Cold shadow ✅

Kamarát z Tenebrisu

(Clio)

Ani by mi nenapadlo, že som v živote napísala už toľko slov. Skrátka, keď človek píše tak ponorene do deja ako ja, tak nepočíta slová, koľkými príbeh vytvorí, a podľa revízie sú ich desaťtisícky.
Moje príbehy majú desaťtisícky slov. Desaťtisícky slov, ktoré som preformátovala do pdf-ka a ktoré by som chcela poslať do vydavateľstva. Všetko, čo mi na to treba, je odvaha to urobiť, pretože keď to urobím, už nie je cesty späť. Príbeh sa odošle. Spravím to. Veď za pokus nič nedám. A ak ma vydavatelia označia za shitnú autorku, niekoho, kto by už v živote nemal písať, tak skúsim šťastie v inom vydavateľstve. A ak ani tam neuspejem...Tak neviem, tak si nájdem nejakú brigádu alebo niečo a našetrím si na to, aby som si knihu vydala na vlastné náklady, alebo si budem písať príbehy len pre seba.

Moje obavy sa však nenaplnia. Dlhé dni plné očakávania spätnej väzby a striedanie pocitu nejakej nádeje na to, že v živote niečo dokážem, za strácanie tej nádeje a pocitu, že ma tí ľudia vo vydavateľstvách majú u riti, pretože majú skupinky dobre overených a známych spisovateľov a na nováčikov a ich výplody fantázie si času nenájdu, napokon vystrieda radosť, keď jedného dňa otvorím mail a je tam žiadosť o osobné stretnutie s vydavateľom. Súhlasím.

A potom...Po tom stretnutí sa zrazu dostanem do úplne nového sveta. Sveta ľudí, ktorí stoja za všetkými tými úžasnými výtlačkami kníh, ktoré som mala doteraz možnosť čítať. Sveta plného korekcií, opravovania chýb, ktoré som spravila, plného dohadovania sa s editormi či ľuďmi, ktorí nedokážu pochopiť moju potrebu mať na obálke príbehu Cold shadow modrovlasého muža, pokiaľ je to možné, tak čo najviac podobného Larsovi Tempestovi, a to aj vrátane lícnych kostí. Nedokážu to pochopiť. Pre nich je to skrátka muž, ktorý, je jedno, ako vyzerá, pokiaľ má modré vlasy.

Kniha sa čoskoro dostane na regály kníhkupectiev a ja konečne dokážem mame, že moja výchova a všetko to trápenie sa so mnou stálo za to. Dokonca si dorobím aj školu. Nie síce so známkami, aké by som mohla mať, keby som sa učeniu venovala o trochu viac, no dostačujúco na to, aby bola mama spokojná.
S Bennym sa nakoniec zobrali. A teraz čakajú bábo. Bože! Nie! Ja nechcem súrodenca! Nie, keď som vo veku, že by ma ostatní mohli považovať nie za jeho sestru, ale rovno mamu! Aggghhhhh! Celé zle! Príšerné!

Keď sa to malé narodí (je to nakoniec chlapec) tak rýchlo prídem na to, že bývanie s niečím tak vrieskajúcim, i keď roztomilo vyzerajúcim v kombinácii s panikáriacim Bennym a mamou na pokraji nervového zrútenia, lebo musí často obskakovať dieťa, ktoré si urobila, nie je ktoviečo. Snažím sa jej pomôcť, ak viem, a ak chcem (prebaľovať nechcem a odmietam). Lenže je tu vysoký nátlak aj na mňa, tlačia na mňa vydavatelia s vydaním ďalšej knihy a pri tom kriku sa nedokážem sústrediť. Preto sa rozhodnem zobrať si menší bytík do podnájmu.
Je to malý dvojizbák, no mne úplne stačí, nakoľko nemám partnera a ani deti, i keď už mám vek, kedy by som sa o to prvé podľa mamy mohla začať snažiť. Mohla. Ale vyhovuje mi byť sama. A aj "sama" doma.

Pravidelne ma tam navštevujú Yasuo či Shearah, a dokonca sa sem-tam uráči aj Dantemu vyhľadať ma. A kým som v bytíku a okrem mňa v ňom nie je žiaden človek, tak ma nikto nemôže považovať za cvoka, keď sa s nimi rozprávam. Dokonca sa stali takými mojimi radcami. Keď strácam inšpiráciu, ponúknu mi zopár cenných nápadov, ktoré sú zväčša úžasné. Prekvapujúco sa mi však najviac páčia tie Danteho, ktorý sa preukáže ako majster na zápletky a tvorbu napätých situácií.

,,Vôbec nie si zlý, Dante."

,,Ja viem."

,,Tak prečo sa o to pokúšaš?"