Cold shadow ✅

Tiene

,,Mami! Neodchádzaj! Prosím! Neodchádzaj!" hrdlo jej zoviera úzkosť, ktorá ju zadúša zakaždým, keď mamka zaklapne rozprávkovú knižku, vstane zo stoličky a vystrie ruku k vypínaču od lampy.

,,Miláčik, nikam nejdem, budem len v spálni," povie jej mamka milým, no unaveným hlasom. ,,Dobrú, Clio."

Ozve sa šťuknutie vypínača a izba sa zahalí do čierneho súkna tmy.
Clio Jonesová uchopí límec prikrývky, vsunie pod ňu nohy, a zababuší sa až po uši.
Strasie ju zima.
Alebo je to strach?
Nepáčia sa jej pocity, ktoré ju opantávajú každú noc. Ale čo sa jej nepáčilo najviac, nie je jej vlastný strach. Je to to, čo ho vyvoláva.
Tiene.
Tie chladné tiene.

Pokúša sa zaspať. Zavrie oči, zatiahne ich ako rolety, keď sa jej jeden z nich, tých tieňov dotkne.

,,Huh," strasie sa a dotkne sa ramena, na ktorom cítila dotyk studenej ruky. Postaví sa a beží do spálne.

,,Mami," rozplače sa a posteľ zavŕzga pri údere jej kolien o matrac.

,,Clio. Čo sa deje? Zase tie nočné mory?"

,,Mhm," vkĺzne do náručia svojej mamy.

,,Smiem.. smiem dnes spať s tebou?"

,,No čo už s tebou..." prikryje ju hrubými perinami. Clio sa hneď cíti bezpečnejšie a má menší strach. Nakoniec sa jej aj konečne podarí zaspať.

(Clio - o pár rokov)

Rohypnol, Sédativ, Hypnox, Stilnox, Tianshi.. len malý zlomok liekov na spanie, ktoré som kedy užívala. Trápi ma migréna, je to akoby ma niekto ovalil kladivom po hlave.
Keď vojdem do triedy, nikto si ma nevšíma. A patrične, ja si nevšímam nikoho. Žiaden úsmev, žiadne ahoj, dokonca sa ani neunúvam dať si dolu slúchadlá z uší, v ktorých aktuálne vyhrávajú Nightwish piesne. Sedím úplne vzadu pri dverách. Z prostého dôvodu: budem z triedy prvá vonku, až zazvoní.

V lavici sedím úplne sama. Neprekáža mi to, na samotu som zvyknutá. Vlastne môj jediný kontakt so spoločnosťou predstavuje škola a možno ešte cesty zo školy, do školy a do obchodu. Alebo aj cesta ku cvokárom. Nedivde sa. Trčať v tejto diere plnej adolescentov, ktorí sa nevedia spratať do kože a večne robia či vravia a riešia totálne sračky, to chce veľkú dávku poriadnej psychoterapie a sebazapretia.

Stránim sa obvykle spoločnosti a spoločnosť sa zvykne strániť mne. Myslia si o mne, že som blázon a večne chodím po svete ako zdrogovaná. Skutočnosť je taká, že som "len" na práškoch na spanie a antidepresívach (čo je vlastne trošku podobné).
Mojej mame odporučili špeciálnu školu pre cvokov, aj takých, čo vídavajú ZJAVENIA, ale mama ma silou-mocou tvrdohlavo drží medzi tými, ktorých všetci volajú NORMÁLNI.
Problém je ten, že moji spolužiaci sú všetko, len nie normálni.

Sledujem, ako si jeden z chalanov zapchá nos, zatočí sa na mieste a potom si nos pustí, pričom sa zapotáca ako opilec, spadne na zadok a posunie prednú lavicu o dobrých pár centimetrov dozadu. Všetci ho sledujú a smejú sa, niektorí chalani pri tom dokonca rozhadzujú rukami pripomínajúc tak lachtanov. Zdá sa, že v tejto chvíli som v triede asi jediná, komu prídu títo chalani úplne trápni. Vyjde zo mňa zívnutie. Už len pár hodín...

Vytiahnem si z tašky zošit a začnem písať pokračovanie príbehu, ktorý píšem. V mojom živote je písanie príbehov jednou z veľmi mála vecí, ktoré majú zmysel, aj to však nie vždy. Nebyť písania príbehov a kreslenia, dnes by som tu už asi nebola.

Prehrabnem si rukou dlhé čierne vlasy a nechávam pero kĺzať po papieri vytvárajúc slová z mojich myšlienok a pocitov. Zisťujem, že za celých päť minút som dokázala napísať len tri slová, a to "Seriem na to". Veľmi výstižné. Mám chuť sa na všetko vykašľať. Vzdať to. Čo ma tu drží? Neviem.
Možno moja mama a možno nádej v lepšie dni.
Keď ma konečne "osvieti," napíšem do zošita: