Francúzska selekcia

Ďalšie vyraďovanie

Rozosmial som sa. Nachvíľu som musel zastať, aby som sa mohol nadýchnuť. Keď som sa ako tak upokojil odpovedal som. ,,Máš pravdu takto to je strašne vtipné. Neviem si tam Enriqua predstaviť." Znovu som sa zasmial. Bolo príjemné chvíľu sa len tak baviť. Pokračovali sme po chodbe. Vlastne som už ani nevedel kam ideme.

,,Ach jaj. On si vážne nikdy nenájde normálnu priateľku.'' Zasmiala sa so mnou a rukou si upravila prameň vlasov za ucho.

,,Neviem istotne či je normálna... ale jednoznačne už jednu má." Uškrnul som sa a tajomne sa na ňu pozrel.

,,Vážne?'' Povedala šokovane a zastala. ,,A... a koho?'' Opýtala sa ma celkom neisto.

,,Netvár sa, že o tom nevieš. Moju podarenú sestričku predsa." Pokrútil som hlavou.

,,To... to ako Sious?'' Trošku zaváhala pri svojej otázke.

,,Áno. Ešte ti to Enrique nepovedal?" Začudoval som sa.

,,Nie. A si si istý že spolu chodia?'' Vyzvedala ďalej.

,,Samozrejme. Myslíš, že by mi Sious klamala?" Zasmial som sa.

,,Ja len... myslela som, že bude chodiť s Emou.''

Zarazil som sa a zamrzol na mieste. ,,S... Emou? O akej Eme hovoríme?"

,,Ema Cornélia White. Hovorí ti to niečo? Je to jedna z tvojich súťažiacich.'' Hovorila mi to ako by som bol úplne mimo.

,,Prečo by mal chodiť s Emou?" Určite som ju len zle pochopil.

,,Ja som ich videla, ako sa bozkavali v záhradách. Nezdalo sa že by to jednému či druhému nejak prekážalo, tak som si myslela...'' zatiahla.

S otvorenými ústami som ju počúval. ,,To nemyslíš vážne. A ja som si už myslel, že aspoň dneska bude pekný deň." Zvrtol som sa a zamieril späť do svojej izby. Zapochodu som prehodnocoval svoje priority.

,,Kam bežíš?'' zakričala za mnou. ,,Počkaj!''

Ani som sa neobťažoval zatvoriť dvere. Podišiel som k stolu vzal papier pero a rýchlo naň načmaral odkaz pre Emu. (Nechcem aby mojej sestre niekto ublížil. Preto musíš odísť. Máš 24 hodín. Prosím už za mnou nechoď. Edmund)

Veronika za mnou dobehla s topankami v rukách. ,,Čo... čo to robíš?'' Opýtala sa ma a snažila sa chytiť dych.

List som položil na stôl. ,,Povedz prosím Victory, aby ho odovzdala Eme. Za chvíľu by sa mala vrátiť. Potrebujem si ešte niečo vybaviť." Znovu som chcel vypochodovať z miestnosti.

,,Ja to Eme dám aj tak som mala v pláne ísť za ňou.'' Ponúkla sa.

,,Dobre." Prikývol som. ,,Ďakujem." Vyšiel som z izby a zamieril k Enriquovi.

Veronika:
Keď som si bola na 100% istá že Edmund odišiel zobrala som list a začala čítať. Po dočítaní som sa škodoradostne usmiala a ponáhľala sa smerom k Eminej izbe s dobrým pocitom v hrudníku a listom v rukách.

Rýchlym krokom som mieril k Enriquovým dverám. Priznám sa momentálne mi bolo jedno či ma niekto uvidí a čo si asi pomyslí. Bez zaklopania som otvoril dvere a dúfal, že tam bude a nebudem ho musieť hľadať po celom paláci.

Pokojne ležal na posteli. ,,Ahoj Edmund. Stalo sa niečo?"

Podišiel som k nemu. ,,Že či sa niečo stalo? Aspoň by si mal prísť a povedať mi to z očí do očí ako chlap. Nie je ti to trápne, že som sa to musel dozvedieť od Veroniky? Je mi z teba zle." Vychrlil som naňho.

Prekvapene zažmurkal. ,,O čo ide človeče?"

Prekrížil som si ruky na prsiach, aby som mu náhodou rovno jednu nevrazil. ,,O Emu a samozrejme tým pádom aj Sious. Už ani neviem čo ma vytočilo viac."

,,Edmund, nie je to tak ako to vyzerá." Nazaoj chcel na svoju obranu povedať práve toto? ,,Tým chcem povedať, že ti to môžem vysvetlit a nikto sa nemusí rozčuľovať. Ver mi, nie je žiadny dôvod, aby si bol rozrušený, kamoš." Hovoril presvedčivo a kľudne.

Dvakrát som sa zhlboka nadýchol. ,,Päť minút. Máš päť minút." Pozrel som na hodinky. ,,A chcem vedieť všetko." Sviniar jeden. Pokojne si tu leží akoby nič. Keby som nebral ohľad na Sious už by letel aj s kuframi zavretým oknom.

Z hlboka sa nádychol. ,,Vieš, Edmund, vtedy keď sa to stalo, mi to pripadalo správne. Viem, že ti to teraz pripadá asi akoby som povedal najnezmyselnejšiu vec na svete, ale je to pravda. Totiž v ten moment, popravde ani nezáležalo až tak na tom, či je to Ema, Sious, alebo ktokoľvek iný. Záležalo len tom, že tam bola. Stála priamo predo mnou, osamelá, zarmútená, utrápená a potrebovala to presne tak, ako ja. Potrebovala to zo seba dostať, všetky tie nahromadené emócie, ako ja." Nachvíľu sa odmlčal. ,,Je to... je to ako keď si rozzúrený a máš chuť do niečoho poriadne tresnúť a rozbiť to. Vieš veľmi dobre, že je to hlúposť, ale cítiš veľkú potrebu to spraviť aby sa ti uľavilo. Takto to bolo aj medzi nami. Ale v nás sa miešali rôzne pocity, nielen hnev. Obaja sme potrebovali na chvíľu zacítil pevnú pôdu pod nohami, istotu, aspoň v niečom, vypnúť na chvíľu racionálne zmýšľanie. Vedeli sme, že robíme hlúposť ktorú neskôr budeme ľutovať, no i tak sme to spravili. Pretože sme ľudia. Keď nás ovládajú emócie sme nezastaviteľní. Púšťame sa do vecí zhurta a svedomie nám kričí, že to neskôr budeme ľutovať. Ale takí sme. Robíme chyby, či chceme alebo nie." Nabral odvahu a pozrel mi do očí akoby mi chcel prečítať myseľ.

,,Máš pravdu. Keď je človek naštvaný najradšej by udrel do niečoho čo má práve pred sebou. Čo myslíš čo by to bolo v mojom prípade?" Zhlboka som sa nádychol. ,,Ak ti to ešte nedošlo nie je mi ľahostajné, že sa s Emou a Sious zahrávaš. Že ich využívaš a vôbec ti nezáleží na tom, ktorá ti je práve k dispozícií. Jednoducho sa zahráš s ich citmi a potom to hodiš za hlavu." Zasmial som sa, no bez štipky emócie. ,,A nezáleží ti na tom ako sa potom budú cítiť. Ako by sa cítila Ema keby vedela, že už si si našiel ďalšiu. Ako sa bude cítiť Sious keď zistí, že si sa len tak v záhradách bozkával s Emou." Prehrabol som si vlasy a už len dodal. ,,Idem preč a radím ti, vyhýbaj sa mi veľkým oblúkom lebo ti jednu vrazím. Bez zaváhania." Otočil som sa a vypochodoval na chodbu. Samozrejme, neunúval som sa za sebou zavrieť dvere lebo by to asi počul celý palác.

StaniUrb+ súťažiace