POZASTAVENÉ Inak to nešlo (Pokračovanie Keby Bolo Všetko Inak - HP Fanfiction)

† CHAPTER CC †

Magický kongres Spojených štátov amerických, New York, USA

17. marec 1977

Aaron

Sedel som vo svojej kancelárii a vypĺňal papiere. Byť aurorom v Amerike je poväčšine o vypĺňaní papierov. Žiadne akcie ani razie sa tu nerobia. Keďže Temný pán sa nachádza na území Anglicka, tak nás to nijak netrápi.

Teda, mojich nadriadených to netrápi, na rozdiel odo mňa. Možno keby tam nebola moja rodina, tiež by som to mal na háku.

„Ty, zaťko." oslovil ma nadriadený, Mϋller, od mojich otvorených dverí, ktoré som zabudol zavrieť.

„Áno..." odpovedal som unavene.

„Moc dlho Vám to trvá." povedal rozčúlene. „U mňa na stole Vás čaká ďalšia kopa papierov!"

„Iste." poznamenal som.

Iba sa na mňa opovrhujúco pozrel a treskol za sebou dverami. S nervami som buchol päsťou po stole.

Zaťko.

Jak ja tú prezývku nenávidím! MACUSA a všeobecne jej zamestnanci sú podľa ich slov zranený na hrdosti, keďže bol Grindelwald porazený na pôde Anglicka a uväznený v Európe. Vraj to bol ich problém a my, teda chcem povedať Ministerstvo mágie, nemalo právo sa do toho montovať.

To by som až tak neriešil, ale moja prezývka vznikla preto, lebo si moja sestra vzala za muža práve Grindelwalda a to im leží v žalúdku. Preto tu je moja práca mizerná a celkovo aj môj život, až na jedno. No táto vec sa však týka iba mňa.

Mlok si žije spokojným životom. Možno mu pomáha aj tom že jeho žena, Tina, je aurorka. Jedna z mojich nadriadených a tiež sa ku mne chová odvalene ako ostatný. Mlok to, že sme bratia, nedáva najavo, tak som ho tiež zo svojho života vyškrtol.

Vykašlal som sa na papiere a odišiel som na obed.

____________________________________________________________

New York, USA

Väčšinou som sa zdržiaval len v muklovskej časti New Yorku. Tam na mňa aspoň nikto nehľadel ako na zradcu. Zašiel som do malej kaviarne a sadol si k voľnému stolu.

Chvíľu trvalo, než si ma servírka všimla. Bola mladá, možno okolo dvadsaťpäť rokov. Teda, oproti mne sú všetci mladý. Mala bledohnedé vlasy a výrazné zelené oči. Žiarivo sa na mňa usmiala, keď pristúpila k stolu.

„Ako vždy?" spýtala sa a zasmiala.

Bola veľmi krásna a mala melodický smiech.

„Tak ako vždy." pritakal som a odišla.

Snažil som sa sem chodiť každý deň, aby som ju mohol obzerať. Nikdy som sa však neodhodlal na to, aby som ju niekam pozval. Samozrejme, bola nomág. Amerika má stále zastaralé názory, čo sa týka vzťahov medzi čarodejníkmi a nomágmi.

Mne nezáleží na tom, či je niekto čarodejník, mukel, šmukel či humusák. Ale kvôli tomu, aby som si udržal aj tú mizernú robotu čo mám, som nechcel nič riskovať. Teda, nie že by som tú prácu potreboval, peňazí mám, že by som ich mohol rozdávať.

A navyše som so svojimi fúzami vôbec nevyzeral na dvadsaťosem. A myslím, že ani moji dvaja synovia by mi to neuľahčili. No, adoptívny synovia.

Starám sa o deti svojej sestry, o Zacharyho a Ryana. Ale teraz si skôr hovoria Luther a Klaus, kvôli bezpečnosti.