Francúzska selekcia

Nečakané stretnutie

Vyšiel som z knižnice s kôpkou asi troch kníh. Navrchu kopy som v jednej listoval a hľadal kapitolu, ktorú som potreboval. Mal som v úmysle prejsť si zákony a právne normy. Niekoľko krát som sa musel zastaviť, aby mi knihy nespadli, takže moje tempo chôdze bolo dosť pomalé.
Po dosť tvrdom náraze som pustil knihy na zem a zachytil som slečnu, ktorá skoro spadla. ,,Pozor slečna, ešte si ublížite," pozrel som sa jej do tváre. Sophie? Zohol som sa a pozbieral knihy. Potom som sa znovu pozrel na slečnu Lannour.

Zhrozene sa zarazila. ,,Prepáčte veličenstvo, ja som nechcala," nemotorne  sa udržala na nohách.

,,To je v poriadku. Keby som sa pozeral kam idem..." Zarovnal som si knihy v ruke. ,,Kam sa tak ponáhľate ak sa smiem spýtať?" opýtal som sa prívetivo.

,,Nikam, výsosť." zapreto pozerala do zeme a viditeľne očervenela.

Nadvihol som obočie. ,,Takže, je to tajné?"

,,To nie. Ale... mysleli by ste si, že som cvok." povedala ticho a nadvihla zrak.

Usmial som sa. ,,A to viete z kade?"

,,Utekali ste po chodbe niekedy len tak? Pretože ste chceli aspoň trošku vzrušenia?" začervenala sa.

Zhlboka som sa nádychol. ,,Nie," priznal som. ,,Ale nemyslím si, že ste cvko," povedal som. ,,A hlboko sa ospravedlňujem, že som vám prekazil tak vzrušujúci zážitok," povedal som s istotou dávkou irónie.

Uškrnula sa. ,,No vy si veľa vzrušenia neužijete... videla som vaše knihy..." povedala sarkasticky.

Vzdychol som si. ,,Ale nie. Tieto dve," ukázal som sa dve spodné, ,,poznám skoro celé. Len si idem prevetrať pamäť a táto," znovu som otvoril tú navrchu, ,,to je len také doplnkové čítanie." Tiež som sa uškrnul.

Uznanlivo prikývla. ,,Máte pravdu vážne vzrušujúce. Toľko dobrodružstva tu prežívate!"

Tiež som prikývol. ,,A bude to čím ďalej tým lepšie."

,,Ako to myslíte?"

,,Povedzme, že otec už nerobí všetko sám. V podstate nepomáham mu s prácou. On pomáha mne." Mierne som sa zasmial. Vlastne až teraz som si uvedomil, že už mám viac povinností ako on. ,,A do toho všetkého ešte selekcia," poznamenal som.

,,Asi by ste si už mali vybrať manželku. Som presvedčená, že keby vedela, že ste iba jej rada by vám zo všetkým pomohla. Máte tu dievčatá, ktoré by to pre vás urobili bez mihnutia oka. Stačí si len vybrať."

,,A ako by ste mi pomohli vy?" usmial som sa. ,,Vyznáte sa v politike?"

,,Nechcem sa nijako angažovať. Aj keď musím povedať, že celkom aj áno. Moja najlepšia kamarátka je právnička," povedala s úsmevom. ,,Veľmi mi chýba, škoda, že žije tak ďaleko."

,,A kde žije? Už sa nevídate?" zaujímal som sa.

,,Žije v Amerike. Vidíme sa, ale nie tak často akoby sme chceli. Je to ironické, prakticky sme vyrastali vedľa seba. A odrazu sme na rozdielnych kontinentoch." povedala trošku smutne.

Prikývol som. Keďže som nevedel čo na to povedať zmenil som tému. ,,A kam teda idete? Nejak sme sa k tomu nedostali."

,,Vlastne ani nikde. Ale mala som v pláne ísť pozrieť Emu... alebo hociktorú inú súťažiacu. Jednoducho sa s niekým porozprávať." odvetila prosto.

,,Takže, cieľ splnený. Až na to že nie som súťažiaca." Zasmial som sa.

,,To nie ste," usmiala sa. Jemne ma pobozkala na lice.

Usmial som sa. ,,A to bolo za čo?"

,,Za to, že vy ste vy," jemne očervenela. ,,Som rada, že som v Selekcii, kvôli vám."

,,A ja som rád, že som z tej hŕby prihlášok vytiahol práve tú vašu." oplatil som jej to.

,,Žeby osud?" zavtipkovala. ,,Nikdy som si nemyslela, že by som vás mohla mať tak rada. Vlastne ste mi trošku prišli v televízii ako snob..."

Úplne zmierený s tým čo povedala som sklonil hlavu. ,,Samozrejme, čo som si mohol myslieť."

Jemne ma šťuchla do pleca a uškrnula sa. ,,No... viete máte strašne ulizaný učes, teda v telke ste mal!"

Zasmial som sa. ,,V poriadku. Je vám odpustené."

,,Môžeme si tykať?"

Znovu som sa zasmial. ,,Asi o mne musíš myslieť, že som hrozne pribrzdený, že som sa neopýtal prvý však? Samozrejme, že áno."

,,To vôbec nie. Prišlo mi to milé, no momentálne aj divné." Zasmiala sa.

Prikývol som. ,,Vieš, skôr som zvyknutý byť formálny a na podobné veci veľmi nemyslím."

,,Tak to sme na tom rovnako. Ako si som si ťa cez to vykanie aj doberala..."

,,Vážne? Ani som si nevšimol." nadvihol som obočie a hral hlúpeho.

Posmešne prevrátila očami. ,,Chuďatko nevšímavé..."

,,Vážne? Už si druhá čo mi hovorí, že som nevšímavý." Smutne som pokrútil hlavou. ,,Asi to bude pravda."

Zasmiala sa. ,,Neboj dá sa to naučiť."

,,A nepoznáš nejakého dobrého učiteľa?"

Zamyslela sa. ,,Nechcem, aby to vyzeralo, že mám veľké ego... Ale lepšieho ako ja nenájdeš."

,,Výborne. A koľko berieš za hodinu?" Usmial som sa. ,,Vieš, či si to môžem dovoliť, keď si taká dobrá."

,,Ale, že si to ty. Jednu prechádzku v zahrade..."

,,No tak, to je vážne drahé, musím to zvážiť."

,,Ja chápem... oberám ťa o tvoj drahocenný čas..." povedala dramaticky.

,,No, ale myslím, že to čo ponúkaš za tú cenu asi stojí. Tri v jednom, úžasná prechádzka s úžasným človekom a ešte aj hodina pozornosti. Super." povedal som ale tentokrát úplne vážne.

,,Teším sa na najbližšiu hodinu," usmiala sa. ,,Idem si pripraviť rozvrh, zatiaľ sa majte," uklonila sa a usmiala sa.

Tiež som sa uklonil. ,,Aj ja sa teším." povedal som a s knihami v rukách pokračoval ku svojej izbe.

Vybrala sa opačným smerom.

StaniUrb + súťažiace