POZASTAVENÉ Inak to nešlo (Pokračovanie Keby Bolo Všetko Inak - HP Fanfiction)

† CHAPTER CB †

Rokfort, Anglicko

17. marec 1977

Rina

Akonáhle som ho pustila, som sa premiestnila preč. Nohami som dopadla na strechu astronomickej veže. Keď som sa pozrela na zapadajúce slnko, došli mi, ako dlho som v Nurmengarde bola.

Sadla som si a len tak hľadela do diaľky. Ani neviem, či som bola šťastná, že som tam bola alebo to bola chyba. Cítila som sa tak strašne zmetene. Akoby sa celý môj život odohrával len v mojej hlave. Akoby toho všetko nebolo skutočné.

Horúce slzy mi tiekli dolu mojimi studenými lícami. A možno som si len priala, aby nič z toho nebolo skutočné. Prežila som vo svojom živote toho strašne veľa. No mojim životom najviac aj tak prevládali klamstvá.

Či od mojich rodičov, mojich bratov, Gellerta, Toma...

Niekedy si prajem, aby som len otvorila oči a zobudila sa v Godrikovej úžľabine ako normálny človek a všetko to, čo sa doteraz stalo, bol len sen, či skôr nočná mora.

Nie, že by som vo svojom živote všetko ľutovala. To, že mám svojich synov to rozhodne neľutujem. Lenže som čo to za matku, že som sa na nich vykašlala.

Prečo len nemôžem byť normálna, ako všetci ostatný.

„Tým, že sa tu budete teraz ľutovať nič nezmeníte." ozval sa hlas.

Prostredie sa zmenilo a ja som sa opäť nachádzala v tej tmavej miestnosti spolu s Radou Starších.

Rina: „Čo odo mňa chcete? Nemám na Vás náladu."

Thaumas: „Láskavo sa správajte slušne!" ohriakol ma. „Nespĺňate svoje povinnosti tak, ako by ste mali, veličenstvo. Zase."

Rina: „Dajme mi pokoj aj s celými povinnostiam. Môžem sa na to všetko akurátne vykašľať!"

Od zlosti som sa postavila. Pocítila som, ako sa mi začali podlamovať kolená a nejaká neviditeľná sila ma tlačila k zemi. No bohužiaľ som sa nedala podvoliť. Pomaly som uvoľňovala svoju silu, ktorú som celý život schovávala a pomaly sa vyrovnávala. Videla som prekvapenie v ich tvári.

Afrodita: „Vy predsa nemôžete byť až taká mocná!"

Rina: „Evidentne asi môžem. Takže teraz mi láskavo konečne, čo odo mňa chcete?!"

Héba: „Aby ste robili to, čo máte! Preto sme Vám tu moc a postavenie dali."

Rina: „A ako mám vedieť, čo mám a čo nemám robiť? A to ste sa mi nemohli spýtať, či to vôbec chcem? Či mám záujem o takýto mizerný život. A to ste čo? Hodili Vaše povinnosti na mňa, lebo Vám sa nechcelo to robiť?"

Héba: „Takto s nami láskavo nejednajte! Máte nám prejavovať úctu a rešpekt!"

Rina: „No Vy ste tak posledný ľudia, čo si zaslúžia moju úctu a rešpekt!"

Vytiahla som prútik a zasiahla Hébu zaklínadlom. Tá odletela preč.

Aténe: „Ako sa opovažujete na nás útočiť!"

Vystrela sa tak vysoko, že z nej sršala mocná energia. No ja som sa však nebála, bola som mocnejšia, ako oni všetci ostatný dokopy.

Rina: „Vy ste s týmto všetkým začali ako prvý! Ja som o nič z tohto nestála. Ja som tú moc nechcela. Ale keďže ste mi ju dali, tak prečo už ju nevyužiť."

Cítila som, ako mi celým telom pulzuje mágie. A vtedy mi došlo, že toto som v skutočnosti ja, že toto je moja podstata.

Zeus: „Ale Vy ju nesmiete používať proti nám. Aj tak Vám ju môžeme velice rýchlo zobrať."

Rina: „Ale Vy mi ju nechcete zobrať. Keby ste to chceli skutočne urobiť, urobili by ste to hneď. Ešte predtým, ako som Hébu napadla. Veď predsa pokiaľ ste taký mocný ako tvrdíte, mali ste to predsa vedieť, že ju napadnem."

Hermes: „Mohli by sme upokojiť všetci, nie?"

Členovia Rady Starších súhlasne zamumlali. Nechápavo som na nich hľadela. Vôbec som celému tomuto nechápala.

Thaumas: „Ste kráľovná Ecatherina a už by ste sa mohli naučiť rozoznávať rozdiel medzi tým, čo sa deje v skutočnosti a tým, čo sa deje vo Vaše hlave."

Prostredie sa rozpustilo a ja som bola opäť na streche astronomickej veže.