Francúzska selekcia

Čo sa stalo potom???

Chytil som ju za ruku a odtiahol do záhrad. Začali sme sa smiať keď sme zastavili pri lavičke oproti jazierku. Keďže sa mi točila hlava, posadil som sa. Nezvyknem piť takže je jasné, že som sa dobre ožral. Veronika sa usmiala a bolo vidieť, že som sa asi opila tiež.

,,Prečo musí moja matka a tvoj bratranec vždy pokaziť všetku srandu. Sú hrozne úpätí," povedal som a obzrel sa kde vlastne sme.

,,No neviem, ako tvoja matka, ale Enriqe mi ničí život už dávno. A, že mu to ide," zasmiala sa, ,,Ale bez neho by sme sa vlastne vôbec nespoznali. To mu musím uznať," sadla si ku mne.

,,Ó to by bola škodá. Veľká škoda," usmial som sa, ,,Vieš, že ťa mám stále rád? Ako to robíš, že ťa mám rád stále, rovnako veľmi?"

,,Netuším. Proste som taká okúzľujúca, že mi nedokáže nikto odolať," pobavene sa zasmiala a bolo cítiť, že to berie ako žart.

Tiež som sa zasmial. ,,Máš pravdu. Nedokážem," priblížil som sa a pobozkal ju.

Bozk mi vášnivo opätovala. Keď sme sa po dlhej dobe od seba odtiahli pre nedostatok vzduchu usmiala sa a povedala: ,,Citim sa, ako za starých čias, keď si bol len môj."

Usmial som sa a vôbec nevnímal čo povedala. ,,Nerozprávajme sa," znovu som ju pobozkal.

Len prikývla a nechala sa unášať bozkami. Zadýchaná si oprela hlavu o moje rameno a ja tú svoju položil na jej. Potichu sme sedeli vedľa seba. Oči sa mi pomaly zatvárali. ,,Poviem ti tajomstvo," šepol som, ,,Po takejto chvíli som vždy túžil."

Usmiala sa. ,,Pozri, padá hviezda," ukázala na nebo.

,,Želám si, aby sa tento okamih nikdy neskončil," šepol som, ,,Ale krajší, ako hviezdy, je len mesiac."

,,To hej," zadívali sme sa naň. Ešte chvíľu zasnívane hľadela na mesiac dokým sa jej nezatvorili viečka a nezaspala v záhrade na lavičke. Z posledných síl zašepkala: ,,Aj ja si to želám a odyšla do ríše snov." Chvílu po nej som zaspal aj ja.

°•o•°
Strhol som sa na cvakanie foťáku hneď  po Veronike. Slnko už vychádzalo a ja som hneď zacítil tupú bolesť hlavy.

,,Nenechajte sa rušiť. Len prechádzam okolo," povedala Emily a ponáhľala sa preč.

Pozrel som na Veroniku. ,,Čo tu robím? Prečo tu bola? S tohoto bude prúser," chytil som sa za hlavu. Budem potrebovať niečo na bolesť. Kedy sa skončil bál. Na nič si nespomínam.

,,Uhh. Čo sa deje?" pošúchala si oči, a keď sa jej zaostril zrak spočinula ním na mne.

,,Ako sme sa sem dostali a čo sa stalo?" opýtal som sa nahnevane. Veľmi rýchlo ma to prebralo.

,,Ty si nič nepamätáš?" spytala sa s ani nie hnevom, ako smútkom v hlase.

,,Nie," vyštekol som po nej, ,,Čo sa tu stalo?"

,,No nepamätám si úplne všetko, ale viem, že sme sa usmierili... chvíľu obímali a potom... potom..."

Nadvihol som obočie. ,,Áno? Pokračuj."

,,Noo... my sme sa... my sme... my..." nevedela to zo seba dostať.

,,Preboha povedz to už," nahnevane som sa zamračil.

,,Bozkával si ma!" vykričala mi to rovno do tvár.

,,Čakal som všeličo, ale toto nie," vzdychol som, ,,Pred chvíľou tu bola novinárka. Uvedomuješ si to všakže?"

,,Kto tu bol?!"

,,Emily. Novinárka," povedal som stručne.

Prekvapene na mňa pozrela. ,,Neviem, ako ty, ale ja sa nebudem môcť tváriť, že sa nič nestalo, takže sa ťa chcem spýtať, ako to bude ďalej? Len ťa žiadam o jedno. Ak bude odpoveď akákoľvek chcem od teba len, aby si sa na mňa nehneval."

Jej výlev som absolútne odignoroval. ,,Čo všetko som ti včera narozpraval?" pomaly som strácal nervy.

,,No na to čo si spomínam tak..." zamyslela sa, ,,Že ma stále miluješ a že si na toto čakal vážne dlho. Potom ešte niečo, ale nie som si istá," odpovedala.

Vzdychol som si. ,,Dobre. Posnažím sa to s Emily vybaviť," postavila som sa a bežal za ňou.

,,Počkaj! Neodpovedal si mi!" štíhla ešte zakričať.

StaniUrb + súťažiace