POZASTAVENÉ Inak to nešlo (Pokračovanie Keby Bolo Všetko Inak - HP Fanfiction)

† CHAPTER BT †

Rokfort, Anglicko

23. december 1976

James

„No táák, Paroháč. Ples sa začína už za dve hodiny. Už by si nám mohol konečne povedať, kto Ťa pozval na ples." rýpal som mňa Sirius.

„Nepoviem Vám to!" zvolal som podráždene.

„Ale prečo?" spýtal sa Remus. „Čo ideš sám?"

„Nie, ale budete sa mi smiať." povedal som a zavrel sa v kúpeľni.

„Nechaj ho tak." počul som, ako cez dvere povedal Remus Siriusovi a odišli z izby preč.

Iba som si zhlboka povzdychol.

Rina

Možno žiť v prítomnosti a zabudnúť na minulosť nie je až taký zlý plán, keďže celý môj život je len jedna veľká lož. Ale tá predstava, že by som mala zabudnúť na Gellerta ma, nie že by som povedala, že ma desí, ale ona ma .... desí.

Sklesnuto som sedela na sedadle prázdneho metlobalového ihriska. Ani nie za hodinu, by sa mal začať ten poondiaty ples. Vlastne, ani neviem, prečo tam idem.

No a hneď zajtra ráno sa odchádza domov. Domov! Jak ironické. Mojim domovom sa do prvého Januára stane prázdnotou zívajúci hrad Bran.

Sama. Tak ako vždy. Samota je moja minulosť, prítomnosť a moja budúcnosť. Keby to bolo aj možné, skoncovala by som so svojim mizerným životom už dávno.

„Nemali by ste sa nechať pohltiť takými temnými myšlienkami, pani Riddlová." ozval sa spoza mňa hlas.

Pomaly som sa otočila a pozrela sa na profesora Slughorna.

„Vám sa to ľahko povie, Horace. Vy ste veselí človek už od narodenia." poznamenala som s jedným zdvihnutým kútikom úst.

Unavene sa posadil vedľa mňa.

„Môžeme si tykať? Aj keď je medzi nami taký vekový rozdiel?" spýtal sa.

„Samozrejme." usmiala som sa.

„Čo Ťa trápi?" zaujímal sa.

„Minulosť." povzdychla som si a pomrvila dlane.

„Tak to asi väčšinu z nás, aj keď viem, že Tvoja minulosť je asi úplne iná ako ostatných ľudí." smutne sa usmial.

„Vrátila by som sa späť a všetko zmenila, lenže na druhej strane by som nemala teraz to, čo mám." povedala som.

„Ja som žiaľ nemal to potešenie, stať sa rodičom. Určite je to veľmi výnimočný pocit."

„Neviem, či som si dostatočne užila všetko, čo k tomu patri." priznala som. „Keďže ja som iného druhu, ako ste Vy."

„Musím sa priznať, že som celkom aj tušil, že je na tebe niečo výnimočné a on tiež."

Ani nemusel vysloviť jeho meno, presne som vedela, o kom vravel. O Tomovi.

„No mali by sme asi už ísť, aby nemusel tvoj doprovod na teba dlho čakať." povedal po chvíli a ja som sa postavila.

„Presne." pritakala som. „Nech si užije, zakiaľ ešte môže."

„Čo tým chceš povedať?" vyplašene sa spýtal.

„Na to je ešte čas." letmo som sa na profesora pozrela a odišla preč.

____________________________________________________________