Cold shadow ✅

Horiaci dom

(Clio)

Luxská škola sa takmer vôbec nezmenila. Jediné, čo sa zmenilo, boli Luxčania. V rukách som nervózne zvierala obálku a zaklopala na dvere riaditeľne.

Yasuo nadvihne zrak od akejsi knihy. Hneď ju aj odloží stranou a vstane. ,,Clio! Som rád, že ťa tu vidím. Ako sa máš?"

Takmer by som si bola pomyslela, že je všetko presne tak, ako má byť, keby som nevedela, že nemám veriť tomu kúzlu osobnosti, ktoré ho vždy obkolesovalo, aj napriek tomu, že sa v posledných dňoch choval vyslovene ako kretén.

,,Mám sa výborne. A čo ty?"

,,Tiež. Čo máš nové? Ako sa má Dante?"

Akoby ho to bolo vôbec zaujímalo. ,,Povedal by ti to určite rád aj osobne, ale tiež skvelo."

,,A čo mu teda bránilo prísť?" úsmev krivý ako paragraf Yasuovi nie a nie zísť z tváre.

,,Ale braček! Si riaditeľom luxskej školy! Takéto základné vedomosti ohľadom cestovania portálmi má aj malé luxské dieťa!"

,,Ah. Prepáč. Občas zabúdam, že chodíš s niekým mimo svoju ligu."

,,Nemohol by si na to skrátka zabudnúť raz a navždy?"

,,Mohol. Ale ty by si po čase i tak prišla na to, že som mal pravdu."

,,A možno by som na to neprišla nikdy."

,,Sama tomu neveríš."

Čomu som verila a čomu nie, to som často spochybňovala. Vlastne som už vôbec nevedela, čomu mám veriť. Bola som z toho frustrovaná.

,,Tebe to môže byť tak jedno. Ty chodíš s Dantem alebo ja? Len pre informáciu, som to ja."

,,Hnevá ma, keď ťa vidím, ako si ničíš život."

,,Možno by si nemal sledovať ten môj život. Možno by si sa mal viac starať o ten svoj vlastný."

Yasuo nemo otvorí ústa.

,,Prišla som sem kvôli tej pozvánke. Prepáč. Ale neprídem. A nie je to kvôli Dantemu. Je to proste kvôli tomu, že si ma sklamal."

,,Iba som si robil srandu," vypustí z úst na svoju obhajobu.

,,Tak si nabudúce rob z niekoho srandu tak, aby ho to neranilo!"

Z vrecka bundy však napriek všetkému vytiahnem malú škatuľku previazanú stuhou a položím mu ju na stôl. Nie, nešmarím mu ju ako psovi. Jednoducho mu ju tam položím. Len položím. ,,Prajem ti všetko najlepšie. Veľa zdravia, šťastia, lásky."

Pozbieram sa na odchod, so slzami na krajíčku. Predstavujem si, ako som uväznená v nejakom dome. A ten dom horí. A horí všetko naokolo, pretože som v prekliatom pekle. Asi tak by som najlepšie opísala všetky tie emócie, ktoré mi zvierali hrdlo a bránili mi poriadne sa nadýchnuť.

V tej škatuľke boli dve veci. Istá drobnosť, ktorú som našla v obchode, a tiež kľúč od domu, ktorý mi kedysi Yasuo daroval. Nemala som pocit, že si ho zaslúžim. Otec, ktorý bol očividne veľký bojovník proti Tenebrisčanom, a ktorého som ani nikdy nepoznala, by sa v hrobe obracal, keby vedel, aká je jeho dcéra, a určite by ma aj vydedil, ak by žil. Teda...Môj otec bol pre mňa stále jednou veľkou neznámou - ako cudzí muž. A tak či tak som neplánovala tráviť veľa času v Luxe. Našla som si svoje miesto na Zemi.

Prechádzam sa uličkami Luxu. Prekvapí ma, keď v diaľke na lavičke uvidím sedieť dvoch chalanov - Raula a Larsa.

Nadvihne zrak a naše pohľady sa stretnú. Bola som v tom, že Lars bude niekde v Brazílii, ale asi som sa mýlila. Nie asi. Určite som sa mýlila.

,,Clio!" zavolá na mňa Raul.

Podídem k nim, i keď sa mi veľmi nechce. Vyberiem ruky z vreciek bundy a napravím si na jednej z nich náramok. ,,Ahojte."

,,Nečakal som, že ťa tu uvidím. Ako sa darí?"

,,Len som si bola vybaviť pár záležitostí. A dobre, povedala by som," odpoviem, pri čom sa stále pozerám na Larsa.

,,Čo máš nové?" Raul sa snaží rozvinúť konverzáciu. Neviem ale, čo mu mám otázku odpovedať. Celé toto stretnutie sa mi zdá byť trochu nepríjemné.

Našťastie ma "zachráni" Lars. ,,Raul?"

,,Hm?"

,,Mohol by si nás s Clio nechať na chvíľu osamote?" vypustí z úst túto požiadavku.

,,Jasné," vstane a uvoľní miesto na lavičke. ,,Uvidíme sa, Šmolko."

Nastane chvíľa ticha, kedy ja stále stojím na mieste a hrám sa s náramkom na ruke a Lars sedí a pozerá sa do zeme.

,,Posaď sa. Ja nehryziem," povie napokon s humorným podtónom v hlase.

,,Jasné. Prepáč. Len som sa trochu zamyslela."

,,Vyzeráš skvelo. Tá blúzka ti pristane..."

,,Vďaka," obzriem si jednoduchú blúzku bielej farby, mysliac si pri tom, že bola prvou vecou, čo dnes mi pri otvorení šatníka prišla pod ruku. Nikdy som veľmi nedbala o módu. Často som ani nedbala o to, že čo s čím bude najlepšie ladiť, pokiaľ to spĺňalo môj jediný úmysel - nevyčnievať príliš z davu a nevyzerať v tom ako idiot.

,,S úsmevom by ti pristala viac."

,,Mám za sebou menšiu hádku s Yasuom."

,,Kvôli Dantemu?"

Prikývnem.

,,My dvaja sme teraz spolu," oznámim mu. I tak pochybujem, že mu to ešte nikto nestihol vytárať.

,,Hej, ja viem."

Ďalšia dlhá odmlka.

,,Prečo sa už nedokážeme rozprávať tak, ako kedysi, Clio?" spýta sa ma Lars odrazu. ,,Správame sa k sebe ako dvaja cudzinci."

Neodpovedám. Hľadám odpoveď.

,,To nebola rečnícka otázka."

Skrčím si na lavičke nohu pod zadok. ,,Stalo sa toho medzi nami veľa," odpoviem.

,,Pokiaľ sa nemýlim, tak to ty si tu tá, ktorá sa so mnou rozišla, pretože jej v našom vzťahu zrejme chýbalo niečo, čo stále nedokážem identifikovať, ktorá sa zachovala tak, ako sa zachovala a klamala mi."

,,Mrzí ma to. Ale celé toto...Proste ma mrzí, že ma ľúbiš tak veľmi - no ja ti to nedokážem opätovať."

Pekné nedelňajšie popoludnie Vám prajem :-) Keďže som nasadila cez prázdniny a posledný týždeň tempo, kedy mám napísaných niekoľko častí dopredu, rozhodla som sa, že Vám spravím takého Mikuláša v apríli, a publikujem dnes hneď 2 časti :-)

Ok, možno si poviete, že som ich mohla pokojne spojiť, nakoľko v oboch pôjde o rozhovor Clio s Larsom, ale vzhľadom k tomu, že je toto ešte len 71. časť, rozhodla som sa, že to rozdelím :-)
Veď viete, prečo :-D

Príjemné čítanie Vám prajem, i keď mne osobne sa takéto časti zdajú byť také...heartbreaking, že...No, nechcela by som byť ani Larsom, ani Clio, i keď som veľká časť oboch, a práve z dôvodu, že som si k nim vybudovala veľmi blízky vzťah, ma písanie takýchto častí robí smutnou...Veď to poznáte, tí, čo píšete.

:-)