Cold shadow ✅

Dante

(Lars)

Posral som to. Strašne veľmi. Lenže keď som ju videl, vrátilo sa to. Jednak tá túžba byť s ňou, a jednak všetok ten hnev na ňu. Odmietnutie, sklamanie a tak. Pomáhal som jej, ukázal jej to najlepšie, čo som mohol, ukázal jej lásku, a ako sa mi odvďačila? Rozchodom. A toto prevážilo.

Vzťah s Eris bol čisto len o sexe a túžbe si vykompenzovať to, čo mi chýbalo pri Clio. O hneve, ktorý som si chcel nejako vybiť. Tiež aj o akomsi sebazapretí a vnútornej vzbure. Vraj Clio nie je pre mňa dostatočne dobrá. Tak teraz videla po mojom boku niekoho ďaleko horšieho.

Ublížil som jej. Vidím to. Cítim to. A začne ma to mrzieť. Slová "spravila som dobre, keď som sa s tebou rozišla," mnou hlboko otrasú, a zrazu ma prejde aj tá túžba prinútiť ju žiarliť, či dokázať si mužnosť, či čo som to vlastne robil. Nechal som sa ovládnuť citmi.

Vnímam, že som si zahryzol viac, než som dokázal prežuť, že som sa chytil do pasce, ktorú som pre ňu sám nastražil, a pomyslím si, že som idiot. Strašný idiot.

,,Clio! Clio, počkaj!"

,,Čo!!!" otočí sa na mňa nahnevane.

,,Prepáč."

,,Za čo sa ospravedlňuješ?"

,,Za to s Eris."

,,To s Eris je len a len tvoja vec! Rob si s ňou, čo len chceš, mňa to už nemusí zaujímať. Už spolu nechodíme."

,,Takže nežiarliš?"

,,Nie."

,,Klameš. Inak by si teraz nebola taká nahnevaná."

,,Nahnevaná som hlavne kvôli tomu, že som si myslela, že po našom rozchode si nájdeš niekoho ďaleko lepšieho, než som ja alebo nejaká Tenebrisčanka. Môj hnev pramení predovšetkým z mojich vysokých očakávaní a sklamania. To je všetko."

,,Často je lepšie nemať žiadne vysoké očakávania."

,,Hej. Nenaplnené sú veľmi bolestivé," podotkne.

,,Nechceš...Nechceš sa ku mne vrátiť?"

,,Takto to nefunguje, Lars. Po tomto, čo som dnes videla, už vôbec nie."

(Clio)

V rozprávkach možno existuje dokonalosť. Dokonalý princ a dokonalá princezná spolu žijú dokonalý život šťastne, až kým nepomrú. Ibaže život nie je rozprávka, ja nie som princezná, Lars nie je princ, a už vôbec nie sme dokonalí. A ak si aj napriek tomu niekto myslel, že sme podobní princovi a princeznej, tak sa hlboko mýlil. Už len z toho dôvodu, že princezné zvyčajne netrpia depresiami a neničia rozprávku. Nevolia si radšej samotu, než keby mali byť so svojim princom. A princovia nezvyknú byť také indivíduá, ako je Lars.

Keď sa tak pozerám na seba, uvedomím si, že aj keby som bola rozprávková bytosť, tak pravdepodobne by som bola nejaká zlá čarodejnica. Alebo možnože drak, až na to, že by som nejedla ľudí, keby som ním bola. A vlastne...Ani by som nečítala. Veď by som potrebovala nadrozmerné knihy! A o tom ani nehovorím, že by som nevedela čítať.

Knihy...Vždy môj dokonalý útek. Až doteraz. Pristihnem sa, ako sa dívam na stenu s knihou položenou v lone, a nedokážem sa vôbec, aleže vôbec sústrediť.

Ale no tak, Clio! Urobila si správnu vec, keď si sa s ním rozišla! Navrávam si, že moje rozhodnutie bolo správne, dovtedy, kým mu nezačnem veriť. Tisíckrát opakované klamstvo sa stáva pravdou. Funguje to aspoň na takú úroveň, že to rozhodnutie netrápi moju myseľ. Trápi iba hĺbku duše, ktorá mi hovorí, že som spravila niečo zlé. Hovorí, že sa sama týram. Hovorí to, čo by mi kedysi povedal Lars: že si vytváram svoje vlastné búrky a potom som nešťastná, že na mňa prší. A myseľ premúdrelá, už neutrápená, jej odpovedá, že občas potrebujeme jednoducho prečkať búrku a dážď, aby prišlo šťastie a radosť. Boj toho, čo cítime a čo si myslíme, je nekonečný a krutý. Keď robím to, čo cítim, tak sa cítim nerozumná. A keď robím to, čo je v mojej mysli, tak sa cítim bezcitná.