𝓢𝓹𝓸𝓾𝓼𝓮𝓼?! ✓

×40×

~
Na začiatok by som sa Vám chcela z celého môjho srdiečka poďakovať za to, že to so mnou nevzdávate. Dnes tu máme okrúhlu, už štyridsiatu časť príbehu. Pokúsim sa ju spraviť niečím výnimočnú, no nič dopredu nesľubujem. Dúfam, že sa tešíte aspoň spolovice tak, ako ja. Táto kapitola má neuveriteľných 4 247 slov a tak môžem spokojne tvrdiť, že sa jedná o najdlhšiu časť vôbec. Nebudem Vás teda ďalej zdržovať a prajem Vám príjemné čítanie. Ľúbim Vás a posielam pusinky. Retime_Juliq45
~

Bože môj!
Pri pohľade na hodinky na displej mobilu som si myslela že sa zbláznim. Už približne hodinu sa prevaľujem z boku na bok a stále je len 7 hodín ráno.
Vzdala som to a postavila sa. Už nezaspím.
Vošla som do kúpeľne a zľakla sa samej seba v zrkadle.
Strapaté vlasy, vačky pod očami a unavený pohľad mi dvakrát nepridali na kráse.
Aby sa ma Müller hneď zrána nezľakol, vlasy som si začesala do nízkeho, no úhľadného copu, pod oči hodila trochu korektoru a prezliekla sa z pyžama do teplákového setu.
V kuchyni som našla misku a naliala do nej vodu Aive, chudáčik, musí byť smädná.
Zapla som kávovar a prešla k sporáku.
Uvarím nám niečo na raňajky.
Z chladničky som vytiahla vajíčka, zeleninu a syr.
Mala som chuť na svoje omelety.
Trik je v tom, že neviem, ako má skutočná omeleta vyzerať, no dávam do nej všetko, čo mi príde v aktuálnej chvíli na chuť.
Prichystala som si veľkú misu kde som rozbila vajíčka, hodila nakrájanú zeleninu a dochutila korením a soľou.
Na panvicu som dala minimum masla a keď sa roztopilo, zmes v miske som pomocou naberačky naliala do panvice. Navrch som zmes posypala syrom a čakala, kým bude moje dielo hotové.
Popri čakaní, kým sa vajíčka na panvici urobia, som uvarila dve kávy a tie potom položila na stôl k hotovým omeletám.
Ako správna znalkyňa stolovania som nezabudla na prestretie stola a uloženia príboru.
V chladničke som ešte pohľadala niečo pre Aivu, určite je poriadne hladná.
Podľa toho, ako jedlo v miske rýchlosťou blesku ubúdalo bola hladná až na smrť.
,,Dobrú chuť slečna, len to tak nie, aby si sa mi tu nezadusila." Pohladila som ju po huňatom chrbátiku.
,,Johnsonová, prečo nemôžeš ako normálni ľudia spať aspoň do ôsmej? Budíš všetkých naokolo a robíš im zlý deň hneď zrána..." Došuchtal sa s chrapľavým hlasom, rozjašeným strniskom a hniezdom na hlave. Konečne som si pripadala krajšia ako on.
S pretvarovaným sladkým úsmevom som mu odpovedala: ,,Aj tebe dobré ránko, Müller. Namiesto toho frflania by si mohol radšej poďakovať za raňajky. Ale vlastne nemusíš, ja som si už na tvoje mumácke správanie dávno zvykla..." Cmukla som na neho a ďalej hladila spokojnú Aivu.
Nevedela som či robí, preto som sa strhla, keď som pocítila jeho dych na mojom zatýlku. V momente moje zmysly zostreli a snažila sa nemyslieť, ako je opäť blízko.
,,Ako sa ti mám odvďačiť za raňajky," pošepkal mi do ucha. Nenávidím, keď to robí.
A zároveň milujem. Pomaly som sa nadýchla a vydýchla, aby som sa koncentrovala a mala prevahu nad aktuálnou situáciou, čo mi absolútne nešlo.
,,Stačilo by obyčajné ĎAKUJEM."
Zacítila som jeho teplé dlane na mojich bokoch, ako sa pomaly presúvali k môjmu zadku. To hádam nemyslí vážne!
Od zadku prešiel k stehnám, prisunul sa bližšie a opäť má pošteklil na zátylku svojím dychom: ,,Ďakujem za raňajky Thiana Johnsonová." Oddialil sa a sadol si za stôl.
Rovnako, ako som bola vytočená jeho hrubým a grobiánskym správaním, bola som šokovaná, že sa mi to páčilo a chcela som, aby pokračoval
Rýchlo som pokrútil a hlavou, aby som zahnala bizardné myšlienky, postavila sa od Aivy a šla si sadnúť oproti nemu.
Spokojne jedol moju omeletu, dokonca by som povedala, že mu chutila.
,,Dobrú chuť," zaželala som mu.
Neodpovedal.
,,Nato, že sa hráš na gentlemana nepoznáš základné podmienky slušného správania," vložila som si kúsok omelety do úst a prežúvala.
Zdvihol na mňa pohľad s úsmevom. ,,A to sú aké podmienky..."
,,Napríklad, keď ti niekto zaželá dobrú chuť, mal by si povedať niečo v tom zmysle ako: Aj tebe dobrú chuť," provokatívne som zúžila oči. To si snáď robí zo mňa srandu.
,,Neželám dobrú chuť druhým," bez mimiky jedol ďalej.
Prosím?
,,A povieš mi aj dôvod?" Nechala som jedlo tak, lakte som podoprela o stôl a nepokojne na neho pozerala.
,,Na človeku vidíš, či mu chutí, či nie. Netreba želať dorbú chuť, vyhneš sa zbytočným opletačkám, ktoré sa aj tak hovoria len zo slušnosti a zdvorilosti," jeho reči mali niečo do seba, ale aj naďalej trvám na tom, že je to hrubý charakter človeka bez chrbtovej kosti.
,,Škoda, že som to jedlo neotrávila," sama pre seba som si zamrmlala popod nos.
,,Čo si to povedala?" Dúfam, že má nezapočul. To by bolo dosť zlé.
,,Nič dôležité," pozerala som sa do taniera a jedla ďalej.
,,Nemyslíš, že to je trochu neslušné?" nadvihol obočie.
,,Že to hovoríš ty, taký ťuťmák," zasmiala som sa. Neverím, že mi vyčíta takú banálnu vec.
,,Ako si ma to nazvala?" Odložil príbor a vyceril zuby do okúzľujúceho úsmevu.
,,Ťuťmák," našpúlila som pery a hodila si do nich kúsok omelety.
,,Johnsonová, Johnsonová," pokrútil so smiechom hlavou a už nič viac nepovedal.
Dojedla som, vypila kávu a šla veci odniesť do dresu, že ich umyjem.
No zastavila má jeho ruka.
,,Ty si uvarila raňajky, ja umyjem riad," nechápavo a zároveň prekvapene som zaklipkala očami. Takúto vetu som od neho počula prvýkrát v živote.
,,Prečo si nespala v posteli?" Spýtal sa počas umývania riadu.
,,Ten gauč mi prišiel pohodlnejší a samozrejme mi na ňom neprekážak môj vymyslený manžel." Takže si to všimol. Kútikmi mi zvlnilo do úsmevu.
,,Chceš dnes niekam ísť?" Zahovorila som ďalšiu tému.
,,Ha?" Pravdepodobne ma nepočul spoza udierajúcej vody.
,,Či máš v pláne dnes niekam ísť?" Zopakovala som.
Položil umyté taniere a poháre do skrinky a pozrel na mňa, akoby rozmýšľal.
,,Pôjdeme nahlásiť, že sme našli psa a potom mám na pláne taký malý program." Povedal.
,,Mám dve otázky," nadhodila som. Rukou naznačil, aby som spustila.
,,Musíme Aivu nahlásiť? Prirástla mi k srdcu..." Odula som peru.
,,Ak sa k nej nikto neprihlási, je tvoja. No myslím, že to je správne..."
,,A ten program... Som aj ja jeho súčasťou?" Nemo prikývol.
Zaujímalo by ma, o čo ide. Som ten typický sliedič, ktorému keď niekto niečo povie, bude sa pýtať do zbláznenia.
,,A čo to je presne za program?"
,,To je už tretia otázka. Na tú neodpovedám." Otočil sa a vošiel do spálne.
,,Ale no tak," zatiahla som ako malé dieťa a nasledovala ho.
Prekvapilo ma, keď si zrazu vyzliekol tričko a v skrini hľadal nejaký rolák.
,,Choď sa vhodnejšie prezliecť, keďže ideme do mesta." Povedal, pritom mi bol otočený chrbtom a aj tak vedel, že tam stojím.
Prikývla som, bolo mi jasné, že ma nevidí, ale aj tak mi to prišlo vhodné.
Otočila som sa a vyšla zo spálne. Tam som si v duchu zanadávala, pretože som zistila, že všetky veci na oblečenie mám v skrini, pred ktorou stojí polonahý Müller. Odhodlala som sa dostať späť do spálne. Teraz bol pre zmenu v roláku, no len v boxerkách. Ach bože, prečo ma tak trestáš?
,,Zoberiem si len rifle a mikinu," nervózne som prešľapla a zhrabla prvé veci, ktoré mi vošli pod ruku. S nimi som vybehla von z tejto prekliatej miestnosti priamo do kúpeľne.
Na moje šťastie sa mi podarilo zobrať mikinu nie moju, ale Müllerovu, no povedala som si, že do tej diablovej izby už nevkročím. Mikinu som si preto pretiahla cez krk, čo nebolo moje životné najlepšie rozhodnutie, pretože som týmto spôsobom cítila neustále Müllera pri sebe.
Vôbec som si nepomohla, no nahovárala som si, že som zvolila menšie zlo.
Mikina mi bola pod zadok a rukávy som musela zahnúť asi na trikrát.
Vlasy som si nechala zopnuté v nízkom drdole a na pery naniesla balzam na pery.
Mierne som sa prepúdrovala, aby som zmatnila svoju mastnú pleť a vyšla z kúpeľne.
Na gauči sedel Müller a hral sa s Aivou. Keď ku mne zodvihol zrak, nadvihol obočie, no nič nepovedal. Namiesto toho som sama prehovorila.
,,Bola to prvá vec, čo mi prišla pod ruku. Neboj sa, neprenesiem na ňu žiadnu chorobu, keďže žiadnu nemám." Zobrala som do ruky kabelku s dokladmi.
Natiahla som na seba dlhý kabát a do vrecka vložila mobil.
Müllerovi som zobrala Aivu spred očí do náručia. ,,Môžme ísť," objala som ju a vyšla z domu.
Krátko za mnou ma nasledoval, odomkol auto a vyrazili sme do mesta.
,,Nechcem byť zlá, ale dúfam, že ťa nikto nechce..." Akonáhle som prehovorila k Aive, Müller sa uchechtol.
,,Čo sa smeješ?" Zamračila som sa.
,,Si zákerná," nič viac nepovedal.
Zvyšok cesty sme prešli v tichosti až priamo do mesta.
Zaparkoval presne na rovnaké miesto ako včera a vyšiel smerom k obchodu Palmer.
Poslušne som ho nasledovala.
,,Dobre ráno," pozdravil sa jej.
,,Dobre ránko," usmiala sa s kávou v ruke. ,,Čo tu robíte tak skoro ráno?" Usmievala sa od ucha k uchu.
Najradšej by som jej tie ústa zašila, aby nemohla svetu ukázať tie dokonalé biele zuby.
Müller sa obrátil smerom ku mne a pozeral na Aivu.
,,Včera sme ju na prechádzke našli v parku. Nevieš náhodou, či niekto nestratil fenu?"
Zamyslela sa. Po chvíli záporné pokývala hlavou.
Srdce mi od radosti podskočilo.
,,Neviem o ničom, ale môžte sa ísť pozrieť k obecnej nástenke, možno tam je vyvesený plagát," povedala nakoniec.
Muller prikývol a rozlúčil sa s ňou s úsmevom.
Mne zakývala a žiarivo sa na mňa pozerala. Umelo som nadvihla kútiky pier a chabo jej odkývala.
Je to riadna osina v zadku!
Opäť nás Müller viedol na opačný koniec námestia.
Päť metrov sa pred nami nachádzala nástenka s rôznymi papiermi.
Pristúpili sme k nej a pozerali od hora dole.
Aiva nebola ani na fotke, ani v informáciách.
,,Možno ste si naozaj súdené," zasmial sa Müller. Tá veta mi zahrala srdiečko a takmer som sa roztopila.
Veľa spokojná som sa otočila a zamierila k autu.
Müller ma za chvíľu dobehol a odomkol auto.
Už som šla nasadnúť na miesto spolujazdca, keď sa po parkuvisku rozľahol výkrik.
,,Lota!" Aiva sa mi pomrvila v náručí a zaštekala.
Nechápavo som sa otočila k aktérovi výkriku.
Predo mnou stálao asi desať ročné dievčatko s červenými očkami.
,,Ty si mi ukradla Lotu!" zamračilo sa na mňa.
Vyvalene som vypúlila oči. ,,Mýliš sa dievčatko..."
,,Tak prečo si ju brala do auta?!" Smrkla a utrela si slzu z líca.
Cítila som neskutočne výčitky.
Takmer ihneď som k nej pribehla a kľakla si k nej, aby som mala oči na jej úrovni.
,,Včera som ju našla v parku, bolo mi jej ľúto, tak sme ju zobrali k nám domov, aby jej cez noc nebola zima. Dnes sme sa šli pozrieť k nástenke, či ju náhodou nikto nehľadá, ale nič sme nenašli a nechcela som ju nechať samú," dievčatko sa ukľudnilo a hlboko prikývlo.
,,Nech sa páči. Je tvoja," podala som jej ju do náručia. Aiva, teda Lota spokojne zavrela chvostíkom a dievčatko sa usmievalo od ucha k uchu.
,,Ďakujem, že si ju našla." Objala ma. Jej gesto ma samozrejme zaskočilo, no neotáľala som a objatie jej opätovala.
,,Nemáš vôbec za čo," boli sme v objatí. Cítila som z nej toľko energie, že som ju nechcela pustiť.
Ozvalo sa za nami zakašľanie a vyrušilo nás to v činnosti, ktorú sme v tej chvíli aplikovali.
,,Poďme," povedal jednoducho a nasadol do auta.
,,Tvoj manžel je teda mrzút. Ale aspoň je pekný..." Zašepkala mi, za čo si odo mňa vyslúžila súhlas v znaku smiechu.
,,Musím už ísť. Rada som ťa spoznala a teba Lota tiež," postrapatila ju po ofine a vstala som.
,,Ako sa voláš?" Spýtala sa ma.
,,Thiana."
,,Ja som Veronica, ale volajú ma Nici. Páčiš sa mi, dúfam, že sa ešte uvidíme." Zakývala mi. Pozdrav som jej opätovala a vošla do auta.
Až na sedadle spolujazdca mi došlo, že Aiva už nie je moja.
Plecia mi zvädli, no snažila som sa vyzerať vyrovnane. Veronica ju potrebuje viac ako ja.
,,Čo vám bolo také vtipné?" Spýtal sa Müller počas cesty domov.
,,Povedala, že si pekný mrzút..." Ešte teraz ma to opäť rozosmialo.
,,To nebolo od nej vôbec pekné," chytil si zlomené srdce. Alebo skôr ego.
,,Pravda bolí. Musíš sa ju naučiť zniesť," potľapkala som ho po ramene a s úsmevom pozerala na cestu.
,,Nato, že si prišla o psa si celkom veselá..." Podotkol, čím som dostala ranu pod pás.
,,Snažím sa na to nemyslieť, ale moc mi nepomáhaš..." Nevrlo som na neho pozrela a úsmev sa mi z úst razom vytratil.
Po chvíli zabočil a zaparkoval pred obchodom. Zistila som, že domov podľa okolností v najbližšej dobe nejdeme.
Vypol motor. ,,Vystúp," on spravil to isté a šiel dnu do obchodu.
,,Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?" Spýtal sa predavač za pultom.
,,Máte turistické topánky?" Opýtal sa Müller a ja som zdvihla začudovane obočie.
,,Pre vás alebo manželku?" Hodil na nás spýtavý pohľad.
,,Pre manželku," pri tom slove mi žalúdok spravil asi päť otáčok.
,,Akú máte veľkosť?" Už - už som šla odpovedať, ale Müller ma predbehol.
,,39."
Predavač sa na neho prekvapene pozrel. ,,Tak to máte odo mňa pochvalu. Nie každý manžel ovláda takéto záležitosti. Pani," otočil sa na mňa s úsmevom, ,,ste šťastná žena." Müller sa spokojne usmial.
Ts!
Ruky som založila cez prsia a dodala: ,,To máte pravdu," viac sladkosti do tónu, akým som to povedala, som už viac nedokázala dať.
Pravdepodobne na to skočil a začal sa smiať.
Prešiel do určitého bloku obchodu a naznačil nám, aby sme ho nasledovali.
Pomocou rebríka zložil pár krabíc na zem.
,,Vyskúšajte, v ktorých sa budete cítiť najpohodlnejšie." Usmial sa a odišiel dozadu, pravdepodobne do skladu.
,,Načo mi majú byť turistické topánky?" V okamžiku, keď predavača nebolo, som zmenila svoj postoj.
,,Súčasť dnešného programu. Skúšaj,'' pravdepodobne musím robiť tak, ako on píska.
Ale nie nadlho.
Skúsila som pár druhov, nakoniec som našla tie najpohodlnejšie.
Pri pokladni som šla z peňaženky vytiahnuť kartu, ale Müller ma predbehol a zaplatil, pričom predavač nezabudol vzniesť obdiv.
Dodala som prosté 'dovi' a odišla z obchodu.
,,Deje sa niečo?" Spýtal sa ma v aute.
,,Nič mi nie je," preložila som si cez prsia ruky a pozerala sa na cestu.
,,Však ty to vieš najlepšie," skôr dodal pre seba a ďalej panovalo ticho.
Nakoniec som sa dozvedela, že potrebujem ešte termo oblečenie, rôzne ďalšie zaujímavé kúsky, ktorým sa nerozumiem a po dlhých 2 hodinách nakupovania sme konečne putovali do domu.
Úplne vyšťavená som ľahla na gauč a do sekundy zaspala. Ani som sa neunúvala prezliecť.
Po chvíli som sa zobudila a vstala z gauča. Bolo mi hrozné teplo a mám taký dojem, že som sa aj počas spánku spotila, a tak som sa rozhodla, že sa pôjdem schladiť do sprchy.
Unavene som podchýlila dvere od kúpeľne a vošla dnu. Spokojne som zavrela a zamkla.
Akonáhle som sa začala vyzliekať, k mojim zmyslom doľahol zvuk pustenej vody. Až vtedy som si uvedomila že tu nie som sama.
Otočila som sa za zvukom.
Samozrejme to bol Müller v sprche.
Akurát vypol tok a otvoril dvere zo sprchového kútu. Ihneď sa mi naskytol pohľad na nahého Müllera, z ktorého ešte stekali kvapky vody.
,,Čo tu robíš?!'' zamračil sa a zvýšil hlas.
Srdce sa mi rozbúšilo. Viem, že by som nemala, ale tak nehorázne mi šiel na chuť.
Vyzliekla som si jeho mikinu, pričom som ostala už len v podprsenke.
,,Chcem sa osprchovať," ďalej som vyzliekla nohavice a postavila sa pred neho len v spodnom prádle.
,,Johnsonová," znel veľmi divne. Celého som si ho premerala.
Viem, že to budem ľutovať, no musím...
,,Chceš mi pomôcť?" Akonáhle otázka doľahla do jeho uší, prikročil ku mne a chytil mi tvár do dlaní.
Jazyk mi strčil do úst a začal rozopínať podprsenku. Akonáhle ma nej zbavil, prešiel na nohavičky.
Vykonával to tak rýchlo, až to moje opantané zmysly nedokázali spracovať.
Hneď, ako som bola nahá, zobral ma do náručia a presunul do sprchového kúta, zavrel dvierka a spustil na mňa vodu.
Ľadovú vodu.
Šok, ktorý mnou prešiel sa nedá ani opísať.
Naskočili mi zimomriavky a bradavky tiež dlho neotáľali.
Po asi desiatich sekundách nastavil teplú vodu, na ruky si nalial gél a začal sa so mnou hrať.
Hral sa mi s krkom, s prsiami, v intímnych partiách. Všade.
Keď bol s prácou dokončený, pozrel na svoj tvrdý penis a potom na mňa.
Keď videl, že čakám, otočil ma a strčil mi ho do zadku.
Od bolesti som zhíkla. Toto som naozaj nečakala.
,,Johnsonová!"
,,Ha?" Ležala som na gauči a nado mnou sa prehýbal Müller s rukami na mojich ramenách.
,,Si v poriadku?"
,,Prečo by som nemala?" Nechápala som.
,,Chystal som obed a počul som, ako vydávaš zvuky zo spánku. Nevedel som, či sa jedná o nočnú moru, tak som ťa radšej prebudil." Akonáhle som spracovala túto informáciu, červeň mi stúpla nielen do líc, ale do celej tváre.
Jediné zvuky, ktoré som počas tohto sna vydávala, boli len vzdychy.
,,V poriadku. Ďakujem," snažila som sa nemyslieť na scény, ktorých som bola pred pár sekundami súčasťou.
Som rada, že to ďalej nerozmazával, len chápavo prikývol a odišiel späť k jedlu.
Ja som ihneď vyšla z domu na dvor.
Potrebujem dávku studeného a zároveň čerstvého vzduchu.
,,Čo si to spravila Thiana!" chytila som si tvár do dlaní. Veď som mala sex v sne s Müllerom, preboha!
Nečakala som, že to bude také reálne.
Bože, zase nad tým rozmýšľam.
Prechádzala som sa hore a dolu a snažila sa nemyslieť na to.
,,Si v poriadku?" Ozval sa Müllerov hlas za mojím chrbtom. Podskočila som od ľaku a otočila sa za ním.
,,Áno, som," nemohla som sa mu pozrieť do očí.
Nemohla.
,,Obed je hotový," povedal a opäť sa schoval za dverami.
Počkala som, kým tu budem sama.
,,Žiadna panika. Bol to len sen, on o ničom nevie. Musíš sa správať normálne," hlboko som sa nadýchla a vydýchla.
Chytila som kľučku a otvorila.
Do nosa mi vošla vôňa špagiet.
Na stole bolo prestreté pre dvoch a na tanieroch bolo už naložené.
Sadla som si oproti Müllera a v tichosti sedela.
,,Naozaj si v poriadku? Vyzeráš ako vyvedená z miery," je pekné, že ho to zaujíma, no v aktuálnej situácii by som bola najšťastnejšia, keby na mňa nehovoril.
,,Áno, som," chytila som vidličku a pustila sa do jedenia.
Boli úžasné.
Nečakala som, že Müller je taký dobrý kuchár.
,,Môže byť?" Spýtal sa, pokým som sa roztápala nad tou úžasnou chuťou.
,,Sú úžasné!" Usmiala som sa a jedla ďalej. Vďaka týmto úžasným špagetám neostalo jediné miesto v mojej mysli na sen.
Úplne som sa im oddala.
Müller na mňa len nechápavo civel, asi pomaly rozmýšľal, že má strčí na psychiatriu.
Keď som dojedla, počkala som na neho a potom šla umyť riad.
,,Ty si uvaril obed, ja umývam riad." Zopakovala som jeho dnešnú poznámku.
Spokojne sa usmial a šiel do spálne.
Po jedle som už rozmýšľala trochu triezvejšie, pravdepodobne som zveličovala len kvôli hladu.
,,Nachystaj sa, za chvíľu pôjdeme." Povedal už oblečený v športovom vybavení.
Neostalo mi nič iné, než urobiť tak, ako zahlásil.
Prešla som k taške novo-nadobudnutých vecí a šla do spálne sa prezliecť.
Mala som na sebe veľa vrstiev a vyzerala som vtipne.
No nebrala som to na veľkú váhu, keďže rovnako smiešne vyzeral aj Müller.
,,Prečo sme takto oblečení?" Spýtala som sa ho, keď sme nasadli do auta.
,,Uvidíš," usmial sa a naštartoval.
Viezol nás druhým smerom od mesta asi pätnásť minút.
Potom auto odparkoval na nejakom malom parkovisku a vystúpil.
Z kufra vytiahol obrovský batoh a mne podal o polovicu menší.
,,My sa sťahujeme?" Nevedela som, čo si mám o tom myslieť.
Zasmial sa.
,,Müller, veď no tak," opäť som zatiahla, ako to mám vo zvyku.
,,Ideme na prechádzku." Zahlásil pokojne.
Už teraz viem, že zahyniem!
,,Čo keď sa stratíme?" moje obavy sa začali zhmotňovať.
,,Pôjdeme stále po turistickom chodníku, neboj sa." snažil sa má upokojovať, no v skutočnosti mu to nešlo.
Pravdupovediac, doteraz som mala pár zlých skúseností s turistikou a prechádzkami.
Raz dokonca museli po mne a Johnovi vyhlásiť pátranie.
K turistike mám odvtedy odstup.
Taký dosť veľký.
,,Ja to nezvládnem," nepohla som sa za ním.
Možno sa chovám ako dieťa, ale mám k tomu opodstatnený dôvod. Štyridsaťosem hodín strávených v lese s pocitmi, či vôbec ešte uvidím rodinu a či vôbec prežijem, bolo mojich najhorších v živote. Už nikdy v živote nechcem, aby sa to zopakovalo.
,,Ale no tak, Jonhsonová..." Zatiahol s úsmevom. Tak jemu to je vtipné?
,,Nechápeš, že nemôžem?!" Oči sa mi preskleli a slzy som mala na krajíčku.
Možno počul zúfalstvo v mojom hlase, možno dovidel k mojim očiam a možno konečne začal múdro uvažovať. Každopádne, otočil sa a prišiel až ku mne.
Čakal na vysvetlenie.
Nadýchla som sa a spustila. ,,Pred siedmimi rokmi, na moju osemnástku, sme sa spoločne s Johnom rozhodli, že pôjdeme v lete stanovať do hôr. Vybrali sme sa dosť neskoro, no John povedal, že to zvládneme. Verila som mu.
Šli sme po turistickom chodníku. Rozprávali sme sa, smiali, všetko šlo ako po masle. Až dovtedy, pokiaľ sme uvideli poslednú značku. Pravdepodobne v zápale rozhovoru sme jednu značku minuli a zišli z chodníka. Háčik bol v tom, že v tom okolí, kde sme aktuálne boli, sme nemohli chytiť signál. Rozhodli sme sa preto ísť naspäť, no na značku sme už nenatrafili... Po 46 hodinách mučenia, zúfalstva, strachu a všetkých psychických problémov John chytil signál a zavolal pomoc. Za dve hodiny nás našli... Odvtedy mám pred horami rešpekt." Vydýchla som.
Müller na mňa pozeral s výčitkami. Nevedel o tom, nemal ako...
,,Prepáč, Thaina." zaskočil ma dvakrát hneď po sebe, akonáhle mi povedal menom a zdvihol ruky, zobral ma do svojho objatia.
Ale popravde, cítila som sa oveľa lepšie. V jeho objatí som pocítila silu aj oporu. Možno by som to nakoniec s ním aj zvládla.
,,Vrátime sa domov?" Spýtal sa.
,,Kam si ma chcel zobrať?" Zvedavosť ma nenechala na pokoji.
,,Na jedno úžasné miesto, ktoré navštívim každý rok, čo som tu. Neboj sa, tú cestu poznám už naspamäť," pozrel na mňa a čakal na moju reakciu. Do ničoho má nenútil, čím u mňa získal významné plus. Naozaj sa mi menil pred očami. Už to nebol ten uzavretý, egoistický a povrchne arogantný sebec. Teraz predo mnou stál človek s empatiou. Už len to má posúvalo vpred. Aby som zistila, čo ešte viac v sebe ukrýva.
,,Tak to teda poďme skúsiť," snažila som sa o úsmev.
Chytil ma za ruku, čím ma prekvapil už tretíkrat za dve minúty, a viedol po cestičke.

Bolo už približne päť hodín poobede a slnko pomaly zapadalo.
,,Lepšie som to načasovať ani nemohol," prehovoril s usmevom po dvoch hodinách chodenia.
,,Prečo si to...?" Otázku som nedopovedala, keďže som dostala ráznu facku z prekrásneho výhľadu predo mnou.
Stáli sme na kraji veľkého kameňa a pred nami sa týčilo obrovské pleso obklopené zo všetkých strán bielymi horami.
V odraze sme mohli vidieť západ slnka, ktoré obrazu predo mnou len pridalo na kráse.
,,To je..." Nevedela som prísť na prívlastok, ktorý by som mohla výjavu predo mnou privlastniť.
,,...Prekrásne dokonalé." Dopomohol mi Müller.
V tichosti sme pozerali, kým slnko nezapadlo a nás pohltilo šero.
,,Zložíme sa tu na noc. Idem založiť oheň." Povedal a nechal ma ešte nabažiť sa výhľadom.
Od prvého pohľadu na toto miesto som ho milovala, aj keď je tu zima, vôbec mi to v danej chvíli neprekážalo.
Keď som sa otočila, Müller mal už postavený aj stan, aj založený oheň.
Pane bože, koľko som sa na tú nádheru pozerala?!
Nad ohňom niečo ohrieval v nádobe.
,,Čo robíš?" opäť tá moja zvedavosť.
,,Zohrievam čaj," usmial sa.
Z nádobky vylial červenú tekutinu do dvoch pohárov, pričom mi jeden podal.
,,Ďakujem."
Sadla som si k nemu do stanu, nezabudla som samozrejme nechať medzeru medzi nami.
Nevedela som, ako mu mám dať najavo svoju vďačnosť. Bol tak blízko a tak šialené krásny. Zasvietila mi žiarovka nad hlavou aj s mojím katastrofálnym plánom.
Skôr, ako som to oľutovala, som sa nemu nahla a vtisla mu ľahký bozk na pery. Javil sa byť prekvapený, keď som sa odtiahla.
,,Ďakujem, že mi sa tu zobral. Je to neuveriteľný zážitok." ešte som dodala, aby mu to bolo jasné.
On sa na mňa pozrel. V momente, keď som to najmenej čakala, sa priblížil a dal o trochu dlhší bozk. Po chvíli sa odtiahol.
,,Ja ďakujem, že si tu šla aj napriek tomu, čo si prežila v minulosti." To je pravda.
Držala som pohár v rukách a pozerala sa do čaju. Celé telo som mala zahriaté z jeho príjemných bozkov, no stále mi bola zima.
Dočerta aj s ním!
,,Prepáč," upozornila som ho skôr, akosa vrhla na jeho pery.
Samozrejme sa v momente pridal aj s jazykom.
Tento bozk už nebol ako tie dva predtým, líšil sa aj intenzívnou, dĺžkou a vášnivosťou.
Vo chvíli, keď som si to najviac užívala, sa mi niečo dostalo na ruku. Bolo to pálivé a tekuté.
Čaj!
,,Kurva!" Zjojkla som a odtrhla sa, pričom som držala popánelú ruku.
Müller na mňa preľakane pozrel a potom aj na ruku.
Ihneď začal pátrať v mojej taške, odkiaľ vytiahol krabičku.
Z nej zobral masť a natrel mi ju na boľavú ruku.
,,Malo by ti to zachladiť a utlmiť bolesť." Držal mi ruku zľahka svojimi teplými dlaňami. Aj napriek bolesti to bol krásny pocit.
Som chorá, narušená!
,,Ďakujem," povedala som, no teraz bez činu.
Akonáhle započul to slovo zodvihol hlavu od ruky a hravo na mňa pozrel s jeho šibalským úsmevom.
Zasmiala som sa.
Po hodine bolesť trochu začala ustupovať, no bola som natoľko vyčerpaná, že som už nevládala nič. Dve hodiny túry a popálenina mi dali zabrať.
Zívla som si a ťažkú hlavu položila na jeho plece.
Asi desať sekúnd na to som bola prítomná nie mysľou, ale už len telom.