POZASTAVENÉ Inak to nešlo (Pokračovanie Keby Bolo Všetko Inak - HP Fanfiction)

† CHAPTER BB †

Rokfort, Anglicko

20. september 1976

Alexander

„Kde je?" spýtal som sa Seva, keď som ho dobehol pri Veľkú sieň.

„Ja neviem, skús sa opýtať svojich nových kamarátov." odpovedal mi podráždene a hodil hlavou smerom ku stolu, kde sedeli Záškodníci.

„Kokos." prevrátil som očami. „Čo to tak prežívaš? Ako keby si bol moja žiarlivá frajerka."

„Je to veľmi super, keď sa tvoji súrodenci sčuchnú s ľuďmi, ktorý Ťa terorizujú každý deň." povedal a odišiel.

„Sčuchnú?" nechápal som. „Čo je to za debilné slovo?"

Iba som pokrútil hlavou a šiel si sadnúť k chalanom.

____________________________________________________________

Bez slova som si sadol a naložil si jesť. Prekvapene sa na mňa všetci štyria pozreli.

„Čo?" nechápal som.

„Bez pozdravu?" spýtal sa James.

„Pardon, nie som na to zvyknutý." povedal som.

„Tak to by si nerozdýchal u nás doma." zasmial sa Sirius.

„Myslím, že to asi nikto." poznamenal Remus.

„Ale prosím Ťa, až tak hrozné to byť nemôže." poznamenal som.

„Tak Ťa pozívam cez leto k nám, aby si to zažil na vlastnej koži." zaškeril sa na mňa Sirius.

„Beriem." povedal som a postavil sa.

„Kam už ideš?" spýtal sa James.

„Na hodinu. Mám elixíry." odpovedal som.

„Prečo majú všetci slizolinčania radi elixíry?" nechápal Remus, ale tiež sa zdvihol.

S ním som odišiel z Veľkej siene.

____________________________________________________________

Ďaleko sme spolu ale nešli. Zastavili sme sa pri schodoch, jedny viedli hore a druhé dolu, do žalárov.

„Ty, Alex?" oslovil ma Remus zrovna, keď som sa otočil.

„Áno?" otočil som sa naspäť.

„Ako dlho poznáš Rinu Riddlovú?"

Jeho otázka ma zaskočila, ale nedal som na sebe nič poznať.

„Už je to celkom dosť dlho, nepamätám si presne koľko." zahovoril som. „Prečo sa pýtaš?"

„Len tak, zo zvedavosti." odpovedal a zdvihol ruku. „Tak na čarovaní."

Otočil sa a vybehol schody. Ja som sa otočil pokračovať na Elixíry.

V triede som bol ako prvý, samozrejme. Sadol som si do zadnej lavice a čakal. Po chvíli prišli aj ostatný. Ku mne si sadla Bella a predo mňa Severus, ale ten sa na mňa ani len nepozrel. Za tie roky sa dosť zmenil, ale najviac ma prekvapuje to, že sa nevie sám za seba postaviť, aby ho prestali šikanovať.

Remus

Sedel som v lavici a čakal na chalanov. Samozrejme ako každý deň, prišli až po zvonení.

„Kam si sa tak ponáhľal, Námesačník?" spýtal sa ma Sirius a sadol si do vedľajšie lavice.

K nemu James a vedľa mňa Peter.

„Chcel som sa Alexa niečo spýtať." odpovedal som.

„A čo také?" spýtal sa James.

„Pán Potter, pán Black. Ak ste si ešte nestihli všimnúť, tak hodina sa už začala, láskavo sa utíšte a predveďte mi, ako premeníte svojho ježka na ihelníček." prerušila nás McGonagallová.

„Ale isteže, pani profesorka." povedal Sírius a obdaril ju jedným zo svojim žiarivých úsmevov.

Vytiahol prútik a odkašlal si.

„Hystrifors." pošepkal som mu na rýchlo.

„Hystrifors." zopakoval nahlas a namiesto ježka bol ihelníček.

„Tento krát to uznávam, ale nezvykajte si. Nabudúce nech Vám už pán Lupin nemusí našepkávať." poznamenala McGonagallová a začala vysvetľovať nové učivo.

Sirius sa zatváril, ako by bol sám so sebou spokojný.

____________________________________________________________

„Dnes máme ďalšiu hodinu elementov." pripomenul som, keď sme šliapali cestu späť do hradu z poslednej hodiny, Starostlivosti o zázračné tvory.

„Musíme tam ísť?" spýtal sa nešťastne Sírius.

„Áno." odpovedal James. „Učí to predsa Dumbledore."

Otočil som sa a rozhliadol sa po ostatných. Bellatrix Blacková sa na niečom smiala so svojou sestrou Narcissou a celý čas bola zavesená o Alexovo rameno.

Snape zase pozeral do knihy.

„Celý deň som ju nevidel." povedal som, keď sme vošli do hradu.

„Koho?" spýtal sa Peter a vytiahol si z vrecka dyňoví koláčik.

„Rinu predsa!" povedal Sirius a rozhodil rukami.

„Možno sa jej len nechcelo ísť dnes na vyučovanie." poznamenal James, zakiaľ čo sme šliapali schody.

„A čo keď sa jej niečo stalo?" strachoval som sa.

„Čo by sa jej tak mohlo stať?" zakrútil hlavou James.

____________________________________________________________

Ďalej sme už mlčali, až pokiaľ sme neprišli do izby. Zamieril som rovno k jej dverám a zaklopal.

„Rina?"

Nič. Ticho.

„To je zvláštne." poznamenal Sirius a postavil sa vedľa mňa.

„Čo je na tom také zvláštne?" nechápal James. „Nerozumiem, ako ste si mohli nechať pomotať hlavu jednou babou."

Sirius sa na neho otočil.

„Zvláštne, že nám to vravíš zrovna ty."

„Ako sa to otvára?" zadumane som sa spýtal a hľadel na tie dvere bez kľuky.

Mimovoľne som o ne oprel dlaň a na moje prekvapenie sa otvorili.

„Ako si to urobil?" spýtal sa prekvapene James.

„Viem ja?" odpovedal som.

Sirius hneď vošiel dnu.

„Nie... Sirius!" zavolal za ním James. „To je neslušné."

„Nie je tu." odpovedal. „Ale toto musíte vidieť."

Vymenili sme si s Jamesom pohľady a vošli dnu. Jej izba bola v rovnakom štýle, ako tá naša až na ten rozdiel, že bola len pre jedného. A mala tam dva stoly. Oba až po plafón zapratané pergamenmi.

„Čo to má byť?" nechápal som.

Sírius jeden pergamen zobral do rúk a rozvinul ho.

„Je to v nejako cudzom jazyku." povedal a odložil ho naspäť.

„Celé je to tu nejaké zvláštne." povedal som.

„Samozrejme, keď sme sa jej... čo to je?" začal James.

So Siriusom sme sa na neho spoločne otočili. Stál pri okne.

„Poďte sem." zavolal nás a my sme šli. „Toto nie je Rokfort."

Pozrel som sa von a pochopil, čo tým myslel. Z toho okna nebol výhľad na zakázaný les, ba ani na čierne jazero. Bolo tam more, pekelne rozbúrené more.

„Čo myslíte, že to znamená?" spýtal sa Sírius.

Jeho otázka zostala visieť vo vzduchu. Nevedeli sme mu odpovedať.