Cold shadow ✅

Tenebris a Lux

(Lars)

,,Uvidíme sa zajtra - teda vlastne už dnes večer. Privediem si aj kamarátov," žmurkne na mňa Eris a odíde cez škáru v otvorenom okne.

Dotknem sa Cliinej hlavy, aby som jej dodal nejaké pekné sny, no prekvapivo zistím, že ich tam má v hlave dostatok. To nie je možné, veď bola po celý čas vysávaná nočnými desmi! A to, ako vyzerá, je -

Zamrví sa a začne sa prebúdzať.

,,Clio. Vidíš ma?" opäť sa jej spýtam.

Díva sa mojím smerom.

,,Sprosté tiene," zamrmle si popod nos, no mám dostatočne dobrý sluch na to, aby som ju počul.

Tiene. Ona vidí naše tiene? Ako je to možné? To preto berie lieky na spanie? Lebo vidí tiene? To preto do mňa hodila papuču? A kvôli.. je možné že by od tých liekov bola ako zbitý pes? A antidepresíva by brala kvôli vonkajším okolnostiam, mimo snov? Zvláštne to dievča. Čo je zač?

Ľudia by nás nemali vidieť. Ani len naše tiene. Ako, počul som už o tom, že niektorí z nás, strážcov snov, tých najmocnejších, sa dokážu zhmotniť, aby ich ľudia videli, no čo sa týka mňa, nemala by vidieť ani len môj tieň. Alebo tiene desov.
Zhmotnenie sa bolo veľmi zriedkavé, až vzácne. Nikdy som nepoznal žiadneho z nás, kto by to dokázal. Chcel by som to vedieť a porozprávať sa s takou Clio, aby som zistil o nej viac. Fascinuje ma.

Sledujem, ako z vrchu skrine zoberie prvé oblečenie, ktoré jej príde pod ruku. Nie som na takéto niečo zvyknutý u osôb ženského pohlavia, zväčša dokážu ženy stráviť zdĺhavé minúty len hľadaním vhodného oblečenia, o módnej prehliadke nehovoriac, no a následne i tak povedia, že nemajú čo na seba. Clio je zdá sa, že v tomto smere tiež ľahostajná.

,,Dobré ráno," pozdraví ju mama. Clio má už pripravené raňajky na stole. Odsunie stoličku a sadne si.

,,Aj tebe," odpovie potichu.

,,Ako si sa vyspala?"

,,Ok."

Viac spolu počas raňajok neprehovoria, čo ma zamrzí. Ak je nejaká horšia vec, než sledovať Clio a jej osamelosť, tak je to práve to, ako ju vidím byť osamelú v spoločnosti druhých ľudí.

Víkend trávi Clio čítaním. Číta akúsi fantasy knihu. Možno aj to ju obohacuje, jej svet fantázie a sny, a naplňuje ju to natoľko, že sa po každom útoku nočnej mory dokáže rýchlejšie zaceliť, i keď nie dostatočne.
Číta celkom rýchlo, i keď knižka nie je v jej materinskom francúzskom jazyku, ale je po anglicky. Zrazu sa natiahne ku akejsi modrej krabici od topánok a vytiahne z nej žltý zvýrazňovač. V knihe ním začne zafarbovať nejaké vety, pravdepodobne citát. Nakloním sa nad ňu a čítam časť, ktorú zafarbila. Stojí tam: ,,Hope can be a powerful force. Maybe there is no actual magic in it, but when you know what you hope for most and held it like a light within you, you can make things happen, almost like magic."

Je to o nádeji. Nádej je silná zbraň, možno v nej nie je skutočná mágia, ale keď vieš, čo si najviac želáš a držíš si ju ako svetlo v sebe, dokážeš spraviť veci podobné mágii. Áno. Clio žije vo svojom fantasy svete, má plno snov, a má.. má nádej. Na lepšie dni, lepší život v budúcnosti. Verí, stále verí. Ale aj tak mi nejde do hlavy, prečo vidí naše tiene.

Dnu vletí cez zavreté dvere Diana, ďalšia spomedzi mojich kamarátov. Upraví si biele šaty, ktoré úžasne ladia s jej blond vlasmi a anjelsky modrými očami. Kedysi sme spolu chodili, ešte na škole, ale neklapalo nám to veľmi. Obaja sme boli až veľmi usilovní študenti, a vzhľadom k tomu, že sme sa poznali už dlho predtým, než sme spolu začali chodiť, tak sme mali pocit, že sa nikam neposúvame a no.. že sme spolu mali lepší vzťah ako kamaráti.

,,Ahoj. Robili sme si s Raulom o teba starosti. Všetko v poriadku?"

,,Viacmenej," poviem, pohľadom stále skenujúc Cliinu líniu krku.

,,Noční desovia-?"

,,Zatiaľ len jeden - Eris sa volala."

,,ERIS??"

Výraz jej tváre prezrádza znepokojenie. ,,Áno. Poznáš ju?"

,,Samozrejme. Je to strašná mrcha. Chudák dievča. Byť vyžieraná takou pijavicou, ako je Eris je veľmi zlé. Divím sa, že je ešte stále nažive. Musí byť veľmi silná."

,,Dia, počula si už niekedy o ľuďoch, ktorí by nás dokázali vidieť?"

,,Áno. Keď sa pred nimi zhmotníme, tak nás ľudia môžu vidieť. Ale je to prakticky veľmi nepravdepodobné, že sa to stane. Veď vieš. Z nás to nedokáže skoro nikto."

,,Ale myslím.. keď sa nezhmotníme. Môžu nás ľudia vidieť?"

Diana sa zamyslí. ,,Nie. Myslím, že nie," odpovie rázne, s istotou v hlase.

,,Myslíš si azda, že nás to dievča vidí, Lars?"

,,Vidí. Ako tiene."

,,Ale netrep somariny. To nie je vôbec možné a ty to vieš. Ideš už domov? Momentálne jej nehrozí nebezpečenstvo."

Prikývnem. Venujem Clio posledný pohľad a potom v sprievode Diany odídem z jej domu. Zavriem oči a predstavím si domov. Otvorím neviditeľné dvere a vojdem do nich. Vždy mi to príde zvláštne, celé cestovanie zo sveta ľudí do toho nášho a naopak. Naša krajina sa volá Lux, čo znamená svetlo. Krajina nočných desov sa volá Tenebris. Temnota. Výstižné. Ako sme vznikli? Kto vlastne sme?
Nuž.. sme takí pomocníci anjelov. Pomocníci bez krídel, no s istými schopnosťami. Anjeli majú totižto iné väčšie starosti, než sú ľudské sny. Preto vytvorili nás, strážcov snov. Toľko k našej histórii.

Lux je nádherná krajina, úplne snová. Lenže akosi sme všetci z nás nejako nastavení k tomu, že máme poslanie na Zemi. Boli sme stvorení na to, aby sme chránili pekné sny ľudí a tvorili ich. Lux je niečo.. povedzme, že Lux je pre mňa niečo ako v ľudskom svete nabíjačka pre mobil. Je to miesto, kde si vždy dokážem skvelo odpočinúť a nabrať sily na večer na Zemi. Ale to neznamená, že Zem nemám rád. Práve naopak, Zem je pre mňa veľmi zaujímavým miestom. Existuje tu dobro aj zlo, a my pomáhame ľuďom udržiavať rovnováhu, konkrétne na strane dobra.

Ahojte :-)

Dnes celkom pekný a v pohode deň, neviem ako u Vás, no u mňa určite fajn :-)

K dnešnej časti by som chcela len toľko, že sa snažím vysvetliť, čo je Lars zač a uvedomujem si, že táto časť mohla pôsobiť trochu nudne, no skutočná zábava v príbehu rozhodne príde, keď sa Lars konečne stretne s Clio, trochu to ešte potrvá, kým sa tak stane, no verím, že aj napriek tomu čakaniu budete ďalej pokračovať v čítaní :-)