sa k záchodu a skoro sa nestihla k nemu zohnúť a ihneď vyšiel obsah môjho žalúdka von.
Ešte chvíľu ma dávilo a ja som sa chcela rozplakať.
Som na dne!
Müller sa objavil vo dverách v teplákoch. Pravdepodobne si ich obliekol počas toho, ako som sa tackala ku záchodu.
,,Thiana, si v poriadku?" Spýtal sa na moje prekvapenie ustráchane a taktiež som postrehla, že mi povedal krstným menom. To má v tej chvíli vôbec nezaujímalo, pretože jedna emócia, ktorá vo mne sídlila, bola hnev.
,,Vypadni!" Zakričala som, pričom ma opäť naplo a pokračovala som tam, kde som pred chvíľou skončila.
Neposlúchol ma, namiesto toho prešiel cez prah dverí ku mne a kľakol si.
Chytil mi vlasy a dal mi ich na chrbát, aby som si ich nezašpinela.
Otočil sa k uterákom a prišiel ku mne s látkou, pravdepodobne županom, ktorý sa mi snažil obliecť.
Pravdaže, on sa stihol obliecť, no ja nie. Sedela som pri záchodovej mise nahá, vracala do záchodu, mala čo robiť, aby som sa na mieste nerozplakala a celé telo ma neskutočne bolelo, vrátane miesta medzi nohami.
Nádherné ráno naozaj, život ma má v skutku rád!
Opäť si ju mne kľakol a hladil ma po chrbte cez látku županu. Síce ma to trochu upojovalo, no zďaleka to nestačilo na myšlienky prúdiace v mojej hlave a zvratky prúdiace do záchoda.
Jedinú možnosť, prečo ma bolí celé telo a hlavne tam dole, som si nechcela pripustiť.
Nemohli sme spolu spať. To je vylúčené!
Keď som sa ako tak upokojila a už mi nebolo mi na vracanie, pomaly s trasúcimi nohami som sa postavila. Müller mi chcel pomôcť, no ja som na neho agresívne štekla: ,,Nedotýkaj sa ma tými tvojimi nechutnými rukami a vypadni!"
,,Čo si to povedala? Včera si o mojich rukách hovorila niečo iné..." Zarazene zmraštil obočie, no jeho šibalský výraz mu na tvári ostal.
,,Ty idiot si ma určite znásilnil!" Ukázala som prstom na neho a odtrhla pohľad. Nemohla som sa pozrieť do jeho očí.
Nemohla.
Sklamal ma.
Zradil ma.
Znecudnil ma.
,,Ty si nepamätáš, čo sa včera stalo?!" Jeho šibalský výraz behom sekundy zmizol a nahradila ho vážnosť.
Záporne som pokrútila hlavou.
,,Teoreticky si to bola práve ty, čo ma znásilnila." Povedal po chvíli neutrálne.
Čo prosím?!
Rozosmiala som sa.
Zúfalo.
Ako takéto niečo môže z úst vypustiť?!
,,Nikdy by som sa ťa ani nedotkla, fuj!"
Vzala som do ruky kefku a pastu a začala si umývať zuby, pretože tá pachuť v ústach ma iritovala a nechcela som kvôli nej zase ležať na mise ako pred pár minútami.
,,Možno keď budem citovať niečo z tvojich slov, myseľ sa ti ožiari... Ticho. Nehovor nič. Teraz budem hovoriť ja! Nerada si to priznávam, ale posledný mesiac ma neskutočne priťahuješ. Chcem ťa. Hneď. Teraz. Tu. Alebo potom neskôr, keď som odmietol, tak si povedala: Poviem to ešte raz. Chcem. Ťa. Tu. A. Teraz. A ak sa mi nepoddáš, budem za tebou dovtedy doliezať a pokúšať ťa, pokým sa do mňa neurobíš." Z jeho rozprávania som začínala vnímať útržky, ako som bola na ňom na milimeter nalepená a šepkala mu tieto slová zvodne do ucha.
Preboha, hadam ma len nezdrogoval?!
,,Aj po tom všetkom, čo si mi urobil, ťa v tomto stave nemám chuť zabiť, ale bozkávať. Stále to nechápeš?!" Musela som ho prerušiť, nedalo sa to počúvať a mala som z toho chuť opäť vraciať.
,,Prestaň!"
,,Už si spomínaš?" Víťazoslávne sa vyškeril.
,,Určite si ma zdrogoval!" Zmraštila som na neho obočie a nechtiac na neho vyprskla pastu.
Znechutene sa utrel uterákom a pokračoval: ,,Zdrogovala si sa sama, keď si prihodila dva poldecáky ku štyrom."
Preboha!
My sme hrali poker. Už si spomínam...
V poslednej hre som prehrala a vypila 6 alebo 8 poliek.
Pane bože!
Tak je to pravda!
Pravdepodobne zazrel, že sa mi vyjasnilo, lebo nahodil svoj víťazoslávny postoj a čakal, čo mu na to poviem.
,,Môžeš opustiť túto miestnosť?" Opýtala som sa takmer pošepky. Najradšej by som si teraz vykopala hrob a od hanby doň skočila ako do bazéna.
Prikývol a poslušne odišiel, čo som naozaj nečakala. Už som bola pripravená, ako ho budem musieť prosiť na kolenách a slušne argumentovať, no mierne ma zaskočil náhlym stiahnutím.
Zavrel dvere a ocitla som sa v tejto kúpeľni sama.
Oprela som sa rukami o umývadlo a pozrela sa na seba v zrkadle.
Pred sebou som mala útržky zo včerajšej noci, od orálnemu sexu k jeho narážaniu do mňa zozadu.
Aj napriek bolesti v mojom tele ma zahrial veľmi príjemný pocit.
Preboha, čo sa to so mnou deje?
Od rána, ako som otvorila oči, sa nespoznávam.
Čo som to bola za človeka včera?
Nemala som ho vyzvať na ten poker a nič také by sa nestalo.
Nemusela by som tu teraz stáť pred zrkadlom a prejavovať výčitky voči sebe samej.
Stiahla som zo seba župan a ihneď vošla do kúpeľne.
Studená voda ma určite preberie a konečne prídem na triezve myšlienky.
Nechala som ju stekať na mňa asi päť minút, potom som ju vypla a namydlovala sa. Nakoniec som to spláchla vlažnou vodou a vyšla von naozaj o trochu viac uvoľnená.
Síce ma to stále trápilo, no nechcelo sa mi už plakať a zosypať sa.
Navliekla som späť na seba župan a chytila kľučku so záujmom opustiť túto otrasnú miestnosť.
No nejako som to nezrealizovala.
S rukou umiestnenou na kľučke som hypnotizovala dvere čakajúc na niečo.
Nevedela som sa rozhodnúť, či budem opäť čeliť hanbe s pohľadom do jeho azúrových očí, alebo sa zašiť v tejto kúpeľni do konca môjho života.
Druhá možnosť ma lákala viac, no bolo to nelogické.
Nedokázala by som to. Je to nemožné.
Musím čeliť svojmu strachu.
Pootvorila som dvere a jedným okom nazrela dnu, aby som skontrolovala situáciu vonku.
Pohyboval sa v okolí kuchyne, takže som mala možnosť nenápadne sa vplýžiť do spálne.
A tak som aj urobila.
Nenápadne som privrela dvere a presunula sa k šatníku. Vytiahla som odtiaľ spodné prádlo, tepláky, a tričko a behom chvíľky sa obliekla.
Pri pohľade do zrkadla som sa rozhodla svoj katastrofálny stav upraviť malým množstvom korektoru, púdru, balzamom a vlasy som uviazala do nízkeho drdolu.
,,Lepšie to už nebude." Nezabudla som si utrúsiť poznámku pred zrkadlom a zhlboka dýchala.
Je čas opustiť túto izbu a čeliť hanbe.
Opatrne som odchýlka dvere a vošla do časti domu, kde sa nachádzal aj on.
Ani sa na neho nepozrela, hneď zamierila ku gauču a ľahla si naň.
Tajne som dúfala, že si ma nevšimol a tak sa môžem v kľude hrať na neviditeľnú...
,,Thiana, pod jesť." Povedal a moje telo zamrzlo. Stuhla som nielen kvôli osloveniu mojím krstným menom, ale hlavne kvôli čeleniu jemu pri jednom stole.
,,Nie som hladná," zahabkala som a ďalej sa snažila vyhýbať a viac prikrčiť na gauči, akoby to dopomohlo k mojej neviditeľnosti.
Už som si myslela, že mi to uveril, kým som nezahliadla jeho nohy pri mojej hlave.
Stál priamo nado mnou!
Zavrela som oči a tvárila sa, že ho nevidím.
,,Thiana," povedal so vzdychom v hlase.
Prečo ma tak volá?!
Pretože si mu to včera rozkázala, ty hlúpa!
Naozaj ma to zakaždým zahreje vo vnútri, no neprelomí to moje výčitky a nahromadenú hanbu.
Porazene som vstala z gauča a bez pohľadu na neho som prešla k stolu, kde už sídlili výživné ľahké raňajky a káva.
Pousmiala som sa.
Vždy mi na opicu pomôže káva. Aj keď to určite nevedel, spravil ju a tým má opäť prekvapil.
Pokrútila som hlavou a opäť nahodila nečitateľný pohľad.
Sadla som si za stôl a v tichosti začala jesť.
Dopriala som si riadny dúšok kávy.
Bolo mi lepšie a zároveň som mu bola vďačná, že nezačína konverzáciu.
Nemala som chuť sa s ním otvorene alebo uzavreto rozprávať.
Keď som dojedla, vydala som chabé ďakujem, ktoré mohol sotva počuť, umyla si riad a postavila som sa pred neho, rozhodnutá spýtať sa ho veľmi dôležitú otázku.
Zazrel, ako nervózne prešľapujem z nohy na nohy.
,,Chceš sa porozprávať?" Spýtal sa a postavil sa oproti mne.
Keď mi do nosa udrela jeho vôňa, moje vnútro zapriadlo a podbruško príjemné zavibrovalo.
Dočerta, musím odtiaľto ihneď vypadnúť!
Aj keď som na neho ani nepozrela, cítila som, ako ma prepaľuje pohľadom.
Potrebovala som oporný bod, o ktorý by som sa mohla oprieť a nájsť odvahu prehovoriť.
Bolo to veľmi ťažké a ničilo ma to zvnútra. Každý jeden orgán trpel kvôli mojej túžbe a hlúposti.
Na jednej strane niečo v mojom vnútri mi hovorilo, že som urobila niečo dobré, no môj mozog má za to neuveriteľné karhal.
Ako som ho mohla zviesť a vyhrážať sa mu, aby sa so mnou vyspal?
Veď to je úplne pod moju úroveň!
Kde sa to vo mne nabralo?
Mala som toľko otázok a toľko nezodpovedaných odpovedí, na ktoré som nevedela, nepoznala a radšej nechcela poznať odpoveď.
Prečo by som mu hovorila, to s tým alkoholom? Čo som myslela tým, či chápe, prečo ho chcem v stave opitosti bozkávať a nie zabiť?
Som toho schopná?
Čo som tým dopekla myslela?!
Pravdepodobne som dlho uvažovala a zmätene pobehovala pohľadom, pretože sa v jeho hlase ozval strach.
,,Thiana?" Pri vyslovení môjho mena ma myklo a nervózne som začala prešľapovať z nohy na nohu.
Buď teraz alebo nikdy.
,,Mohli by sme sa hneď teraz vrátiť do Miami?"...................................
Ahojte dievčatá.
Po opäť krátkej prestávke prichádzam s novou časťou.
Tentoraz sa jedná o kratšiu, no pripadá mi veľmi dôležitá v našom deji.
Pretože u Thiany môžeme teraz bádať dva rôzne pocity. Jeden zahanbujúci a druhý neznámy.
Čo si myslíte? Prečo to vôbec urobila?
Budem vďačná za každý váš ohlas, či už vo forme komentáru alebo hlasu.
Ďakujem, že som mnou trávite čas a spolu so mnou prežívate príbeh Caleba a Thiany.
Nateraz sa s Vami lúčim, prajem Vám všetko dobré a vidíme sa pri ďalšej časti.
Pa, pa... <3Júlia Mrmusová
YOU ARE READING
𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓
RomanceThiana a Caleb sú mladí, nezadaní a šťastní ľudia. Jedna vec ich ale spája. Rivalita. Totižto, dlho sa nevideli. Už takmer desať rokov. Boli síce spolužiaci na základnej škole, ale nemali sa vôbec v láske. Nebol deň, čo by nepadla jedna uštipačná...