𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×31×

Na druhý deň som sa zobudila skôr. Pravdepodobne to zapríčinil môj včerajší poobedňajší ,,šlofík''.
Slnko ešte ležalo za stromami lesa a keď som nakúpila na displej mobilu, zistila som, že je pol piatej ráno.
Celé telo som mala celé stŕpnuté kvôli noci strávenej v jednej polohe.
Nedokázala som sa otočiť kvôli nemu.
Nedokázala som sa mu pozrieť do tváre. Veľmi som sa hanbila za môj včerajší výstup. Nebola som nahnevaná na neho, ale len a len na seba.
Čo najtichšie, ako sa len dalo, som vyšla z spod periny, prehodila cez seba župan a zišla dole schodmi do kuchyne.
Potrebovala som ísť ďalej od neho, pretože keby som ostala pri ňom čo i len o päť minút dlhšie, určite by som sa rozplakala.
Áno, veľmi ma to vzalo.
Som ten typ človeka, ktorý je neoblomný a neprejavuje city navonok, zvyčajne si ich nechávam len seba... A pre Victoriu. Snažím sa nikoho nepripustiť k telu a snažím sa vyzerať vyrovnane.
No niečo sa vo mne zlomilo. Cítim a hlavne viem, že som to celé pokazila.
Naozaj, on mi dôveroval a ja som tú dôveru narušila.
Neviem, ako sa budem tváriť pred ním a v jeho spoločnosti celý tento deň v tejto chate.
Budem musieť vypadnúť pokiaľ nepríde Müllerovo lietadlo do mesta.
Ak si dobre pamätám, máme ho očakávať o piatej na Brooklynskom letisku.
Takže mám približne 12 hodín, kedy sa musím vypariť.
Rozmýšľala som, kde by som mohla ísť, aby mi to rodičia nevyčítali.
A potom som na to prišla...
Miesto, bez ktorého som ešte pred pár miestami nevedela predstaviť život a teraz mne tak vzdialené.
Zovrelo mi srdce.
Prešla som cez chodbu rýchlym, no zároveň tichým krokom až do izby mojej spriaznenej duše.
Postavila som sa nad spiacu Victoriu a premýšľala, či to spravím alebo nie.
Nakoniec moja túžba bola silnejšia ako súcitnosť.
Zovrela som jej kostnaté útle ramená a mierne zatriasla, čo bola obrovská chyba.
Tá osoba mi jedným ťahom ruky zhodila a vykrútila tak, že som sa bolestne otočila o 180 stupňov, pričom mi ruky nechala vykrutené dlaňami až pri zátylku.
,,Au!" Sykla som.
,,Thiana! Si sa zbláznila? Koľko je hodín? Šesť ráno? Prečo nespíš?!"
,,Je niečo po pol piatej..."
,,Naozaj si sa zbláznila? Normálni ľudia sa o takomto čase prehadzujú na druhý bok. Čo tu dopekla robíš?"  jej prekvapený výraz bol hodný Oscara.
,,Urobila som blbosť. Kurva veľkú. Máš tu auto?" Spýtala som sa nervózne.
,,Musí to byť vážne, keď dobrovoľne používaš vulgárne slová... Ale načo dopekla potrebuješ moje auto?" Svoju šokovanú tvár sa nepokúšala zakryť.
,,To ti poviem až po ceste, v tomto dome to nechcem rozoberať."
,,Lenže my nemôžeme len tak zmiznúť Thiana! Musíš počkať, kým bude hore aspoň tvoja mama. Skôr ako o hodinu nepôjdem, dobrú." Prikryla sa a už odfukovala.
Nahnevane som kopla do nohy od postele, čo som následne oľutovala, pretože si všetku bolesť zniesol malíček na mojej nohe.
Obrovská bolesť v podobe ostrého pichania v krajnej časti nohy spôsobil moje zjajkanie a následné sykanie pri skackaní okolo rohu postele.
Jedným slovom by som sa definovala ako labilná.
Som si istá, že túto vec už nikdy v živote nezopakujem.
Vyšla som z izby a naspäť šla do kuchyne.
Tak keď som na škodu, nech som aspoň trochu produktívna.
Otvorila som chladničku a rozhodla sa urobiť pár chlebíkov na raňajky pre všetkých.
Postupne som všetky veľmi pekne vydarené chlebíky, ktoré vyzerali naozaj na zjedenie, poukladala na tácku a dala variť čaj.
Ten som zaliala do obrovského džbánu a spolu s táckou plnou obložených chlebíkov a spolu s pohármi som všetko naaranžovala na stôl.
Spokojná so svojou prácou ako perfekcionistka som šla opäť do izby k Victorii.
Keď mi zrak padol na hodiny nad posteľou, zistila som, že som bola prácou zamestnaná necelú hodinku, pretože ručičky na starých drevených, no na sekundu presných hodniek ukazovali niečo pred pol šiestou.
Presunula som sa na druhú stranu manželskej postele a nenápadne si tam ľahla. Dúfala, že nezobudím Victoriu mojou činnosťou, no tá osoba asi vycítila moju prítomnosť, pretože sa otočila ku mne a objala ma okolo pása so slovami: ,,Thiana, ešte pol hodinku prosím a potom som už len tvoja. Teraz ešte nie som použiteľ..." vetu ani nedokončila, už opäť spokojne odfukovala.
Svoje ruky som tiež obmotala okolo nej a vďačne sa k nej pritúlila.
Takéto objatie mi teraz pomohlo najviac.
Pozerala som, ako sa pravidelne nadvihuje jej útle telo.
Z pohodlia postele a ticha izby som počula nejaké hlasy z chodby.
Nadobudla som pocit, že jeden patrí mame a druhý som nevedela identifikovať, no isto o nižšie položený mužský hlas. Pravdepodobne patril Heroldovi.
Neochotne som sa postavila z postele a vyšla potichu z izby.
Moje kroky smerovali k centru všetkého hluku v chate.
Vošla som do jedálne, kde samozrejme rozprávala nahlas mama.
,, Zlatíčko, to ty si stihla nachystať tieto krásne raňajky?" Spýtala sa s úsmevom.
,,Už od štvrtej som hore. Chcela som byť aspoň trochu produktívna, keď tu nič nerobím celý víkend. Inak mami, dnes pôjdem spolu s Victoriou do kaviarne, vrátim sa len po kufor a potom pôjdem naspäť do Miami." Oznámila dom jej svoj plán.
,,Ako si to predstavuješ Thiana?" Nechápavo sa pozrela.
,,No už mesiac som nebola v kaviarni, tak v nej chcem prežiť aspoň jeden deň." Scény, aké akurát vyvolávala, boli absurdné.
,,No dobre teda a rovno zoberieš aj túto Caleba. Mal by vedieť, kde jeho polovička strávila trištvrte svojho života." Prehovorila nadšene a ja som si až vtedy uvedomila, že nie sme samy dve.
Pozrela som smerom, kam ukázala rukami a srdce mi vynechali úder.
Sedel tam na stoličke a pozeral na mňa.
Chladne a... Ten jeho pohľad ani neviem popísať.
,,Myslím si, že Caleb by bol radšej tu." Nervózne som prestúpila z nohy na nohu a chytila lem županu.
Mama sa pozrela na Müllera pohľadom ,,Dúfam, že ju nenecháš ísť samú", pretože Müller jednoducho, bez náznaku emócií a bez prítomného pohľadu prehovoril: ,,Pôjdem s ňou."
A kurva!
Chcela som sa mu na pol dňa vyhnúť, aby mi nebol na očiach a aby som si stále pre ten včerajšok nenadávala, no on ide so mnou.
Viem, že som nežila svedomito a v hriechu, ale Pane Bože, prečo ma tak trestáš?!
Bez slova som sa otočila a utekala hore schodmi do izby.
Potrebovala som studenú vodu kvôli môjmu smädu, horúčave a zároveň pocitu obrovského vysilenia.
Vošla som do kúpeľne a opláchla si tvár najstudenejšou vodou, akú som dokázala nastaviť. Pomôžu dlaní zovretých do mištičky som sa napila.
Následne som v župane vošla do sprchového kúta a spustila na seba takú studenú vodu.
Koža sa mi zježila a telo prešlo obrovským šokom. No dopomohlo mi to konečne uvažovať.
Ešte chvíľu som v sprche napnutá ako struna, no vedela som, že sa tu schovávať donekonečna nemôžem.
Vyšla som z kúpeľne a rýchlo cupitala do šatníka.
Obliekla som si obyčajné rifle s vyšším pásom, môj najobľúbenejší kúsok zo šatníka, ktorý samozrejme patril aj k tým naj obnosenejším kúskom.
Keďže teraz býva vonku tak príjemne, ani zima, ani teplo, rozhodla som sa zvoliť obyčajné jednofarebné tričko azúrovej farby, ktoré napriek väčšiemu číslu zvýrazňovalo moje jemné ženské krivky.  Nohy som obula do obyčajných tenisiek značky Nike, v kúpeľni som si rozčesala vlasy a jemne sa nalíčila. Moje oči by šošovky pravdepodobne neuniesli, preto som na ne nasadila moje dioptrické okuliare, ktoré používam len doma a keď pracujem na notebooku, prípadne popri vypisovaní žiadostí a rôznych formulárov, ako sú objednávky do kaviarne a podobne.
Nesmelými, no napodiv veľmi rýchlymi krokmi som sa dostala do Victoriinej izby. Akurát sa prezliekala a inštiktívne si zahalila miesta, kde mala čipkované prádlo.
,,Ty si sa už načisto zbláznila?!" zasyčala ako podráždená kobra.
,,On musí ísť s nami," môj zúfalý pohľad jej napnuté črty tváre zjemnil a polonahá si sadla na kraj postele. Potľapkaním dlaňou na miesto vedľa nej ma prizvala k rozhovoru.
,,Zbláznim sa," hrýzla som si nervózne nechty.
Svojimi rýchlymi reflexmi mi capla po ruke, na ktorej som nechty obhrýzala. Neznáša, keď to robím. ,,Ty si sa už dávno zbláznila! Vysvetlíš mi konečne, prečo sa správaš ako psychicky narušená?"
,,Spravila som obrovskú chybu..."
,,Dobre..." zatiahla, ,,to si mi hovorila aj ráno, no mohla by si sa dostať k podstate tvojho definitívneho zbláznenia."
Karhavo som sa na ňu pozrela, no nedala som jej to za zlé. Úplne ju chápem. Naozaj sa správam ako zrelá na psychiatriu.
,,Pamätáš si jeho včerajšie priznanie?" nemo prikývla a so zatajeným dychom čakala, čo poviem. ,,Nevedela som o tom a... teraz sa strašne za to hanbím, ale ja som mu neverila, že sa to stalo. A obvinila som ho, že si to vymyslel, aby zapôsobil na moju rodinu." jej tvár ostala ohromená a ústa sa jej sformovali do tvaru obrovského ,,O". 
,,Keď sme prišli do mojej izby, doslovne som mu vynadala, no ale ako som mohla podľa jeho reakcie a zhrozeniu v tvári vidieť, obvinila som ho neprávom a vykričala som mu v podstate nič. A teraz sa na neho nemôžem ani pozrieť, pretože toľká hanba, výčitky a svedomie mi to nedovolia. A preto som chcela aspoň na pol dňa vypadnúť..."
Bez dychu spracovávala, čo som akurát vyslovila a tvárila sa zdesene aj ona. ,,Je to hrozné, ale Thiana, pre problémami utekať nemôžeš. Mala by si sa mu ospravedlniť."
,,Ospravedlnila som sa mu potom nejedenkrát, no on mi nevenuje jediný pohľad. A to som ho začínala mať rada..." Obe sme sa prekvapene na seba pozreli, jedná viac šokovaná ako druhá. Zdesená, čo teraz vypadlo z mojich úst, som si ich zakryla dlaňami a oči som nechala vyvalené niekoľko sekúnd.
,,Žeby sa niečo v tebe pohlo?" kútikmi jej nadvihlo.
,,Victoria, ja som to myslela v tom zmysle, ako normálne človeka. Že ho už vôbec môžem vystáť..."
,,Thiana, nie je pekné, že mi klameš, ale že klameš aj samej sebe? Nebráň sa tomu. Vidím, že ťa priťahuje. Čo chvíľa budete spolu v rozkoši kričať jeden druhého meno."
,,Tieto reči si nechaj pre svojich uspokojovateľov. Aj tak sa na mňa ani len nepozrie..."
,,Mala by si tento ohavný čin, ktorý si vykonala, odčiniť." vyzerala, akoby naozaj silno rozmýšľala.
,,Ospravedlnila som sa mu viackrát..."
,,Ale ja myslím iný druh ospravedlnenia..." zvodne párkrát nadvihla obočím.
Chvíľu som spracovávala, aké ospravedlnenie má na mysli a keď mi konečne zasvietila žiarovka nad hlavou, znechutene som ju zavalila škaredým pohľadom.
,,Tento druh vtipu nemám rada, to by si už mala dávno vedieť..."
,,Za pokus to stálo. Nič ale na tom nemení, že sa ospravedlniť musíš, a to hocijakým spôsobom. Teraz si tam choď sadnúť, najedz sa, ja sa zatiaľ prezlečiem a potom môžme ísť." vytlačila ma zo svojej dočasnej izby a mne sa naskytol pohľad na jedáleň, kde sedeli už aj Polly s Heroldom a aj ocom a náruživo diskutovali.
,,Dobré ráno všetkým," na miesto, kde naposledy sedel som sa ani nepozrela a sadla si na druhý koniec stola, kde sedela teta Polly.
,,Ale zlatko, hádam si len nesadneš tak ďaleko od svojho milovaného. My sa ti posunieme," prehovoril ocko a ako povedal, aj vykonal. Posunul sa o stoličku, aby som mala voľné miesto hneď vedľa neho.
,,To naozaj nebolo potrebné," prehltla som tak hlasno, že ma určite počul aj celý Brooklyn, pričom som sa neistým krokom posúvala na to spomínané miesto. Medzitým som potrebovala získať čas, nehodlala som sa posadiť vedľa neho, rozhodla som sa to zahrať na robenie kávy. Prešla som ku kávovaru a spravila si obyčajné malé espresso. Opretá o linku som popíjala pomalým tempom a tajne dúfala, že sa čoskoro ukáže Victoriina hlava v dverách od jedálne.
Kávu som mala už vypitú, no po Victorii nebolo stále ani jedinej stopy. Otočila som sa k dresu a pomaly ho začala umývať.
Tá Victoria si dáva poriadne načas! Nervózne som pomalým krokom šla k "onej" stoličke. Pomaly pomocou preklínania som sa posadila, keď vtom vošla vyškerená Victória do jedálne s pozdravom krásneho a úžasného rána.
Mala som čo robiť, aby ju nezabila pohľadom. Rýchlosťou svetla ma vystrelilo zo stoličky, pričom som upriamila na seba všetkých pozornosť.
,,Tak my teda ideme," nedočkavo som ju chytila za lakeť a už viedla von, keď ma zastavil mamin hlas.
,,Zabudla si na Caleba," škaredo sa na mňa pozrela. Bože, akoby nemal vlastné nohy a nemohol nás nasledovať.
,,Drahý, ideš teda s nami?" hneď som uhla pohľadom. ,,Ahojte, všetci!" zakývala som na rozlúčku a utekala do Victoriinho terénneho auta, ktoré tu má prístup, nakoľko jeho podvozok je dosť vysoký pre tieto podmienky. Pripútali sme sa a lesnou cestičkou sme prišli až do mesta. V meste minula pár uličiek a križovatiek.  Nakoniec sa mi vyskytol pohľad na moju krásku. Rýchlo som vystúpila a vošla dnu. Tak mi to tu strašne chýbalo.
S mojím vstupom zazvonil zvonček pripevnený na dverách a ten známy a nádherný zvuk sa mi rozlial po celom tele, pričom mi naskočili dlho očakávané zimomriavky.
Pohľad sa mi naskytol na spokojných zákazníkov a obsluhujúceho čašníka.
,,Tommy!" zvískla som. Čašník mierne nadskočil a otočila sa mojím smerom. Tvár mal najskôr s preľaknutým výrazom, no potom mu naskočil úsmev od ucha k uchu. Pribehol ku mne a šťastne ma zobral do náručia.
,,Pozrime sa na mladú pani Mullerovú. Normálne žiarlim Thiana..." zasmial sa, čím si vyslúšil pusu na líce. Tommy bol super chalan, dokonca bol známy miestny krásavec a patril k mojim dobrým kamarátom, no svojou poznámkou nežiarlil na Mullera, ale na mňa. Pravda je taká, že Tommy bol inej orientácie, no ani to zistenie nezmenilo moje city k nemu.
,,Prišla si na trvalo? A je tu s tebou aj ten krásavec?" nadšene sa pýtal otázku za otázkou, kým som si obopínala okolo pásu čiernu zásteru. Presne takú, ako nosia čašníci. Aj keď som bola majiteľka, vec, ktorá ma napĺňala najviac zo všetkých bolo čašníctvo. Preto som nezamestnávala veľa ľudí. Boli sme tu len ja a Tommy, niekedy, keď bolo viac práce zaskočil hocikto, ako Vic alebo John...
,,Prišla som sa tu len pozrieť, keď už som v meste. Dnes opäť letíme do Miami a áno, je tu aj ten krásavec. Práve sedí pri tom okne." ukázala som mu nenápadným kývnutím k oknu, kde naozaj sedel a čítal noviny. Vic prišla k nám a sadla si za pult. Samozrejme nenápadne otvorila chladničku a vytiahla z nej veterník. Veterníky zbožňovala a jej zvykom bolo vyjedanie koláčov v chladničke.
Mávla som nad ňou ruku, radšej zobrala do rúk okrúhlu tácku, do vačku som vložila malý blok s perom a šla k zákazníkom vykonávať svoju prácu.
Po hodine neustáleho usmievania a tešenia sa z pocitu, že som tu opäť a môžem robiť konečne to, čo ma baví, som vložila peniaze aj s tringeltom do pokladne.
,,Pani usmievavá, už by si mohla zájsť aj za tým tvojím štastlivcom. Sedí tam už hodinu a len sa prizerá. Nemala by si zanedbávať takú dokonalosť." prehovoril vyčítavo Tommy.
,,Ale čo zákazníci?"
,,Victoria ťa na chvíľu zastúpi..." Victoria šla poznamenať argument na svoju obranu, ale Tommy ju zahriakol hrozivým pohľadom. So zvesenými ušami si dala rovnakú zásteru ako som mala ja a vybrala sa za mojimi zákazníkmi.
Nemala som kde ujsť. Tommy mi prekazil všetky plány na útek a keby som odmietla, podozrieval by ma, čo nechcem. Nechcem mu ani klamať, ale čím menej ľudí o našom tajomstve vie, tým je to lepšie.
A preto som radšej bez zbytočným námietok obišla pult s kávovarmi a koláčmi a šla rovno smerom k nemu.

.........................................

Ahojtkyyy! :-*

Ja sa veeeľmi ospravedlňujem za svoju neaktivitu, ale práve prichádzam do toho stavu, keď mi dochádzajú nápady. :(

Každopádne táto časť je napísaná práve a len a len pre Vás a poteším sa každému komentíku alebo hlasu.

Pekný deň babenky a ďakujem vám, že to so mnou stále ťaháte za jeden povraz... <3

Zatial paaa....