Cold shadow ✅

Hojdačka

(Lars)

Clio Jonesová spraví gesto s rozpaženými rukami, úsmevom a "tadááá".

Zobrala ma na detské ihrisko. Neviem, či si zo mňa chcela vystreliť, či improvizuje alebo čo, avšak vždy sa mi páčilo toto ľudské miesto, kde sa hrajú malé deti, občas aj tie staršie. Vždy tu prevládala dobrá atmosféra. A vždy som sa túžil pridať k tým hrajúcim sa deťom. Skamarátiť sa s nimi. Zabávať sa. Byť znovu na chvíľu dieťaťom. Clio splnila úlohu. Úsmev jej opätujem.

,,Nemyslíš si, že sme na toto už dosť starí?" spýtam sa jej.

,,Nie, nemyslím. Zdá sa, že mám na teba zlý vplyv. Stáva sa z teba deduško," podpichne ma, prešľapujúca z nohy na nohu vedľa mňa. Aj takáto dokáže Clio byť. Dokáže byť roztomilá. To je pre mňa úplná novinka, ale páčilo sa mi to omnoho viac než to, na čo som u nej zvyknutý.

,,Zato ty mladneš, babi. Ale je to super nápad."

,,Splnila som teda zadanie? Kanadu, Toronto, veľmi nepoznám, vlastne takmer vôbec. A toto bol taký spontánny nápad..."

,,Mám rád spontánne veci."

,,Chcela by som byť ešte malá, vieš? Myslím si, že deti to majú omnoho jednoduchšie, než dospelí. Nemajú toľko starostí, problémov, nevnímajú ešte mnohé veci, ako je napríklad sebectvo či pokrytectvo ľudí, dokážu sa viac tešiť z maličkostí.. proste to majú omnoho jednoduchšie."

,,Prečo nemôžeme byť v niektorých veciach ako deti? Prečo sa nedokážeme tešiť z maličkostí a viac sa hrať? Viac sa učiť, nestratiť nadšenie pre učenie?" zamyslím sa aj ja.

,,Starneme, Lars. Nadobúdame skúsenosti, vidíme, počujeme, cítime.. a keďže sme väčšinu života zakliesnení v akýchsi metaforických bublinách existencie, nadobúdame pocit, že nás už nedokáže nič prekvapiť. Nudíme sa."

,,A možno práve preto by si mala utiecť z tej bubliny. Aby si sa nenudila."

,,Ľahko povedané, ťažko prevedené. Mám tu zodpovednosti."

,,Kto povedal, že vypadnúť nastálo? Stačí na okamih," chytím ju za ruku a zatiahnem ju ku šmykľavke. Je stavaná pre malé a útle deti, no ja s Clio sa cez ňu ešte dokážeme pretlačiť, i keď sa pomerne dosť krčíme. Ale to rýchlo nabrané tempo, kým sa kĺžeme po povrchu šmykľavky, stojí za to. Nejaké deti z kolotoča a mamičky z lavičiek sa na nás zvedavo pozerajú a krútia hlavami, no my si ich vôbec nevšímame.

,,Viete, že sa to volá detské ihrisko?" spýta sa nás jedna z mamičiek, pričom zdôrazní slovo detské.

,,Samozrejme," odpovie Clio po anglicky, ,,a cigarety sú v Kanade povolené približne od 18-19 rokov, a predsa si tamto váš malý strká do úst cigaretové ohorky zo zeme."

Mamička sa vystrašene otočí za asi dvojročným synčekom, ktorý čupí na zemi a zbiera cigaretové ohorky pod lavičkou. ,,Paul!" priskočí k nemu a donúti ho vypľuť to, čo si strčil do úst. Malý sa rozplače a vtedy mu mamička dá ešte jednu výchovnú po zadku. Obaja sa poberú preč.

,,Čo toto malo znamenať? Videla si to, a nič si nespravila? Veď sa to dieťa mohlo zadusiť!" neverím vlastným očiam.

,,Mohlo, ale v správny čas som upozornila jeho mamičku, takže mi nevrav, že som nič nespravila. Nemysli si, inak by som sama k tomu dieťaťu priskočila a vytiahla mu tú odpornú gebuzinu z úst, keby to nebola urobila ona. Ale takto je to možno lepšie. Malý sa naučil, že si nemá do úst strkať veci ako ohorky od cigariet, a mamička sa naučila, že si má dávať na svoje dieťa väčší pozor, a nie starať sa tu do nás."

,,Prepáč. Bol som len v šoku z toho celého. Ale možno si tomu malému zachránila život."

,,Možno. Ja som vraj ako malá jedla hlinu z kvetináča mysliaca si asi, že je to kakao, a kukaj, stále som tu. Ideš sa ešte šmyknúť?"

,,Nie. Poďme sa pohojdať."

,,Je tam len jedna voľná hojdačka."

,,Tak ty si sadneš a ja ťa budem hojdať."

,,Nie! To nie!" protestuje.

,,Prečo?"

,,Lebo to skončí tak, že aj s tými reťazmi a hojdačkou skončím niekde na trávniku."

,,Trochu dôvery vo mňa. A pozitívneho myslenia. Potom sa môžeme vystriedať."

,,Ok teda," naveľa-naveľa sa opatrne posadí na tú drevenú dosku, uchopí do rúk reťaze a venuje mi nesmelý úsmev.

,,Nechceš sa radšej postaviť za mňa?" spýta sa ma váhavo. ,,Vieš, aby som ťa nekopla do ksichtu alebo tak nejak."

,,Nie, takto to je lepšie, takto ti aspoň vidím do tváre," poviem a začnem ju slabo rozhojdávať. Vždy keď sa na mňa prirúti, ju opatrne odstrčím.

Hojdačka sa hojdá čoraz vyššie, vydávajúca príšerný škrípavý zvuk, a ja som nútený stáť čoraz ďalej. Smiešne. Mali by sme byť opačne. Ja sa v živote hojdám a dostávam sa čoraz vyššie, vykopávam a zakopávam nohami, držím sa reťazí, kým ona od seba všetko defenzívne odstrkáva a ustupuje. A v neposlednom rade, odstrkáva mňa.

Prestávam ju hojdať. Clio zabrzdí nohami. ,,Chceš sa vystriedať?"

Pokrútim hlavou.

,,Stalo sa niečo?"

,,Nie. Nič. Iba som sa zamyslel."

,,Nad čím?"

Pokrútim hlavou. ,,Nad životnou hojdačkou."

Ahojte :-)

Viem, že ste očakávali, že keďže mám, resp. som mala predĺžený víkend, tak že časti CS budem chrliť častejšie, avšak prepáčte, dala som sa na veľkú korekciu príbehu Elven, ktorý, keď som si ho začala čítať, no tak som si párkrát tresla po hlave, že čo som to vlastne za voloviny napísala v niektorých vetách...Samé chyby, nie len gramatické, ale predovšetkým spôsobené mojimi častými výkyvmi pozornosti...Celý ten príbeh je však ako nápad fajn, aj tie prirovnania a opisy, len tie amatérske chyby...No proste musím s tým niečo spraviť...A časom...Ktovie, možno ten príbeh aj časom vydám, uvidím :-) Rozhodne si to však vyžaduje úpravy. Za pochopenie ďakujem :-)