POZASTAVENÉ Inak to nešlo (Pokračovanie Keby Bolo Všetko Inak - HP Fanfiction)

† CHAPTER BX †

Rokfort, Anglicko

14. február 1977

Ráno som vstala uťahanejšia než obyčajne. Trvalo mi asi štvrť hodinu, než som sa donútila postaviť z postele. Dotackala som sa až do kúpeľne, kde si spravila hygienu a obliekla sa. Výnimočne to vyzeralo, že dnes bude pekne, keďže sa pomalým krokom blížila jar, takže som si dala len svoje typické čierne legíny a čierne tielko s vyšitým malým erbom chrabromilu na ľavej strane. Uvoľnila som všetku mágiu, ktorú som spotrebovávala na zakrývanie svojich jaziev či tetovaní, a nechala ich pekne vyniknúť.

Vyšla som z izby von, samozrejme Záškodníci ešte spali, a zišla som dolu chodby do centrálnej časti našej klubovne.

V kresle pri vyhasnutom kozube spala slečna Evansová s knihou na kolenách. Caius jej dával poriadne zabrať na jeho hodinách. Odkedy sem nastúpil, ešte u neho nedostala žiadnu dobrú známku.

____________________________________________________________

Vošla som do prázdnotou zívajúcej Veľkej siene a sadla si na svoje miesto pri chrabromilskom stole. Zrovna, keď som si šla odhryznúť z hrianky a niekto oslovil.

„Dobré ráno, slnko môjho života."

Otrávene som zdvihla pohľad, pozrela sa na Albusa a pustila hrianku na tanier.

„No myslím, že na dnes už som dojedla." poznamenala som a on sa začal smiať.

„Aj som si myslel, že to povieš." poznamenal a sadol si oproti mňa.

„Na to, aby si mohol sedieť pri tomto stole máš už pár desaťročí akosi oneskorenie, nezdá sa Ti?" rypla som si.

Iba sa zaškeril.

„Ešte nikdy som s tebou sedel pri jednom stole, tak si to chcem dnes vyškrtnúť zo zoznamu Čo treba stihnúť pred smrťou."

Zdvihla som mágiou príborový nožík do vzduchu.

„Dúfam, že je ten zoznam veľmi krátky, svrbia ma totižto prsty." poznamenala som.

„Joj, ani si nevieš predstaviť, ako na tebe milujem tvoje všadeprítomné poznámky."

Už som sa chystala, že mu na to niečo odpoviem, keď sa predo mnou na stole objavil papierik.

„Čo to sakra..." ani som nestihla dopovedať, keď za ním sa objavilo ďalších päť.

A za nimi ďalšie a ďalšie a ďalšie.

„To robíš ty?" spýtala som sa ho.

„Nie." pokrútil hlavou. „To sú predsa Valentínky."

„Aké Valentínky?" nechápala som.

„To si muklovia medzi sebou dávajú zrovna v tento dátum každý rok." vysvetlil mi. „Napíšeš tam niečo pekné a dáš to osobe, ktorú máš rád. Vyskúšal som to teraz prvý krát, či sa to uchytí."

„A prečo s tým všetci otravujú mňa?" nechápala som.

„To neviem." pokrčil plecami a odišiel preč.

V každom jednom sa písalo skoro to isté.

Si úžasná....

Krajšie dievča som v živote nevidel....

Keby som nebol tak hanblivý, aj by som Ťa pozval ku Trom metlám.... 

Od tajného ctiteľa....

Bla bla bla. Niektoré boli dokonca aj od báb.

„Čo to máš?" spýtal sa ma Dom, ktorý sa zrazu zjavil pri stole.

„Prostii total inutile. (nadávanie)" zamrmlala som.

Dom si zobral jednu valentínku, otvoril ju a začal čítať. Potom ju odložil naspäť a vybuchol v hurónsky smiech. Celý čas som ho pozorovala s kamennou tvárou.

„Už si skončil?" spýtala som sa ho, keď sa upokojil.

„Áno." povedal vážne.

„Podpáľ to, okrem..." hrabala som sa v tom chvíľu a vytiahla tri, ktoré som si dala do batohu. „Tie sú od Záškodníkov. Tie si nehám, aby sa nepovedalo."

Dom iba pokrčil plecami a luskol prstami. Chrabromilský stôl začal horieť.

„Ale ja som nepovedala, že máš podpáliť celú školu." povedala som pokojne a odstúpila od stola.

Iba si povzdychol a plamene zmizli. Stôl bol trochu obhorený, ale bolo mi to jedno, dôležité bolo, že valentínky zhoreli.

„Si spokojná?" spýtal sa Albus, ktorý nás celý čas pozoroval.

„Ani nie, ale zatiaľ to stačí." odvetila som. „Pondelok ráno a rovno sa to začína s p..."

„Váš slová!" zvolal a postavil sa.

Zdvihla som ruky ako na obranu a nepovedala som nič.

„Čo myslíš... keď umrie, bude nás chodiť otravovať?" spýtal sa ma súkromne Dom.

„Určite áno, veď je to predsa celá podstata jeho bytia." odpovedala som mu.

Albus preskakoval pohľadom z jedného na druhého. Už otváral ústa, že niečo zahlási, ale zrovna vtedy sa začali valiť študenti, a tak si naspäť sadol a začal raňajkovať.

Dom sa pobral k slizolinskému stolu a ja som odišla preč.

____________________________________________________________

Prvú hodinu som mala Starostlivosť o zázračné tvory, tak som rovno vyšla z hradu von a pomaly sa prešla po pozemkoch až k Zakázanému lesu a užívala si pomaličky vykukujúce slnko. Sem tam po trávniku sa nachádzali ešte malé kopčeky snehu.

Keď už som stála na kraji lesa, som sa obzrela a pozrela na hrad. Vôbec netuším, ako sa mám na toto miesto pozerať. Áno, dalo mi veľa dobrého, no lenže aj veľa zlého. A skôr si pamätám len to zlé, než to dobré.

„Je krásny, však." ozval sa za mnou hrubý hlas hájnika Hagrida.

„Podľa toho, z akého pohľadu sa naň pozeráš." odpovedala som.

„To je pravda." uznal. „Ale iný domov nemám."

„Ja nemám ani tu domov." povedala som a vtedy sa pri nás zjavil profesor Kettleburn.

„To už je čas?" spýtal sa, keď ma zbadal.

„Nie, ja som tu skôr." povedala som.

„Aha, dobre. Tak sa teda presunieme na miesto a počkáme na ostatných."

Profesor vykročil k miestu, kde mávame hodinu, a tak som sa rozlúčila s Hagridom a šla za ním.