Francúzska selekcia

Pravda o Enriquovi

Keďže ma dnes ráno zobudili kvapky klopkajúce na okno mojej izby. A hustý dážď s mrakmi zatieňujúce slnečné lúče zamenalo jediné. Krásny daždivý deň strávený v knižnici. Aj keď musím podotknúť, že knižnica ma momentálne až tak nelákala. Predsa už tam poznám  takmer každú jednu knihu. A pomaly sa tam začínam nudiť.

No i napriek tomu moje kroky po raňajkách smerovali priamo tam. Možno tam stretnem nejakú milú súťažiacu ktorá bude mať záujem podeliť sa so mnou o klebety alebo tak. Keď som stisla kľučku na vysokých drevených dverách, jemne zaškrípali. Hneď ako som vkročila ma ovanula až príliš známa vôňa, pôsobiaca ukľudňujúcim dojmom pochádzajúcim z kníh. Ocitla som sa medzi uličkami preplnenými knihami a prechádzala sa a premyšľala o všetkých tých príbehoch ukrývajúcich sa na stránkach týchto vzácností.

Náhle som započula buchot a následné zahromženie z druhej strany knižného regálu. Zvedavo som šla obzrieť čo spôsobilo rachot. Keď som zbadala známu hrivu hustých tmavo hnedých vlasov, tušila som kto ma opäť poctil svojou prítomnosťou.

Nemotorne rýchlo ukladal knihy do políc na svoje miesto, pričom vôbec nepostrehol môj pohľad ktorý na ňom visel už pekne dlhú chvíľu. Keď bolo všetko na správnom mieste, Enrique sa pozviechal a hodil po mne šokovaný pohľad. Neviem čo ho rozhodilo väčšmi, či zistenie že pravdepodobne na neho upieram zrak už istú dobu, alebo môj pobavený úškrn s náznakom irónie doplňujúc prekrížené ruky na prsiach.

„Ahoj, Sious. Čo ty tu?" spýtal sa potom ako sa trochu spamätal. Môj ironický úškľabok sa ešte väčšmi po jeho nezmyselnej otázke rozšíril.

„Len tak sa tu prechádzam, že koľko prachu uvidím na knižkách a tak...," nadhodila som s viditeľným sarkazmom, no z Enriquovho výrazu, mi bolo jasné, že moju narážku nepochopil. Tváril sa ešte zmätenejšie ako predtým.

„Enrique, ja tu predsa bývam. A dnes som sa rozhodla, že si zájdem do knižnice. Ale v podstate tu poznám takmer všetky knihy  z mojich obľúbených žánrov, a tak si nie som istá čo tu presne hodlám robiť," priznala som pravdivo svoju situáciu. Popravde nejaká pomätená časť zo mňa bola určitým spôsobom rada, že som narazila na Enriqua v deň odsúdený k nude a nič nerobeniu.

„No ja som hľadal naučnú literatúru, ale neviem tu nič z toho, čo by som chcel nájsť," hlesol napoly sklamane.

„Ale náučná literatúra je predsa tam," povedala som ukázala prstom na skrytú uličku medzi regálom kníh. Zahľadel sa tým smerom a a zadumane povedal: „Ako je možné že som si to nevšimol. Vďaka."
Spokojne som prikývla. „Vidíš, ešteže ma máš." povedala som hrdo a venovala mu úškrn, akoby som bola jednou z najmúdrejších osôb na svete.

„Mhm," zamrmlal akoby moje slová ignoroval a už kráčal k žiadanej literatúre. Malú chvíľu som zostala stáť ako obarená, ale hneď som ho však dobehla. Zaujímalo ma čo by taký človek ako je on, mohol hľadať. No povedzme si úprimne, Enrique nepatrí medzi ten typ ľudí, ktorí vo svojom voľnom čase chodia do knižnice so zámerom sa niečomu novému priučiť.

Rýchlymi pohybmi prstov sa dotýkal kníh akokeby kontroloval každú jednu, ale len tak naoko. Vlastne pritom vyzeral celkom komicky. Enrique, portugalský princ, zmätený knihomoľ.

Ja som pri ňom len tak stála a hádzala po ňom zmätené pohľady. „Enrique? Si v poriadku? Nejak sa mi nezdáš vo svojej koži. Nemáš horúčku?" zaujímala som sa.

„Nie, nemám," odvetil mierne podráždene  a úkosom mi venoval rýchly pohľad. Zmätene som naňho civela a čakala kým prestane v tom čo robí. Keď si všimol ako zvláštne naňho hľadím, prestal s predchádzajúcou činnosťou a pozrel sa na mňa. Po chvíli ticha sa ospravedlnil: „Prepáč. Nemal som v úmysle byť na teba hrubý." Jeho hlas znel úprimne s náznakom ľútosti, ale aj tak to nevysvetľovalojeho jeho nezvyčajne správanie.