Francúzska selekcia

Záhadné stretnutie v záhradách

Enrique sa prechádzal po záhradách, v snahe nutne si prečistiť hlavu na čerstvom vzduchu. V paláci sa začali šíriť nepekné klebety o istých osobách. Šťastie mu však prialo, pretože v ten istý čas sa po záhrade prechádzalo aj jedno milé dievča, blízke jeho srdcu.

Ema si všimla Enriqua a tak jej nedalo, podišla k nemu aj so sladkým úsmevom. „Ahoj," pozdravila nežným hláskom.

Keď jeho oči ju spatrili kútiky úst sa mu zdvihli do úprimného úsmevu. „Ahoj. Čo ty tu?" spýtal sa so záujmom.

„Ale len tak sa prechádzam. Čo ty?" uškrnula sa na neho.

„Ja si vetrám hlavu. V paláci začínalo byť pekne dusno," uchcechtol sa, „Navyše keď som sa naposledy prechádzal po záhradách, stretol som jedno krásne dievča, teba," pozrel jej do očí, pričom sa jeho usmev ešte väčšmi rozšíril.

Emin smiech mu doľahol do uší ako symfónia. „Toto keby počul Edmund...," odmlčala sa s krásnym úsmevom na perách. „Hovoril si, že v paláci je dusno? A to už prečo?"

„Dopočul som sa že určité osoby, no dobre teda, jedna určitá osoba začala vystrkovať rožky viac ako zvyčajne."

Na toto len Ema odvrátila zrak. „No čo už," povedala zamyslene.

„Najhoršie na tom však je, že som sa niečo dopočul aj o tebe. Stalo sa niečo o čom neviem?" spýtal sa neisto.

Jemne sa zamračila. „Čo tým myslíš?"

„No počul som isté reči, o tebe a Veronike, tak neviem čomu mám veriť. Preto sa pýtam či sa niečo nestalo,"

„Ak máš na mysli to, že ma Veronika vydierala pretože si myslela, že medzi tebou a mnou je niečo viac ako len kamarátstvo, tak áno. To pravda je."

„Nerád to hovorím, ale popravde som tušil, že to urobila. Ale ešte by ma zaujímalo, že čo si vymyslela tentokrát," povedal zamyslene.

„Tvrdila, že má nejakú fotku kde sme my dvaja. Len nechápem akú, ani prečo by mala našu fotku, veď my sme nič zlé spolu nerobili," poslednú vetu už nepatrne zašepkala.

„Možno si to Veronika len vymyslela," premýšľal nahlas.

„Áno, je to možné," pritakala, „No čo ďalšie má v pláne, to netuším. Človek nikdy nevie čo má od nej čakať. Každopádne rozpravala som sa s Edmundom a povedala som mu, že sme len kamaráti a nič viac," začervenala sa, „No a potom..."

„Čo sa stalo potom?" Dobiedzal so zvedavým šibalským úškrnom.

„Trikrát hádaj," odvetila tajuplne.

„V hádaní nie som dobrý," zasmial sa, „Ale nie, chápem. Nemusíš mi rozprávať podrobnosti," povedal.

Ema nad ním len pokrutila hlavou. „A čo ty a dievčatá? Zlepšuje sa to?"

„Takže ja a dievčatá," zasmial sa nad tou otázkou, „Vieš, tu v paláci si musím dávať pozor, aby nejaké z Edmudových dievčat nepodľahlo môjmu šarmu," uchechtol sa.

Schuti sa zasmiala. „To musí byť pre dievčatá hrozné ťažké, nepodľahnúť tvojmu šarmu."

„Ani by si neverila, ako ma každým dňom viac a viac hltajú očami."

„Vieš čo, ani sa nečudujem... A čo princezná Sious? Aj tá ťa hltá očami?" Milo sa usmiala.

„Áno, hlavne tá," zasmial sa, ,,Dobre, teraz seriózne. Myslím, že Sious je v pohode," povedal, pričom sa mu úsmev pomaly ale isto vytrácal z tváre. Ema si všimla, že niečo nie je v poriadku, preto len ostala ticho a dúfala, že chvíľka napäteho ticha nebude dlho pretrvávať. „So Sious je to zložité. Ešte som nestretol dievča, ktoré by tak veľmi odmietalo moju prítomnosť."

„To je teda divné," povedala ironicky a posmešne, „Ale nie vážne, so Sious som sa ešte nestretla, ale vyzerá byť fajn. A podľa mňa by ste boli zlatí," dodala nevinne.

Uškrnul sa nad jej úsudkom. „Ja budem momentálne rád, ak budeme aspoň kamaráti," povedal a hneď na to, začal šepkať: „Ale len tak medzi nami, Sious len vyzerá na prvý pohľad milo a nevinne, v skutočnosti dokáže byť naozaj zlomyseľná," uškrnul sa.

„Nemyslím. Možno je to iba v tvojom prípade," uťahovala si z neho.

„Jasné, to bude určite tým," poznamenal ironicky a skepticky nadvihol obočie, „Ale nie, chyba určite nie je vo mne."

„Možno to niekedy trošku preháňaš," povedala nevinne, „Nemal by si byť taký sebavedomý? Egoistický?" Nenápadne uhla pohlmadom, „Ale iba možno," dodala so smiechom.

Enrique sa k nej pripojil. „A ja som si myslel, že to je na mne také neodolateľné. Veď to je moja hlavná baliaca technika." Opäť obaja vybuchli do smiechu.

„Mimochodom, princ Edmund mi povedal, že na bále si sa mi pozeral do výstrihu," doberala si ho.

„Ach jasné, čo si žiarlivý princ nevymyslí, všakže?" povedal s menším chichotaním, „Ale keby som si mal vybrať, že komu sa pozriem do výstrihu, tak si vyberiem teba," zasmial sa a rýchlo dodal, „To bol pokus o kompliment."

Uchechtla sa. „No jasné, ďakujem. Každému princovi sa páči môj výstrih."

„O tom niet pochýb. Ale keby si chcela dokázala by si s toľkými princmi manipulovať," žmurkol na ňu.

„Možno to skúsim. No už by som mala ísť. Aby Edmund nežiarlil. Už ťa chcel vyhodiť von oknom," usmiala sa a pomaly sa vybrala zo záhrady.

Enrique ju však chytil za ľavé zápästie v pohnútke nenechať ju odísť. Pritiahol si ju bližšie k sebe. Zrazu pocítil zvláštnu potrebu ochutnať jej pery. To čo bolo zakázené, chutilo tak dobre a sladko. Bola to taká lákavá zakázaná nostalgia. Keď sa odtiahla, zahľadel sa jej do očí a čakal na jej reakciu. Červeň jej zdobila líčka a nemo otvárala ústa, neschopná čokoľvek povedať.

Enrique jej opäť venoval nežný bozk. No vzápätí sa odtiahol.

Ema sa nemotorne vytrhla z jeho zovretia. „Pozri, Enrique... Ja ťa mám rada, ale Edmunda milujem. Ja... ja... Prepáč..." Plačlivý hlas jej zlyhával a ona sa rýchlo otočila a rozbehla do paláca.

Pocítil ako mu niečo studené dopadlo na špičku nosa. Zaklonil hlavu a zadíval sa na čierne mraky. Kvapky dávali najavo svoju silu tým, že padali rýchlejsie a zvyšovali svoj počet. O chvíľu sa už riadne rozpršalo a on sa nedokázal vrátiť do paláca. Už len kvôli tomu, že mal stále pred očami utekajúcu Emu, ktorá zmizla za jeho dverami.

StaniUrb + súťažiace