Francúzska selekcia

Rozhovor pri vode

S dvoma bodybuardami za chrbtom som podišiel k jazeru. Posadil som sa na breh a zamával Sophie. Ticho plávala v jazierku a užívala si ničím nerušené ticho. Vlasy mala vo vysokom drdole. ,,Ľutuješ, že si naposledy nevyužila šancu okúpať sa?" Usmial som sa. ,,Nemala by si takto utekať. Mohol som s tebou poslať aspoň nejakého strážnika, čo keby sa ti niečo stalo?" Vlastne, keď nad tým teraz tak rozmýšľam asi by som ju so strážnikom samú nepustil. Žiarlivec jeden! Hanby sa Edmund. Nad čím to preboha rozmýšľaš. Zahnal som podobné myšlienky do úzadia a znovu zameral svoju pozornosť na Sophie.

Nemohla sa ubrániť úsmevu. Doplávala ku mne bližšie ale stále ponorená vo vode. ,,Povedzme, že áno," zasmiala sa. ,,Ale mohol si aspoň jedného so mnou poslať to je pravda. Nemusela by som ísť s plnými rukami uterákov," uškrnula sa na mňa.

,,Aha. Slečna spohodlnela," zavtipkoval som. ,,Už aj nosičov jej treba." Z čela som si odhrnul vlasy. ,,Doniesla si nejaký aj pre mňa?" Usmial som sa a vyzliekol si čierne tielko.

,,Samozrejme, že som spohodlnela keď ma tak rozmaznávaš," povedala s úsmevom a naklonila hlavu na stranu. Nemo preglgla. ,,Nejaký sa určite nájde," postavila sa z vody a trošku vyšla nabreh, aj keď nohy mala stále v jazere. ,,Áno mám dva. Jeden ti veľkoryso darujem."

Celý čas som ju pozoroval. Vzal som si uterák, rozložil ho a sadol si naň. ,,Ďakujem." Kývnutím som naznačil strážnikom, že majú "voľno". Zašli pod strom sadli si a o niečom sa začali potichu rozprávať.

,,No čo princiatko ideš do vody?" zapriadla so založenými rukami na hrudi.

Zasmial som sa nad tým oslovením a pokrútil hlavou. ,,Samozrejme, že nie."

,,A to už prečo?" opýtala sa a vystúpila na breh. Pozrela sa mi do očí a kútiky úst sa jej okamžite podvihli. ,,Dúfam, že sa predo mnou nehanbíš."

Nadvihol som obočie. ,,Prečo by som sa mal hanbiť?" Dobre niekedy pre moje myšlienky. Dodalo moje podvedomie. Pozrel som inam. ,,Jednoducho neplávam."

Sadla si vedľa mňa. Zobrala si uterák a zabalila sa doň. Zvedavo naklonila hlavu. ,,Prečo? Mne to povedať môžeš," pousmiala sa a povzbudivo ma chytila za ruku.

,,Trauma z detstva. Veľmi o tom nehovorím hlavne kvôli mame," odpovedal som jednoducho a nahol sa bližšie, aby som sa lakťami opieral o kolená. Sedel som v tureckom sede oproti Sophie.

Smutne sa usmiala. ,,To ma mrzí..." povedala úprimne. ,,Mala by som sa ísť prezliecť. V tomto mi je zima," povedala a postavila. Noha sa jej zvrtla a celá mokrá bez uteráka na mňa spadla.

Zhlboka som sa nádychol a vzápätí rozosmial. ,,Prečo stále niekde padáš?" Usmial som sa a chytil ju kolo pliec. ,,Si v poriadku?"

,,Odrežem si tie moje nešikovné nohy!" rozčuľovala sa nad sebou. ,,Toto sa môže stať jedine mne," pokrútla hlavou. ,,Som v pohode, len keby som nebola taká nešikovná," uškrnula sa.

Znovu som sa zasmial. Pozrel som jej do očí a pohladil ju na chrbte. ,,No, ale bez nej by si to už nebola ty. Nebola by to taká zábava."

Na chrbte sa jej spravili zimomriavky a striasla sa. Asi jej je fakt zima. ,,Takže ma máš iba na zábavu?" opätovala mi pohľad a nevinne sa usmiala.

,,Nieee. Samozrejme, že nie." Uškrnul som sa. ,,Ale je to pekný bonus."

,,Bonus?" nadvihla obočie. Pousmiala sa a pokúsila sa zo mňa zísť.

Privinul som si ju bližšie. ,,Chystáš sa niekam? Nesedí sa ti dobre?"

Jemne sa jej začervenali líca. Pousmiala sa a pošepkala mi do ucha: ,,Priam skvelo."