POZASTAVENÉ Inak to nešlo (Pokračovanie Keby Bolo Všetko Inak - HP Fanfiction)

† CHAPTER AA †

Rokfort, Anglicko

1. september 1942

Kasandra

Pozerala som sa do jeho hnedých očí, ako keby neexistovalo nič iné. Až pohľad na jeho natiahnutú ruku smerom ku mne, ma vrátil do reality.

„Kasandra." povedala som a potriasla mu ňou.

Jemne sa na mňa usmial svojim bielym chrupom a svoj pohľad presunul pri rečnícky pult, kde stál riaditeľ Dippet.

Sedela som za stolom slizolinskej fakulty a rozhliadla sa okolo. Postrehla som pár nepatričných pohľadov od mojich nových spolužiakov na moje predstavenie sa s Tomom. Pohľad do ich mysle mi umožnil dozvedieť sa, že ho tu nikto z prítomných nemá až moc v láske. Teda až na niektorých.

Profesor Dippet mal veľmi krátky príhovor, asi som si moc zvykla na Phineasa Nigellusa Black. Ale dobre sa vypracoval, z učiteľa Starostlivosti o zázračné tvory až na riaditeľa. To sa mu musí nechať.

Skromne som si naložila jedlo na tanier.

Po takom dlhom čase sa vrátiť naspäť na Rokfort a študovať je trochu zvláštne. Hlavne s tým vedomím, že Váš manžel behá niekde po svete a robí paseku a Váš syn študuje v Beauxbatone. Ani neviem, prečo som vlastne chcela ísť naspäť na Rokfort. Pozrela som sa na učiteľský stôl, nastalo veľa zmien. Teda až na jednu, stále tam sedel Albus Dumbledore. Ja sa ho snáď nikdy nezbavím.

„Odkiaľ si, Kasandra?" spýtal sa ma Tom, keď som zamyslene pozerala na svoje jedlo, ktorého som sa ani nedotkla.

„Z Redhill." odpovedala som. „A ty?"

„Ja som z Londýna. Vyrastal som v sirotinci." zdôveril sa.

„Aké to tam bolo?"

„Také ako tu. Nikto ma nemá rád, nikto sa nechce so mnou kamarátiť. Všetci sa ma boja."

„Mne nepripadáš strašidelne." usmiala som sa na neho.

Započula som pohoršujúce myšlienky ostatných, ale nereagovala som na ne.

„Ďakujem, to je od teba milé. Môžem Ťa zoznámiť s hradom, keďže si tu nová, keď budeš chcieť." úsmev mi opätoval. „A s niektorými fajn ľuďmi."

„To znie fajn." povedala som a odždibla si aspoň kúsok zo svojej večere.

____________________________________________________________

Bolo zvláštne sedieť tu medzi deckami a tváriť sa, že je mi šestnásť. Z toho už som vyrástla. Lenže už tu nie je nikto, kto by mi ten čas spríjemňoval. Ani jeden z mojich bratov. Žiadna Lysandra, ani Angelina a ani Natali.

„Si veľmi zvláštna." vyrušil ma Tom z myšlienok.

„Prečo si to myslíš?" spýtala som sa ho.

Moja schopnosť videnia budúcnosti nejako ochabla už úplne, neviem čo ma čaká.

„Pôsobíš roztržito. Veľmi ľahko sa stratíš vo vlastných myšlienkach."

„Keď si človek potrebuje vyriešiť svoj vlastný život, stane sa, že stratí niť reality."

Ostatný ľudia okolo nás zvedavo pozorovali, aj keď sa snažili tváriť, že nie. Mňa nik neoklame.

„To máš teda pravdu. Konečne komunikácia na úrovni." povedal nadšene. „Podľa toho, ako komunikuješ, to vyzerá, akoby si bola omnoho staršia, ako v skutočnosti si."