Francúzska selekcia

...

Sious ležala na posteli a užívala si chvíľku voľna a samoty, keď započula známy príjemný zvuk. Zdvihla zrak od knihy a pozrela sa smerom ku oknu. Musela sa pousmiať na padajúce kvapky v pravidelných intervaloch klopkajúc na okno. Vstala a podišla k oknu. Ako veľmi milovala takéto zamračené a upršané počasie. Pousmiala sa a zaplavila ju veľká nostalgia poprechádzať sa v daždi. Ako sa pozerala do záhrad, všimla si známu postavu ako pochôdzke sama v daždi. Keď sa prizrela bližšie, rozoznala známu siluetu, ktorá nemohla patriť nikomu inému, než Enriquovi. Prečo je sám vonku? A ešte za takéhoto počasia? Sious dostala dobrý nápad ako sa dostať von do vlhkého počasia bez toho, aby vzbudila podozrenie. Obiekla si tenký sveter, neunúvala sa zobrať si dáždnik. Neváhala a vybrala sa do dažďa ktorý ju priam svojim klopkaním na okná lákal von pod príjemnú jarnú spŕšku. Usmievajúc sa kráčala s dobrým úmyslom, Enriqua odviesť z toho dažďa. Vyšla von a všetky jej zmysly zachytili náhlu zmenu prostredia. Zvuk ktorým klopkali kvapky bol iný ako ho bolo počuť zvnútra. Nadýchla sa vône čerstvého jemne vlhkého vzduchu. A po chvíli už mohla cítiť aj to, ako jej studené ľahké kvapôčky dopadajú na vlasy a na všetky odhalené časti tela. S jemným úsmevom na perách, bola každým krokom bližšie k osobe, ktorá si ju vôbec nevšimla. Bol tak veľmi zahĺbených vo svojich tragických myšlienkach, že spozornel až vtedy keď mu Sious poklepkala po ramene.

Zľakol sa tak až ho myklo. „Och, prepáč, len som ti hovorila ahoj a ty si nevnímal." Enrique ešte stále v miernom šoku sa otočil na Sious. „To je v pohode. Len som premýšľal," povedal mdlo s neprítomným pohľadom.

Je pravda, že Sious šla von preto aby sa dostala na dážď. Vyhnanie Enriqua z dažďa to mala byť len zámienka. No teraz, keď tu tak stála a videla ho, pochopila že niečo nie je v poriadku. Toto nebol pravý Enrique akého poznala.

Keby sa spytala otrepané frázičku "Je všetko v poriadku?" Ani by nemusela byť jasnovidka, aby vedela čo povie. Preto na to šla inak. „Mám rada upršané počasie." Ziarivo sa usmiala, obzerajúc si upršanú záhradu.

Enrique si veľmi dobre uvedomoval svoju doposiaľ nevedomú ignoráciu, smerujúcu k Sious. Ale teraz potreboval byť sám so svojimi myšlienkami. Behali mu po hlave ako pojašené prehlučujúc jedna druhú. Po nekonečnej chvíľke ticha, Enrique pozrel Sious do očí. Nesnažil sa usmiať nasilu, nechal voľne odrážajúc emócie na svojej tvári. Jeho vyraz sa nedal opísať obyčajnými slovami. Kládli ste si otázku, Cíti zúfalstvo? Výčitky? Smútok? Nebodaj hnev? Nie je tam... nemý náznak nostalgie?

Len tak stáli na uprostred dažďa, pozerali si do očí, akoby si z nich chceli vyčítať čo ten druhý cíti.

„Cítila si niekedy, že si spravila niečo zlé a najradšej by si vrátila čas a všetko napravila, lenže to nejde? Ten pocit, keby si bola radšej nech ťa tvoje okolie potrestá za chyby, akokoľvek chce, len aby ťa ten pocit zožierajúci zvnútra nechal konečne výduchnuť," povedal Enrique so zvláštnym náznakom nostalgie a zúfalstva. Sious vedela, že aj keď jej neprezradil čo sa stalo, povedal jej niečo omnoho dôležitejšie, ako sa cíti.

„Možno sa to bude zdať neuveriteľné, ale áno mala som už ten pocit. A vieš prečo? Pretože tak ako ja, ty, aj hocikto iný, niekedy spravil chybu ktorú ľutoval. Sme len obyčajné ľudské bytosti, Enrique, robíme chyby, pretože potrebujeme neuspieť a zistiť ako sa to robiť nemá, čo nám dopomáha nájsť tú správnu cestu k úspechu," dohovorila a stále mala pohľad uprený na kvapky dopadajúce na hladinu čírej kryštálovej vody vo fontáne.

Enrique pocítil istý neznámy druh úľavy. Bol rád že za ním prišla Sious, konečne mal pocit, že ho niekto chápe. Zdvihol zrak a konečne pozrel na Sious. Tak hneď vycítila jeho pohľad a tak mu ho podvedome venovala aj s jemným úsmevom. Enrique neodolal a tiež sa musel pousmiať. Chvíľu si hľadeli do očí, akoby si dokázali v očiach toho druhého, bola odpoveď na každú jednu doposiaľ nezodpovedanú otázku. Akoby riešenie všetkých problémov bolo skryté tam hlboko, kde nemá možnosť hockto nazrieť.

Keby boli vo filme, diváci by už dychberúco čakali na ten osudný moment, dotknutia ich pier. Nič také však neprichádzalo. Len nemé vzájomné hľadenie do očí.

Ako prvá sa z tranzu prebrala Sious. Aj sa nadýchla s úmyslom niečo povedať no slová sa jej zasekli v hrdle. Enrique sa na ňu pobavene usmial.

„Máš krásne oči. Akokeby si v nich skrývala také tajomstvá o ktorých ani len ty sama nevieš," vyjadril sa s úprimným úsmevom Enrique. Mal toho na srdci viac aké neplánoval jej zdeliť aj to, že meď sa pozrie do jej smaragdovych očí vidí v nich to čo vždy hľadal a nikdy nenašiel. To čo len bude stratené v jej očiach je to už dávno nájdené. Ten pocit bezpečia, domova, nádeje, radosti zo života, to všetko podvedome cítil, no odmietal si to priznať.

Sious sa nezvykla pod takými lichôtkami Id nejakého portugalského princa červenať. No červeň do jej líc zavítala už len kvôli tomu, že videla na Enriquovi ako každé jeho slovo vypustené z úst myslí úprimne.

Enriquovi spôsobovalo tiché potešenie keď videl, čo jeho komplimenty dôkazu spraviť aj s niekym tak neoblomným ako je Sious. A to hovoril len o jej očiach.

„Hovorila si, že súčasťou tvojho sna bolo zakričať niečo do sveta... A keď už si sa dostala na ten dážď bola by škoda to nevyužiť," naznačil Enrique s triumfálnym úsmevom. Po tom, ako do jeho pochmúrnej nálady vletela Sious, všade roznášajúc pozitívnu energiu a žiarivý usmev, bol jeho deň omnoho krajší, hoci si to ani neuvedomil.

Sious sa nad jeho, a zároveň vlastnými výmyslami, prv lisiacky a neskôr neisto usmiala. „Neviem či je to taký dobrý nápad. Predsa len, sme princ a princezná mame dodržiavať nejaké tie pravidla etikety...," prestala rozprávať pretože ju Enrique počastoval otrávenými a znechutený výrazom. No následne sa rozosmial. „Mladosť netrvá večne Sious. Mala by si si život užiť, dokým nebude neskoro. Našťastie tu máš mňa, experta na zábavu." Sious len pretočilo očami s dodala: „Alebo skôr experta na problémy."
Pobavene sa usmial. „Alebo. Ale to je tentokrát jedno. Teraz sa nejedná o mňa ale o teba. A o to či máš odhodlanie, odvahu a bláznovstvo." Enrique na ňu pozrel vyzývavým pohľadom a ona sa rozbehla ku fontáne uprostred záhrady. Bezhlavo, uvoľnene a hlavne slobodne. Chcela sa konečne odpútať od všetkých pravidiel a povinností, preto ani na sekundu neváhala a postavila sa na síce hrubý a pevný kraj fontány, ale vzhľadom na dážď sa na ňom pekne šmýkalo. Za Sious takmer okamžite dobehol Enrique, ktorý bez rozmyslu spravil to čo Sious. Keď už tam obidvaja stáli vedľa seba, naraz zrevali: „Sloboda!!!" Sious ucítila víťazný pocit z toho, že robí niečo zlé a pritom sa baví. Užívala si to dokym sa Enrique nepošmykol a nespadol do fontány. Čo by bolo aj celkom vtipné keby nestiahol zo sebou aj Sious. A tam teraz obidvaja sedeli vo fontáne už totálne premocení a začudovane sa na seba dívali, spamätávajúc sa z náhleho sledu udalostí. Sious mykalo kútikmi úst, až napokon vybuchla do hurónskeho smiechu. A s ňou aj Enrique. A tak sa ako dvaja miestni blázni rehotali vo fontáne, nedbajúc na to, že už sú iste veľmi prechladnutí. Vstali z fontány obzerajúc si svoje mokré oblečenie.

„To sme tomu dali," skonštatovala Sious so smiechom.

Enriqueho akoby v tej chvíli zasiahla starostlivá stránka, sa zľakol či to predsa len kus neprehnal. Sious je celá mokrá a on takisto, to nie je dobre. Mali by sa čím skôr vrátiť dnu do tepla a prezliecť sa do niečoho suchého. Len ako vysvetlia služobníctvu, prečo sú takí hrozne mokrí?

Sious mala nasadený natešený úsmev.
„Mali by sme už ísť dnu," povedal Enrique prísnym hlasom. Sious nechápala náhlej zmene jeho nálady. Usmev jej zamrzol a prekvapene sa dívala na Enriqua. Veď on bol ten čo sa chcel odviazať a zabaviť sa.

„Nedívaj sa na mňa tak," zahriakol ju Enrique s úsmevom. Sious pretočilo očami a nechala Enriqua aby ju chytil za ruku a odtiahol dnu. Prekvapivo jej jeho dotyk prišiel úplne prirodzený. Bránila sa len tak naoko, no v skutočnosti jej to neprekážalo.
Keď už boli dnu Sious sa vďačne usmiala na Enriqua. „Bolo to fajn. Musíme si to niekedy zopakovat," uchcechtla sa. Chvíli na seba nervozne hľadeli, ani jednému z nich sa ešte nechcelo odísť, no vedela že musia. „Tak ahoj." Enrique sa posledný krát usmial na Sious, otočil sa a odišiel do svojej izby. „Ahoj," šepká Sious tak, že to nemohol počuť. Stala tam sledujúc jeho vzdialujucu sa postavu. Vedela že je to trápne tu len tak stáť a hľadieť naňho, no nedokázala si pomôcť. Až keď zahol za roh a jeho postava zmizla z jej zorného poľa, zvrtla sa a vybrala sa do izby, dokončiť svoje obľúbené predchádzajúce činnosti.