Francúzska selekcia

List

Zatvorila som dvere a obrátila sa na Enriqua. Keď som videla jeho ustráchaný výraz, prišlo mi ho ešte viac ľúto. S ťažkým povzdychom sa pustil do otvárania obálky a pomalými krokmi podišiel k posteli a sadol si. Bola som neuveriteľne zvedavá čo mu matka napísala a najradšej by som nakukla do toho listu, ponad jeho plece, ale zdalo sa mi to až príliš neslušné. Tak som aspoň pozorne sledovala jeho reakciu.

Keď si list v rýchlosti dočítal na tvári sa mu zjavil desivo pôsobiaci výraz. „Hmm, keď si mi povedal o svojej minulosti, nechceš mi prezradiť čo sa píše v tom liste?” váhavo som sa opýtala. Najskôr vyzeral, že moju otázku ani nezaregistroval, ale hneď ako prikývol a podal mi list sa obavy vytratili.

„Ale asi by som ti mal skôr niečo povedať,” vyhŕkol rozpačito načo som k nemu zdvihla spýtavý pohľad. „Alebo vieš čo, radšej si to najprv prečítaj,” dodal neistý Enrique. Z jeho správania som bola mierne vykoľajená, ale pustila som sa do čítania.    

Drahý Enrique
Musím sa ti priznať, že po prečítaní tvojho posledného listu som zostala mierne prekvapená. Dokonca som ho musela prečítať druhý raz, aby som si bola istá, čo si mi chcel zdeliť. Nikdy by mi nenapadlo, že za ten krátky čas tvojej prítomnosti vo Francúzsku, spoznáš nejaké zaujímavé dievča. Musím ťa ale upozorniť, že nesmieš zabudnúť na to, kto si. Preto verím, že si dosť rozumný na to, aby si si nezačal s nejakou podpriemernou dievčinou nízkej kasty. Keď už sme pri tom, rada by som sa o nej dozvedela niečo viac. Očakávam, že mi prezradíš všetky detaily. Ale nezabúdaj, Anastasia je ochotná ti odpustiť tvoje chyby a popremýšľať nad návratom k tebe. Hlavne maj na pamäti, že si portugalský princ, Enrique.
                          Kráľovná Gregória Rei.

Fíha. Nikdy by mi nenapadlo, že Enrique si tu našiel nejaké dievča. Pri tej myšlienke ma zvláštne pichlo pri srdci. „Takže, ty... uhm... naozaj si...” nebola som si istá akými slovami to vyjadriť. Enrique našťastie pochopil o čom je reč preto mi hneď odpovedal:„No vlastne nie... teda možno, ale matke som to napísal hlavne preto, aby mi už konečne dala pokoj s Anastasiou.” Fuj také škaredé meno Anastasia. Ale úplne som ho nepochopila, čo myslel tým možno? „Ako to myslíš, že možno?”  

Enrique mihnutím oka znervóznel ešte viac. „Noo... ehm... myslel som to tak, že... kašli na to. Bola to len výhovorka.” Nebola som si istá, či mu môžem veriť. Ale aj napriek tomu že mnou lomcovala zvedavosť, už som sa viac nepýtala.
„Ale... ako jej opíšeš to dievča, keď tvrdíš, že neexistuje?” spýtala som sa pomaly a neisto.

„No to bude další menší problém. Mohol by som opis len vymyslieť, ale moja matka je... no, ako to povedať... výberom  mojej celoživotnej partnerky trochu posadnutá.” 

Mlčky som prikývla a zamyslela sa. Ocitli sme sa v peknej slepej uličke. Ale... čo keby Enrique opísal nejaké konkrétne dievča, s dobrým postavením... v tom som dostala nápad. „Myslím, že viem ako to vyriešiť. Ak by si jej napísal o nejakom určitom dievčati s dobrou kastou...” Začala som nádejne vysvetľovať, avšak Enrique ma stále častoval zmätenými pohľadmi. „O akom konkrétnom dievčati by som jej mal povedať?” spýtal sa nechápavo.

A ja som konečne nazbierala odvahu a energiu na odpoveď. „O mne,” vyhlásila som rozhodne. Načo Enrique reagoval najprv zmäteným pohľadom a neskôr malým úškrnom. „Fajn. To by šlo,” odvetil.
„Ale nebude ti to prekážať? Vieš moja mama je fakt šibnutá a možno sa s tebou bude chcieť stretnuť a aj s tvojimi rodičmi,” rozprával, zrejme mysliac si, že si to rozmyslím. Ja som sa však už pevne rozhodla, pretože... nemala som potuchy prečo, ale cítila som zvláštnu potrebu mu pomôcť.

„Nie. Nebude mi to vadiť, naozaj. Aspoň sa konečne v tomto paláci začne diať, niečo vzrušujúce. Navyše nebudeme to predstierať navždy. Veď keď to bude medzi tvojou mamou a tebou v pohode, skončíme to,” rozprávala som s prefíkaným úsmevom. Vnútri som cítila takú zvláštnu radosť a vzrušenie z niečoho nového a tajomného. Okrem toho, sa mi páčila predstava že budeme mať s Enriquom tajomstvo, o ktorom budeme vedieť iba my dvaja.

V spleti myšlienok som mu zatiaľ podávala papier a pero. Prv nechápal čo robím, no potom to ochotne prevzal a sadol si za môj písací stôl.

Venoval mi pohľad akoby sa ma pýtal poslednýkrát či s tým naozaj súhlasím. Podišla som k nemu aj s povzbudivým úsmevom a položila mu ruku na plece, so zámerom mu dodať motiváciu. Ten len siahol po pere a začal písať.

StaniUrb + súťažiace