Nútená sa zamilovať

KAPITOLA 4

Dnes mám ísť von s Karolom a obávam sa čo sa stane.Od rána mám zlý pocit.Dnes mám v práci voľno a tak si vstanem z postele trochu neskôr ako zvyčajne.Obleciem sa do teplakov a zojdem s úsmevom dole.
"Dobré ráno"pozdravím maminu na ktorú sa usmejem a sadnem si za stôl.

"Aj tebe .Co taká vysmiata?"spýta sa ma a ja sa zasmejem.

"Ale nič.Dnes idem von s Karolom"poviem mamine a ona prikývne.Predomnou položí ovsenú kašu do ktorej sa hneď pustím.

"A Karol zo strednej"ja iba prikývnem lebo mám plné ústa.

Pomôžem mamine upratať dom a potom príde otec ,ktorý je nahnevaný.

"Máš týždeň na to aby si si našla partnera."ja sa dívam na neho s otvorenými ústami a neviem čo mám povedať.

"Ale ja ...ale ja som mala ešte dva týždeň"poviem a on len pokrúti hlavou a stratí sa .Mne začnú tiecť slzy z očí a vybehnem do izby.

Pozriem sa na hodiny a je vidno ,že je čas za pripravovať .Polku poobedia som preplakala a nemôžem stále prestať.Ako tak som sa dala dokopy a trúbenie auta naznačili ,že už je tu.
Vpredu sedel Ethan a ja som bola nútená si sadnúť dozadu.

Pred očami som mala furt otca ako mi to hovorí.Snazila som sa celu cestu neplakat a darilo sa mi to úspešne dovtedy ako sme prišli k parku,v ktorom som mala veľa spomienok s otcom.Nechala som voľný prúd slzam a pri mne sa objavili hneď obidvaja.

"Čo sa stalo?"spýtal sa ma Karol a ja som si utrela slzy.Na mojom chrbte som pocítila dotyk ,ktorý bol upokojujúci.

"No otec mi dal týždeň aby som si našla niekoho ináč mi on vyberie.A ja chcem pravého a nie ...a nie toho ktorého nemilujem"poviem a obidvaja ma objali.Som rada ,že ich mám.

"A čo už si si niekoho vybrala?"spýtal sa ma Karol a ja som pokrutila hlavou.

" A čo ja?"spýtal sa a ja som sa naň pozrela.Za ním som videla stať Ethana a čakal čo sa bude diať.

"Nie...nič k tebe necítim beriem ťa ako najlepšie kamaráta"on sa hneď otočil a zmizol.Akurat tam zostal Ethan.

"Neboj sa všetko sa vyrieši"ja si iba utriem slzy a prikývnem.Dam mu priateľskú pusu na líce a utekám domov.Ulicami neznámymi ktorými som išla len cez deň.Teraz riskujem to ,že ma napadne nejaký úchyl.Momentalne to ani neriešim.

Druhý deň som veľa mimo.V robote sa mi nedarilo a bola som bez nálady.Sefka si to všimla a poslala ma domov.Aj keď som jej vyhovarala ,že mi je dobre aj tak som ju nepresvedčila.Kracam ulicami a rozmýšľam nad svojím životom.Ake by to bolo ,keby som bola odmalička bohatá.

"Som doma"poviem viac menej pre seba a pokracujem do mojej izby,kde si sa sadnem na moju posteľ a sám si tvár do dlaní.Zoberiem si svoje veci a zamknem sa v kúpeľni.Sadnem si na zem a zoberiem moju kamarátku do ruky.Vola sa žiletka.

Ona mi pomáha zabudnúť na všetko.Urobim si pár hlbokých rán a spustí sa mi krv.Nevnimam ako by chvíľu a potom pomalz vchádzam do vane.

"Zachvilu príde návšteva.Pride otcov šéf s manželkou a synom."povie a ja neodpoviem.Zase sa musím tváriť ako milá dcéra .

Zrazu počujem kroky a vedľa mňa sa zjaví nejaká mužská postava .Rýchlo siahnem na uterák a dám si ho okolo seba.Chalan ktorý mohol mať asi 21 rokov.Nemozem povedať ,že nie je pekný.Modre oči a hnede vlasy.Koho by nepritahovali

"Idiot.Kto si ? A prečo si vošiel do kúpeľne keď tu je niekto a ak dobre viem tak som zamykala."poviem a on sa zasmejem.V jeho lícach sa objavia zlaté jamky.

"No bol odomknuté a chcel som sa umyť .A nemám v potrebe sledovať nejakú cudziu babu.som zadaný"povie a odíde.Ja som zostala zarazena stať na jednom mieste a bez slova som sa obliekla do vhodných veci ,aby som otcovi neurobila hanbu.Aj keď už si ju urobil sám.

"Dobry deň"pozdravím a podam si s nimi ruku.Chvilu sa rodičia s nimi rozprávali a potom sme sa pobrali do kuchyne sa navečerat.Musela som si sadnúť oproti tomu chalanovi.

"Ináč toto je Maximilián "povie moja mama a potom predstaví aj mňa.
"A Max toto je Elizabeth."myslela som si , že to dopadne zle ale išlo to v pohode.

"Choďte decka hore"povie mama.

Neznášam rodičov.

Nová časť je skôr.Chcela som to uverejniť v Pondelok ale dalo sa mi niečo do toho a nemala by som čas na to.
Prepáčte za chyby