POZASTAVENÉ Inak to nešlo (Pokračovanie Keby Bolo Všetko Inak - HP Fanfiction)

† CHAPTER AD †

Hrad Bran, Transylvánia, Rumunsko

13. október 1942

Objavila som sa na kraji hustého tmavého lesu pod obrovským hradom, ktorý sa nachádzal uprostred týchto nádherných lesov. Bol síce na pohľad krásny, no tváril sa nehostinne. Nebol tak prepracovaný ako Rokfort, ale mal svoje čaro. Rokfort bol skôr rozšírený do okolia a tento bol skôr utiahnutý k sebe.

Tu, na čo som prišla len čistou náhodu, sa schovával Severus a objavoval všetky zákutia čiernej mágie. To som ešte nevedela, že sa tento hrad nakoniec stane aj mojim domovom, ale to sa už predbieham.

Zložila som si svoju korunu z prstu. Zmenšila som si ju na veľkosť prstienku, aby som ju mohla mať vždy pri sebe. Zväčšila som ju a položila si ju na hlavu. Moja rokfortská uniforma sa hneď zmenila na dlhé čierne šaty bez ramienok s nazberanou sukňou.

____________________________________________________________

Vykročila som smerom k hradu. Ten vlastnili, samozrejme keďže sme v Transylvánii, dvaja upíry. Vladimir, ten mal krátke rovnako biele vlasy ako ja, a Stefan, ten ich mal ešte kratšie ako Vladimir, ale naopak čierne.

Stretla som sa s nimi len raz v živote. Nie sú zrovna moc obávaný, ale pôsobia veľmi aristokraticky, lenže sa nepovyšujú nad druhých, ako to robia ostatný upíry pri moci. Preto dovolili Severusovi, aby mohol žiť tam s nimi.

____________________________________________________________

Keď som vošla do hradu, automaticky za mňa postavili dvaja upíry a kráčali so mnou. Vedeli, kto som. Išli sme dlhými chladnými a temnými chodbami až do trónneho sálu. Stefan a Vladimir tam už boli, zacítili moju prítomnosť, pekne na svojich miestach. Ako náhle som vošla do miestnosti sa postavili a kľakli si na kolená do poklony.

„Čomu vďačíme za takú vznešenú návštevu?" spýtal sa Stefan.

„Prišla som navštíviť svojho brata." odpovedala som mu. „Bude to problém?"

„Ale vôbec nie. Costel Vás k nemu zavedie." ozval sa Vladimir a ukázal prstom na upíra po mojej pravici.

Otočila som sa a pokračovala za ním ďalšími dlhými chodbami, až niekam do najhlbších katakomb tohto hradu. Keď sme prišli do poslednej chodby, na malý moment ma zastavil neskutočný zápach kombinácie mnohých elixírov.

„Uşa de la capăt. Dvere na konci." povedal mi Costel po rumunsky.

„Multumeşc. Mă voiĵntoarce singur. Ďakujem, vrátim sa sama." odpovedala som mu.

Kývol hlavou a odišiel. Mám šťastie, že poznám snáď všetky jazyky sveta.

____________________________________________________________

Šla som ďalej, až ku tým dverám o ktorých hovoril, a vošla dnu. Severus mi stál chrbtom a mrmlal si niečo popod nos.

„A poslednou prísadou Odstraňujúceho elixíru je..."

„Dračia pečeň." dokončila som za neho a vyplašene sa otočil mojim smerom.

Na moje prekvapenie sa mi uklonil.

„Čo to stváraš?" nechápala som.

„Pri tomto tvojom výzore musím dodržiavať zásady slušnosti, aj keď som tvoj brat." povedal a dobehol ku mne, aby ma mohol objať. „A čo tu robíš?"

Ukázala som mu novinovú stránku hneď, ako ma pustil.

„Bol som veľmi prekvapený, keď som to uvidel." povedal.

„No to som bola aj ja, len som vôbec nepochopila to s tým Kráľovským snemom. On sa za Vami aj vôbec bol pýtať, či také niečo môže vôbec založiť?"

Záporne pokrútil hlavou.

„Vôbec nie. Ani nič nenapísal. A k tomu je tam napísané ešte aj tvoje meno."

„A to je na tom to strašidelné. Ja som si myslela, že o tom nikto nevie."

„No to je teda divné, ale chápeš ten princíp? Najprv zvolá celý wizengamotom kvôli Domovi a potom ho oslobodí. Lenže oslobodil iba jeho. V Azkabane je cela hromada Grindelwaldových stúpencov a on oslobodil pre nepriame dôkazy len jeho, to bude vyvolávať vo všetkých otázky.

A o pár hodín neskôr prednese prejav, v ktorom zakladá Kráľovský snem a Dom je jeho súčasťou. Ja by som chcel vedieť, prečo ho vôbec vytvoril."

„No to by som chcela vedieť aj ja. Hlavne to, kto mu dal na to povolenie. Navyše sa v tom prejave píše, že Kráľovský snem môže zvolať práve pôsobiaci Minister mágie. Pokiaľ na jeho miesto nastúpi niekto druhý, zvolá Kráľovský snem a bude po nás chcieť, aby sme šli proti Gellertovi.

Polovica z nás by proti nemu nešla. To by vyvolalo ďalšie otázky, každý by chcel vedieť prečo. A hlavne, ja som jeho žena."

„Veď práve. Nie som si istý tým, či si to dobre rozmyslel. Mám pocit, že by som ho mal ísť navštíviť a porozprávať sa s ním o tom. Poďme." zavelil, chytil ma za ruku a ťahal ma tam, odkiaľ som za ním prišla.

____________________________________________________________

Vrátili sme sa späť do trónnej miestnosti. Stefan a Vladimir sedeli opäť na svojich miestach. Mám taký pocit, že asi nemajú celé dni čo robiť a tak len sedia.

„Musím na chvíľu odísť, ale vrátim sa." oznámil im hneď, ako sme za nimi vošli dnu a odmiestnil sa preč.

Ani mu na to nestihli nič povedať.

„Chcela by som Vás ešte o niečo požiadať." povedala som.

„O čo ide?" spýtal sa Stefan.

„Rada by som k Vám priviedla svojho syna. Chcela by som, aby sa trochu priučil šľachtickej etikete a nepoznám nikoho iného, kto by to zvládol lepšie než vy dvaja."

„A kedy by sme s tým mali začať?" spýtal sa Vladimir, v momente bol pri mne a naťahoval ku mne ruku.

„Priveziem ho o Vianociach."

„Dobre, tak sme dohodnutý. Ruku na to."

Potriasla som mu ňou.

„Ako sa Vám môžem odvďačiť za Vašu neskonalú veľkorysosť?" spýtala som sa.

„Nebojte sa, Vaša výsosť." začal Stefan. „Až príde ten správny čas, my Vám oznámime našu cenu."

Iba som sa usmiala a vrátila sa späť do Rokfortu.

Ministerstvo mágie, Londýn, Anglicko

Severus

Premiestnil som sa rovno pred dvere kancelárie ministra mágie a vošiel dnu. Samiyel sedel za stolom a vypisoval nejaké papiere. Bol veľmi prekvapený, keď ma tam uvidel.

„Severus!" zvolal. „Aké milé prekvapenie. Deje sa niečo?"

„Áno, ide o ten tvoj Kráľovský snem. Prečo si sa s nami o tom najprv neporadil?"

„Radil som sa o tom s Domom." odpovedal mi.

„Lenže Dom nemá hlas za nás všetkých!"

„Myslel som si, že to bude dobrý nápad, že budeme môcť pomáhať druhým. Využívať svoju moc správnym spôsobom."

„Veď ja Ti to neberiem, ale musíš chápať..." začal som, ale prerušilo ma klopanie na dvere.

„Pán minister?" ozval sa ženský hlas.

„Slečna Olajová, poďte ďalej." vyzval ju Samiyel a dvere sa otvorili.

Do miestnosti vošla malá zavalitá žena s krátkymi hnedými vlasmi upravenými do dievčenských lokní, ktoré sa k nej vôbec nehodili.

„Ja pôjdem. Porozprávame sa o tom neskôr, ale hlavne niekde v súkromí. Veď vieš, aj steny majú ušli." povedal som a odmiestnil sa naspäť do Transylvánie.