Nútená sa zamilovať

Special bonus kapitola 2

Som vážne až taká zlá mama? Prečo ma jediná dcéra nemôže poslúchať. Veď jej dovoľujem veľa vecí. Má všetko čo si praje, a nie ako ja keď som bola v jej veku. Bola som rada za jedno nové normálne tričko a za normálne jedlo.

Chlapec odišiel a ja som zostala stáť v jej dverách so slzami v očiach. Ona sa na mňa dívala ako keby ma neznášala. Nedokázala som tam ešte byť. Potrebovala som nutne niekde ísť, kde budem sama.

Vybehla som dole do chodby, kde som si obula tenisky a na seba navliekla bundu. Počula som kroky až dupoty po schodoch, čo znamenalo, že Max nejde sám dole. Všetci traja, moje jediné lásky na mňa majú uprený pohľad.

V mojich očiach sa len ligotali slzy, ktoré som chcela ešte aspoň chvíľu udržať. Nechcem, aby ma takto videl Sebastián. Do ruky som si zobrala kľúče od domu a od auta. Neviem kedy sa vrátim.

"Láska, kde ideš?" Chytil ma za lakeť Max skôr, ako som vyšla z dverí.

"Max idem na vzduch. Musím toto všetko vstrebať, že som zlá matka. Nehľadajte ma ja sa vrátim, no neviem kedy. Postaraj sa o deti áno?" Pobozkala som ho a vybehla von. Nezabudla som aj za sebou zabuchnúť dvere.

Počula som len Maxa ako kričí na Sarah, ona sa ospravedlňuje, že to nechcela. Nechcela, aby to takto skončilo.

Ja som nasadla do auta a vydala sa do rušných ulíc. Milión áut ma predbehlo a po mne trúbilo. A dokonca ja nadávalo, no ja som nevládala ísť rýchlejšie. Nechcela som sa zabiť, chcela som ísť iba na pokojné miesto, kde budem sama a bude ticho na moje premýšľanie.

Rozhodla som sa, že sa vyberiem do mojej chatky. Je na okraji mesta a je v lese. Jediná nevýhoda je, že keď chcem vodu musím si ju aj zohnať. To je jediná nevýhoda chatky, ale je tam ticho. Len vtáci a ja.

Mobil som si vypla. Najbližšie dni nepôjdem nikde, ani do práce.

Z pohľadu Maxa

"Si spokojná Sarah? Toto si chcela?"začal kľudne a zakončila som to krikom. Moje nervy praskli.

"Nie otec nechcela som," začala mi tu plakať. Čo mám teraz robiť? Bože. Zobral som si ju do objatia a snažil som sa ju aspoň trošku utíšiť.

"Choďte teraz spať deti," dal som každému pusu na čelo a snažila sa dovolať Beth, ale márne. Vypla si telefón, no nič, zajtra skočím k nej do roboty.

Vybral som sa do spálne, ľahol som si a bez nej mi v posteli bolo smutno. Neležala vedľa mňa, vedľa boku môjho. Chýbala mi veľmi moja žena, milujem ju a tak neskutočne.

Ráno som sa ani nemusel budiť na budík. Ťažko sa mi spalo v noci, veľa som toho nenaspal. Nedokázal som zaspať, lebo nevedel som kde je, či je v poriadku a či je v poriadku ale v psychicky.

Obliekol som sa a nachystal rýchle raňajky deťom. Zaviezol som ich do školy a ja utekal, lepšie povedané šoféroval do Bethinej roboty.

"Dobré ráno je v práci?" Spýtal som sa na rovinu a jej kolegyňa len pokrútila hlavou na znak nie. Nevedel som čo robiť, nezdvíhala mi zas mobil.

Volal som jej stále, chýba mi.

****

Prešli tri dni a ona sa nevrátila. Už sa všetci bojíme a deti mi odmietajú ísť do školy. Neviem vôbec čo mám robiť. Zavolal som ich triednej a vysvetlil situáciu. Našťastie ma pochopila a ospravedlní im to do konca týždňa.