POZASTAVENÉ Inak to nešlo (Pokračovanie Keby Bolo Všetko Inak - HP Fanfiction)

† CHAPTER CA †

Nurmengard, Rakúsko

17. marec 1977

„Ako s niekým iným?" nechápavo som sa na ňu pozrel.

„Netvár sa láskavo, že o ničom nevieš!" povedala zlostne. „Písali a vraveli o tom všade, kde sa dalo."

Luskla prstami a predo mnou sa začali objavovať novinové plátky: Denný prorok, Magostnik, the New York Ghost, Nočný bes a ďalšie. Prekvapene som noviny zbieral a čítal, čo bolo na nich napísané.

„... Gellert Grindelwald bude mať potomka, máme sa báť?..."

„....potomok Gellerta Grindelwalda? Bude ešte obávanejší ako jeho otec...."

„....Vinda Rosier sa hrdo hlási k tomu, že pod srdcom nosí dieťa Gellerta Grindelwalda..."

„Toto sú ale samé nezmysli." povedal som. „Áno, ona bola síce tehotná, ale nie so mnou."

Pozrel som sa na Domi, ale v jej tvári som videl, že mi neverí ani slovo.

„Bez tak je to úplne jedno." poznamenal som. „Aj tak o to dieťa prišla."

„Samozrejme, že oň prišla." povedala. „Zničila som ho."

Šokovane som vyvalil oči a nezmohol sa na slovo. Stála tam a tvár jej neprepúšťala inakšiu emóciu než hnev. Nemohol som veriť vlastným ušiam.

„Prečo si to spravila?" spýtal som sa.

„Pretože som nezniesla pomyslenie, že by si patril niekomu inému." povedala potichu a hľadela do zeme.

Postavil som sa a vykročil smerom k nej, lenže ustúpila o krok dozadu, tak som si naspäť sadol na posteľ.

„Preto si ty bola s ďalším, pretože si si myslela, že som to isté spravil aj ja? povedal som.

Prikývla. A hneď na to sa zložila na kolená a začala plakať. Hrozne moc som chcel ísť za ňou a objať ju, pretože ma neskutočne bolelo to, že plakala, hlavne pomyslenie, že plakala kvôli mne. Lenže, keď sa pred malou chvíľou odtiahla, tak som ju nechal tak.

____________________________________________________________

Po chvíli prestala plakať, ale tvár si aj naďalej schovávala v dlaniach. Nevedel som, čo jej mám povedať. I keď by to bolo celkom jedno, keďže pravdepodobne práve teraz číta moje myšlienky a všetko vie.

„Všetko najlepšie k narodeninám." povedal som po chvíli do ticha.

Zložila si dlane z tváre, ale ďalej hľadela do zeme.

„Prepáč, ale darček som Ti nestihol zohnať žiadny." na chvíľu som sa odmlčal. „I keď Ti ich dlžím asi päťdesiatpäť."

Naďalej mlčala. Cítil som sa dosť trápne, keďže som chcel trochu odľahčiť atmosféru.

„Povedz aspoň niečo!" povedal som zúfalo.

„Niečo." zopakovala po mne potichu.

Musel som sa pousmiať. Postavil som sa z postele, že prejdem ten kúsok za ňou, keď sa mi podlomilo koleno. Očakával som tvrdý pád na zem, ale akonáhle to zaregistrovala, rýchlosťou blesku stála pri mne a chytila ma.

Bože, vždy mi dokáže vyraziť dych tým, aká je dokonalá! Všetko, čo spraví je úplne bez chyby. Úplne všetko. To ako rozpráva, ako sa správa, ako kráča, či dokonca aj to, ako sa hnevá.

Z toho, ako bola odrazu tak blízko pri mne, sa mi srdce rozbúchalo ešte silnejšie, než bilo pred tým. Neviem, či sa mi to len zdalo, ale mal som pocit, ako by som sa pod dotykom jej rúk uzdravoval. Cítil som sa menej unavený a naberal som energiu.

Musel som sa na ňu pozrieť. Hľadela stále niekam inam, ale zreteľne som videl, že sa červená. Och. Od prvého momentu svojho života, čo som s ňou mohol stráviť čo i len malú chvíľku svojho času som miloval, a stále aj milujem, to ako sa červenala.

Pustila ma a trochu sa odtiahla.

„Mohol by som Ťa..." ani som to nestihol dopovedať, keď zaborila svoju tvár do mojej hrude.

A musím povedať, že to bol ten najúžasnejší pocit, aký som zažil za posledné roky. Automaticky som obmotal ruky okolo nej. Mágala ma tak silno, že som miestami ani nemohol dýchať, ale bolo mi to jedno. Bola tu, bola pri mne a hlavne bola živá.

Do nosa mi udrela jej vôňa. Tá vôňa modrých ruží a čerešní! Tá, ktorú mám zarytú hlboko v pamäti. A vtedy mi došlo, že ja som celý špinavý, neumytý a musím smrdieť ako močiar.

„Voniaš rovnako úžasne ako si pamätám." zamumlala mi do hrude.

Usmial som sa. Zdvihol som pohľad na stenu oproti mne, kde som mal zavesené zrkadlo a nemohol som veriť tomu, čo som videl. Môj vlastný odraz v zrkadle ukazoval, že vyzerám úplne inak, než som vyzeral pred chvíľou. Oblečenie som mal čisté a upravené, moja brada, čo mi rástla už pár rokov bola preč a vlasy som mal umyté a správne upravené.

Rozmýšľal som, či je to len tým, že ma drží, a keď ma pustí, tak budem opäť vyzerať ako šmukel, alebo mi to ostane. No nechcel som ju púšťať, aby som to zistil.