Francúzska selekcia

Prológ

(Z pohľadu účastníčky selekcie, pred selekciou)

Nenávidím tetu Gregóriu. Aj keď je Portugalskou kráľovnou, mne rozkazovať nebude. Rázne som kráčala na koniec chodby do Enriquovej izby. Zaklopala som, po chvíli sa vo dverách objavila jeho komorná.

,,Uhni Žin. Potrebujem hovoriť s Enriquom," slúžka otvorila dvere a postavila sa vedľa. Keď som vošla, ona odišla.

,,Ále sesternička. Čo ťa ku mne privádza," škeril sa na mňa čo ma vytáčalo ešte viac ako on sám.

,,Potrebujem s tebou prebrať cestu do Francúzska. Je vylúčené aby som šla aj ja. Vysvetli to prosím svojej ctenej mamičke," podráždene som na neho vyštekla. Jediné čo som docielila bolo, že sa mi začal ešte viac vyškierať.

,,Ale veď ty s nami rada chodíš na výlety," povedal slizky ako had. ,,Ja sám som navrhol aby si šla s nami. A nehodlám svoj názor zmeniť."

Vrela vo mne krv. Zavrčala som na neho. ,,Je pravda že rada vypadnem z tohto debilného paláca, od tvojej matky. Ale fakt nepotrebujem ísť do druhého a tváriť sa že s sa na to teším celé týždne," stále som sa mračila.

,,Budeš sa s tým musieť zmieriť," to bolo posledné čo mi povedal. Od hnevu som sa zvrtla na päte a tresla mu dverami.

°•o•°
Už sme leteli dve hodiny. Zostávalo približne 45 minút. Vyzerala som ako nedozretý citrón a bála sa aj napiť, aby som nevyvrátila obsah svojho žalúdka. Odpočítavala som sekundy do pristátia. Pre mňa to bola najhoršia cesta. Zdalo sa mi akoby sme leteli celé dni.

Keď som sa dozvedela, že na cestu, ktorú podniknem nedobrovoľne mám použiť lietadlo, protestovala som ešte viac.

V lietadle mi bolo vždy mimoriadne zle. Strýko Matias ako vždy, sedel pri mne, držal ma za ruku a snažil sa do mňa niečo dostať. Pričom vždy sľuboval, že mi bude lepšie.

Najďalej od mňa sedával práve Enrique. Za prvé, aby som ho nezaškrtila za to, že som musela ísť na túto cestu. Za druhé, aby som ho nezaškrtila za to, že ideme lietadlom a za tretie, lebo sa bál, že sa mi naozaj obráti žalúdok.

Najviac ma štvalo keď som videla ako si v pohode sedí a prezerá časopis. S ďalším jeho typickým úškrnom na mňa mrkol.

Zaťala som zuby. Bolo mi jedno kde sedí, mala som chuť vrhnúť sa na neho a vyškriabať mu oči. Alebo ho aspoň zaškrtiť kravatou. Škoda, že môj milovaný bratranec nosil motýliky.

°•o•°
Po približne troch hodinách strávených s Enriquom, dokonca v lietadle som mala chuť vybozkávať najprv pilota a potom zem.

Hneď pri lietadle už čakala limuzína. Cesta do paláca trvala už len chvíľu. Prešli sme veľkou bránou a zastavili pred vchodom, kde nás už čakala celá kráľovská rodina.

Ako prvého som si všimla mladého, hnedo vlasého chalana. Nepochybne to bol princ Edmund.

Po jeho pravici postávala princezná Frederika. Svoj žiarivý úsmev darovala Enriquovi a mňa si obzerala, od hlavy po päty.

Na opačnej strane od nej stála vždy pokojná a neskutočne elegantná kráľovná. Opierala sa o kráľa, ktorému už bolo v tmavých vlasoch vidieť šediny.

Vyšli nám naproti a hneď za nimi kráčali princ a princezná.

Prvá sa so mnou zoznámila kráľovná, ktorá ma namiesto podania ruky objala. Najprv ma to zaskočilo, no neváhala som a objatie jej opätovala.

Kráľ kývol hlavou na znak pozdravu a ja som sa mu jemne uklonila. Ako ďalšia bola na rade princezná. Milo sa na mňa usmiala a potriasla mi rukou.