Cold shadow ✅

Wicked game

(Clio)

No, I don't want to fall in love
(This love is only gonna break your heart)
No, I don't want to fall in love
With you

What a wicked game to play
To let me feel this way
What a wicked thing to do
To let me dream of you?

Jedna z mnohých pesničiek o láske. Vážne, je ich až priveľa, ale táto mi príde veľmi blízka. Sú piesne, s ktorými sa veľmi stotožňujem, a táto je jednou z nich. Bola to škodlivá, bláznivá hra, môj vzťah k Dantemu. Vedela som, že náš vzťah nemá budúcnosť, ale napriek všetkému som sa o to chcela pokúsiť. No zároveň som sa chcela vybrať niekam inam, úplne opačným smerom. Nejakým bezpečnejším, kde som mala väčšie istoty.

Keď si však človek vyberá medzi čímsi bláznivým, vášnivým a niečím bezpečným a rozumným, tak si väčšinou vyberie to prvé, pretože takmer každá rozprávka, každý film, každá kniha, ktorú kedy čítal, mu radí, že má nasledovať svoje srdce; i keď sú tie rozhodnutia veľmi často nerozumné. Dá na ten cit, na ten adrenalín. Ani neviem, koľkokrát som čítala knihy, v ktorých sa hlavné postavy rozhodovali medzi dvoma láskami, a hoci si zvolili podľa srdca, tak sa mi to nezdalo správne a rozumné. Koľkokrát sa vyserieme na rozum a uprednostníme city? Koľkokrát kvôli tomu spadneme? A čo mám spraviť ja?
Hoci som chcela robiť len rozumné veci, city boli silným súperom rozumu. A niekedy tie správne a rozumné rozhodnutia sú fakt nahovno. Toto bol presne ten prípad.

Keď sa zobúdzam, som sama doma. Nemôžem tvrdiť, že som to neočakávala. Dante sa určite vrátil do Tenebrisu, lebo ho už zunovalo byť so mnou. A ja? No čo...Tak si spravím raňajky a pustím sa do písania detektívky.

Práca mi ide ako po masle, až do poobedia, kedy ma nezačne bolieť hlava a nerozhodnem sa dať si oddych od písania. Celé to ticho ma zrazu priveľmi ťaží a mučí.
Možnože by som si predsalen mala zaobstarať toho psa. Alebo mačku. Alebo rovno oboje. S touto myšlienkou začnem hľadať na internete, či náhodou niekto nemá na predaj šteniatka alebo mačiatka. Alebo aj na stránkach útulkov. A zrazu zisťujem, že...Fuu, no, cez internet to nepôjde. Potrebujem tie zvieratká vidieť naživo.

A tak sa vyberiem na prechádzku; prechádzku vedúcu priamo do najbližšieho parížskeho útulku. Vyberiem si tam psíka čierneho ako je moja duša a chlpatejšieho, než Bennyho nohy, a dám mu meno Amie.

Amie je malý, roztomilý psík, ale je dosť bojazlivý. Jeho predošlí "majitelia" ho totižto bili a nechali na ulici, kde ho potom odchytili iní ľudia a vzali ho do útulku. Psík ma zaujal predovšetkým tým, že pôsobil úplne inak, než ostatné psíky v útulku, mal v sebe niečo...Proste som mala pocit, že som sa s ním skamarátila už pri úplne prvom pohľade. Preto aj to meno, Amie. Kamarát. Kúpim mu misky na jedlo a vodu, nejaké hračky, jedlo a vlastne všetko, čo je potrebné pre chov psa.

Amie je spočiatku veľmi roztrasený a bojí sa, no postupne to z neho opadáva. Necháva sa mnou hladkať, maznať a po dlhej chvíli oňuchávania jedla konečne začne jesť, ba dokonca pôsobí smutne, keď zistí, že už zožral plnú misu mäsa z konzervy. Zakňučí. Prihodím mu teda duplu. Potom už je taký sýty, že dobrú hodinu len leží a pokúša sa to stráviť. O takú hodinu a pol ho to už omrzí a začne cupotať z miestnosti do miestnosti, pričom sa nezabudne vyšťať na podlahu. Do riti. Vedela som, ako mám zabiť čas. Pozorovaním správania sa psa.

,,Ahoj, Clio."

Pozriem sa za seba, i keď ten hlas dobre poznám. Je Yasuov. ,,Ahoj."

,,Čo robíš?"

,,Vytieram šťanky," poviem znechutene.

,,Čie? Je tu s tebou Louis?"

,,Nie, len môj pes."