POZASTAVENÉ Inak to nešlo (Pokračovanie Keby Bolo Všetko Inak - HP Fanfiction)

† CHAPTER BH †

Rokfort, Anglicko

22. september 1976

„Čo budeme robiť?" spýtala som sa ho.

„Prišiel mi ako dobrý trest, že by ste mi upratali moju zbierku kníh." ukázal prstom na medzi poschodie.

„To si nevieš spraviť sám?"

„A načo, keď to môže niekto urobiť za mňa." uškrnul sa na mňa.

Iba som zase prevrátila očami a zdvihla sa.

„Kam ideš?" spýtal sa.

„Začať." povedala som a vyšla hore.

„Nechceš radšej počkať na ostatných?"

„Uhádol si, nechcem."

Zobrala som si zo zeme malý rebrík a oprela ho o police s knihami. Vyšla som po ňom a vytiahla prvý knihu.

„A podľa čoho to chceš zoradiť?" zavolala som na neho.

„Podľa abecedy." odpovedal mi.

Zišla som z rebríku a položila prvú knihu na zem. Prepla som na svoju super rýchlosť a vyberala jednu knihu za druhou.

____________________________________________________________

Než sa otvorili dvere a dnu vošiel James so Siriusom a za nimi Evansová, už som mala polovicu kníh vybratú von.

„Slečna Evansová." počula som Albusa. „Toto je myslím Váš úplne prvý stret."

„Áno, pán profesor. Ale keby nebolo tuto Pottera, tak by som mala čistý štít." odpovedala naštvane.

„Čo z toho robíš furt vedu?" počula som Jamesa.

„Vašim trestom je upratať moju zbierku kníh." vravel Albus. „Rád by som ich mal zoradené podľa abecedy a ešte by som bol rád, keby mi slečna Evansová napísala na pergamen názvy. Slečna Riddlová už začala, takže sa k nej prosím, môžete pridať."

„Super, takto to nedorobíme ani do Vianoc." zavrčala som mu v hlave.

„A ty si tu za čo?" spýtal sa ma Sirius, keď všetci traja vyšli po schodoch.

„Kto asi vyhodil tie hajzle do vzduchu?" odpovedala som mu a vyšla na rebrík, vytiahnuť ďalšiu knihu.

„Daj, vezmem ju." objavil sa podo mnou James.

Tak som mu tú knihu z vrchu pustila, lenže tá ho prevážila a padol na zem.

„Čo tam stváraš?" spýtal sa ho Sirius.

„Tá kniha má hádam aj tridsať kilou." povedal James a zhodil knihu zo seba na zem až to zadunelo.

Iba som prevrátila očami.

„A to hráš metlobal."

„Mali by sme si to rozvrhnúť." začala Evansová. „Riddlová môže podávať knihy, Potter s Blackom ich budú dávať na zem a triediť, zatiaľ čo ich ja budem zapisovať."

„To je neuveriteľné." poznamenala som.

„A čo?" spýtala sa.

„Ty vieš aj premýšľať."

„No prepáč." dala ruky v bok.

„Ospravedlnenie prijímam." poznamenala som a vytiahla ďalšiu knihu.

„Kto si akože myslíš, že si?" spýtala sa naštvane.

Chalani nás sledovali so zatajeným dychom.

„To ti nemôžem povedať, lebo by si sa urazila." odpovedala som jej s kľudom.

Sirius sa na tom zasmial.

„Ty si ten najhorší druh namysleného človeka, akého som kedy stretla." vyprskla.

„Aspoň na rozdiel od teba neodsudzujem ľudí skôr, ako ich spoznám, Leta." zvolala som.

„Som Lily." opravila ma.

„To je fuk." mykla som plecom.

____________________________________________________________

Ďalej už sme pracovali v tichosti, až dokiaľ nás Albus nezastavil.

„Dobre, to stačí. Odviedli ste kus práce." stál na vrchu schodov. „Bežte sa najesť a zajtra zase o šiestej budete pokračovať."

„Ale pane. Chrabromil má zajtra tréning." oponoval mu James.

„Zajtra má tréning Bifľomor kvôli sobotňajšiemu zápasu proti Bystrohlavu." uzavrel to Albus a my sme odišli.

Evansová nás ani nečakala a ušla preč.

„S kým ideš na ples?" spýtal sa ma James.

„S nikým, asi tam ani nepôjdem." odpovedala som.

„Ale ten ples je povinný." pripomenul mi Sirius.

„Nech." mykla som plecom. „Vy idete s kým?"

„Nikto ma nepozval." priznal James.

„Neviem si vybrať." povedal hneď za ním Sirius.

James sa na mňa obrátil a prevrátil očami. Iba som sa uškrnula.

____________________________________________________________

Spoločne sme vošli do Veľkej siene a sadli si na naše miesta.

„Tak čo trest?" spýtal sa Remus. „Dúfam, že to bolí."

„Neskutočne trpíme." povedal Sirius a chytil sa na mieste, kde má srdce. „Počuj, Paroháč, Evansová je na teba pekne naštvaná."

„To si len tak ľahko nevyžehlím." povedal smutne.

Pokrútila som nad nimi hlavou a naložila si zemiaky.

„Psst." ozvalo sa mi v hlave a pozrela som sa na Doma.

Zamával na mňa nejakým kusom pergamenu.

„Čo je to?" spýtala som sa.

Otočil sa na Seva a podal mu list, aby mi ho poslal. Netváril sa zrovna moc nadšene, ale poslal mi ho. Letmo som zdvihla ruku a chytila ho. Neviem prečo, ale obliala ma nervozita, keď som ho otvárala. Len čo som zahliadla prvé slová a spoznala písmo, ktorým bol napísaný, rozbúchalo sa mi srdce a do očí natlačili slzy. List som naspäť rýchlo zložila a pozrela sa na Doma.

„Len čítaj!" povzbudil ma.

List som teda znovu rozložila.

Ahoj Dom,

píšem Ti len veľmi na rýchlo, práve sa menia stráže pri mojej cele a ešte tu nik nie je, ale to som Ti nechcel povedať. Neviem, či to bola skutočnosť alebo už ozaj pomáli prichádzam o rozum. Prednedávnom sa pri vchode strhla bitka a ja som v tom hluku započul svoje meno. Nič divné by na tom nebolo, keby ho nebola zakričala tvoja sestra. Nemám najmenšieho tušenia, čo sa vtedy udialo, nikto mi to totižto nechce povedať. Viem, že si na slobode, a tak sa chcem len spýtať, či o tom niečo nevieš. Je tu nejaká možno, že by bola nažive? Vieš, neskutočne mi chýba.

A ešte jedna vec. Pred tromi dňami za mnou bol Zachary. Môj syn! Náš syn! No, keď som sa ho spýtal na Domi, prišli aurory a odviedli ho preč, takže mi nestihol nič povedať.

Prosím o rýchlu odpovedať.

Potrebujem vedieť, čo sa stalo s láskou môjho života.

Gellert